bane sa z okolitých háld a kopcov začala valiť voda. O siedmej hodine večer nahlásila inšpekčná služba riaditeľovi závodu Falbovi, že príval vôd do bane je taký veľký, že čerpadlá na piatom obzore už nestačia vodu odčerpávať. Riaditeľ zvolal na závod všetkých technikov a baníkov, aby sme mohli urobiť opatrenia aj na povrchu aj v bani, a tým zabránili zatopeniu bane.
Riaditeľ Falba bol podľa vopred vypracovaného havarijného plánu závodu ustanovený ako osoba zodpovedná za likvidáciu havárie. Podľa predpisu použil pripravený autorizovaný zošit, do ktorého boli zapisované všetky príkazy súvisiace s haváriou, čas vydania príkazu, zodpovedná osoba za jeho splnenie, ako aj výsledok vykonania príkazu. Pre práce na povrchu boli zorganizované viaceré skupiny, ktorých úlohou bolo odkloniť všetky stekajúce potôčiky z okolitých lesov do Smolníckeho potoka. Týmto opatreniami sa značne znížilo množstvo stekajúcich vôd do bane. Nevedeli sme však zabrániť prítoku vody do bane cez haldy a nesčíselné stariny, ktoré vznikli v minulosti na ložisku pri dobývaní starcami, o ktorých sme nemali stopercentný prehľad. Staré dobývky v Smolníku tvorili labyrint dobývok, chodieb, komínov a šácht, že okolité kopce boli rozvŕtané ako ementálsky syr. Ja spolu s mechanikom úseku Gerhardom Scholtzom sme sfárali klietkou šachty Péch na štvrtý obzor a potom fárankou jedného komína na piaty obzor, ktorý bol najviac ohrozený. Nachádzala sa tam trafostanica aj hlavná čerpacia stanica. Voda nám siahala do polovice lýtok. V čerpacej stanici už hladina vody začala dosahovať k elektrickej prípojke elektromotorov. Preto sme hneď nahlásili, aby bol odpojený elektrický prívod do čerpačky. Zo všetkých komínov sa liala voda a po obzorovej chodbe už tiekol riadny potok. Po vypnutí prúdu v priebehu niekoľkých minút už stúpla voda tak, že nám siahala až pod kolená. Naším šťastím bolo, že sme si na fáranie obuli vysoké rybárske čižmy. Keď sme vystupovali po rebríkoch hore na štvrtý obzor už aj po tejto fáranke sa valila voda, za chvíľu sme boli ako zmoknuté myši. Zo štvrtého obzoru sme už vyfárali klietkou. Boli asi 3 hodiny ráno. Nahlásili sme zistený stav riaditeľovi a bezmocní sme sa museli zmieriť s tým, že nám piaty obzor voda zaplaví. Prezliekli sme sa a popíjali horúci čaj, ktorý nám pripravilo niekoľko pracovníčok. Môžem povedať, že Falba pamätal na všetko. Zaistil aj stravu pre všetkých, ktorí pracovali na likvidácii havárie. Keď si dobre pamätám, tak aj štamperlík rumu do čaju, hlavne pre tých, ktorí celú noc v prudkom daždi pracovali na povrchu. Riaditeľ mal však jednu chybu. Bol veľmi samoľúby. Veľmi mu lichotilo, že vydával rozkazy a každý ich plnil bez odvrávania, lebo sme si uvedomovali, že baňu je potrebné zachraňovať, nie diskutovať o tom čo je dobré a čo nie. Cítil sa už ako maršal na bojisku. V tom zápale boja však začínal strácať súdnosť. Ráno sme už mohli zhrnúť naše poznatky o tom čo všetko nám voda spôsobila, čo všetko sa pri likvidácii urobilo a čo je potrebné ešte urýchlene urobiť. Zvolal všetkých popredných technikov na rannú poradu.
