Na prvom seminári zástupca z Generálky nám v úvodnom príhovore celú vec objasnil. Socialistické Československo chcelo investovať a započať „Spoločné podnikanie s kapitalistickými firmami v rôznych rozvojových štátoch“. Výhľadovo to bolo zamerané na dobývanie medených rúd v Zambii a dobývanie chrómových rúd v Iráne. Preto musíme študovať techniku a ekonomiku zahraničného obchodu, zmiešané obchodné podnikanie a štúdium anglického jazyka. Doplnkovým predmetom bola zdravoveda, ktorá bola zameraná prevažne na prevenciu a ochranu pred cudzokrajnými chorobami v štátoch Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Nakoniec v tom čase najdôležitejší predmet „Svetová politika a ekonomika“, ktorú sme už na rôznych školeniach a štúdiách omieľali donekonečna, takže sme od týchto prednášok neočakávali nič nové. Naše štúdium sme ukončili záverečnou skúškou a obhajobou diplomovej práce pred zástupcami Generálky a z anglického jazyka nás skúšali profesori z Univerzity 17. listopadu v Prahe. Diplomovú prácu som vypracoval na tému „Otvárka a dobývanie chromitovej rudy na ložisku Kodža Džamali v Iráne“. Po úspešnej obhajobe mi vtedajší generálny riaditeľ Ing. Balla povedal, že na základe mojej diplomovky by sa mohol vypracovať projekt a v prípade, ak by sa pristúpilo k realizácii projektu, môžem byť poverený jeho realizáciou v Iráne.
Celý šťastný som sa vrátil domov a už som sa spokojne mohol venovať práci a rodine, lebo neustále cestovanie do Telčíc bolo náročné na čas aj na financie. Doma som si opakoval angličtinu, aby som bol v prípade vycestovania do Iránu jazykovo dobre pripravený.
V polovici septembra 1977 sa moje nádeje na expertíznu činnosť v Iráne rozplynuli. Podnikový riaditeľ Ing. Alexander Barčák mi zavolal telefónom, že medzi Československom a Iránom nedošlo k dohode o exploatácii chromitového ložiska Kodža Džamali, preto ma posiela pracovať do zahraničia na Kubu. Dal mi inštrukcie, že mám ísť do Prahy na Polytechnu n. p., kde so mnou uzavrú zmluvu. Mne sa až zatmilo pred očami. To trojročné veľké úsilie, ktoré som venoval štúdiu angličtiny vyjde nazmar. Na Kube sa hovorí španielsky. Po vybavení formalít na Polytechne som musel zasielať rôzne doklady a životopis v španielčine. Čo teraz? Niekto mi poradil, aby som vyhľadal Bandy báčiho na podniku, že on ovláda výborne španielčinu slovom aj písmom. Pripravil som si všetky potrebné dokumenty a pri príležitostnej služobnej ceste na podnik som Bandy báčiho navštívil v jeho kancelárii. Dohodli sme sa, že po zamestnaní si niekde sadneme a pomôže mi vybaviť potrebné písomnosti. Po skončení pracovnej doby sme zašli do príjemnej družstevnej vinárničky, ktorá bola blízko budovy nášho riaditeľstva. Tam pri dobrom vínku sme sa porozprávali, poukazoval som mu všetky potrebné písomné náležitosti pre Polytechnu. Bandy báči to šmahom ruky všetko vyplnil a za malú chvíľu bol na svete aj môj životopis „curriculum vitae“ v perfektnej španielčine. Povedal mi, že všetky moje papiere zoberie so sebou a jeho sekretárka mi to prepíše. Hotové mi to pošle podnikovou poštou na závod do Smolníka. Odpadol mi zo srdca ťažký balvan obáv, ako to ja zvládnem. Potom v priateľskom posedení sme sa bavili o všeličom. Bol odo mňa starší, možno aj o dvadsať rokov, ale navrhol mi aby sme si potykali. Spriatelili sme sa a pri posedení mi porozprával aj tie príbehy o manželke Eržike. Našiel som v ňom dobrého priateľa, ktorý mi veľmi pomohol pri vybavovaní náležitostí pre Polytechnu.
Po vybavení všetkých formalít na Polytechne v Prahe som očakával pozvanie na vycestovanie. Po všelijakých nedorozumeniach a prekážkach som vycestoval aj s rodinou na Kubu. Ťažko sa mi lúčilo s celým kolektívom nášho závodu v Smolníku, lebo som si tam už zvykol. Nakoniec sme odlietali z Prahy 5. decembra 1977 večer o jedenástej. Po medzipristátí v kanadskom Ganderi sme pristáli v Havane. Na mojich hodinkách bolo pravé poludnie - 12 hodín. Hodiny v hale letiska ukazovali šesť hodín ráno. Vtedy prvý raz v živote som sa na vlastnej koži presvedčil o časovom posune v rôznych miestach na našej zemeguli.
Dostalo sa nám milého prijatia z kubánskej strany, ale aj od našich slovenských kolegov expertov, baníkov a geológov z pracovnej skupiny „Mineria“. Môj kontrakt pôvodne bol dohodnutý na funkciu prevádzkového inžiniera v najväčšej medenorudnej hlbinnej bani na Kube v Matahambre, nachádzajúcej sa v oblasti Pinar del Rio. Ložisko bolo otvorené a dobývané šachtou o hĺbke cez 1500 metrov a priemerná kvalita ťaženej rudy bola asi 4,5 % Cu. Za pôsobenia Američanov sa ťažila ruda s obsahom až 7 % Cu. Na 40. obzore sa nachádzal blok rudy s 16 percentným obsahom medi. Pre porovnanie v smolníckom závode sme pracne flotáciou vyrábali koncentrát takej kvality. Matahambre bolo od Havany vzdialené 260 kilometrov. Nakoľko som nemal zabezpečenú dopravu, Kubánci