Každý prítomný zreferoval stav prác, ktoré mal za úlohu urobiť. Urobili sme veľmi hrubé prepočty, že koľko kubických metrov vody sa môže nachádzať na zatopenom obzore. Falba chvíľu čumel do informatívnych výpočtov a potom sa rozhodol vydať tento historický rozkaz. Oslovil hlavného mechanika: „Rudo, píš si.“ Rudo roztvoril poznámkový zošit a čakal. Riaditeľ mu začal diktovať: „Pôjdeš do Olomouca do Sigmy a dovezieš dve čerpadlá o výkone 4000 litrov za minútu na požadovanú 600 metrovú výtlačnú výšku.“ Rudo keď to počul zavrel zošit a lakonicky vyhlásil: „Nikdze nepujdzem.“ Maršal Falba prekvapením stratil reč. Zčervenal až po korienky vlasov a zlostne vykríkol: „Splníš rozkaz! Dávam ti to ako osobnú úlohu pri likvidácii havárie. Z nesplnenia rozkazu vyvodím príslušné dôsledky, čo
môže byť aj strata funkcie.“ Rudo svojím typicky kľudným hlasom a pomalou rečou odpovedal: „ Ja nedbám, keď aj pridzem o funkciu, aľe do Sigmy ja z takú glupu požadavku nepujdzem, súdruh riaditeľ. To je tak, jak by sce odomňe pýtal, žeby som vám doňesol koňa so šescími nohami. Taký koň ňet, ani také čerpadlo ňet. Možem ísc do Sigmy a donešem čerpadlá, aľe o takých parametroch jaké še v Sigme vyrabajú, a to už ochabce na mňe.“ Všetci na porade, hoci už unavení sme vybuchli smiechom. Riaditeľ horel ako fakľa a nezmohol sa ani na slovo. Najväčší prínos Rudovho vyhlásenia bol, že riaditeľ keď potom niečo niekomu prikazoval, musel si to riadne premyslieť, aby znovu „nedrisol“ nejakú hlúposť, za ktorú by sa musel hanbiť.
Okolité staré haldy obsahovali značné množstvo pyritovej a chalkopyritovej rudy. Vodu z bane sme spracovávali na cementácii, kde sme rozpustenú meď nechali vyzrážať na železnom šrote. Takto sme získavali cementačný koncentrát s obsahom až do 90% medi. Za týmto účelom sme skrápali haldy, aby sa vody stekajúce do bane obohacovali. Táto prírodná katastrofa nám urobila veľké škody v bani, ale prepláchnutím háld obrovským množstvom vody sa banská voda obohatila meďou až na trojnásobok bežnej kvality. Žiaľ voda vylúhovala aj pyritové rudy, čím sa menila na slabú kyselinu sírovú. Tým sa zvýšila jej agresivita voči čerpadlám a oceľovému výtlačnému potrubiu. Čerpadlo s liatinovými obežnými kolesami vydržalo v prevádzke jeden týždeň. V mosadznom prevedení vydržalo 10 až 14 dní. Na povrchu skupina zámočníkov upravovala výtlačné oceľové potrubie nejakou špeciálnou kaučukovou farbou, ktorú nalievali zohriatu do vnútra rúry. Takto izolované rúry vydržali aj týždeň. Odčerpanie vôd z piateho obzoru si vyžiadalo obrovské finančné náklady. Vo veľkej miere sa kopil na závode železný šrot zo zničeného potrubia a čerpadiel, že viac sme expedovali železný šrot, ako vyrobený medený a pyritový koncentrát.
Obnovenie činnosti piateho obzoru sa pretiahlo asi na šesť mesiacov. Táto havária však ukázala, aký súdržný a vynaliezavý je kolektív baníkov, zámočníkov a technikov na závode v Smolníku. Každý jeden robotník aj technik vynaložil všetko svoje úsilie a vedomosti na záchranu svojej bane. Dokázali sme aj pri strate jedného obzoru splniť ročný plán vo všetkých ukazovateľoch.
Naše ťažkosti s agresívnou vodou sa značne vyriešili, keď Plastika Nitra začala vyrábať PP-potrubie (polypropylenové). Po nainštalovaní PP-potrubia v celej bani náš problém s potrubím pri čerpaní banských vôd odpadol. Výmena čerpadiel sa však musela robiť tak často ako predtým, lebo agresívna voda ich neprestala zožierať.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-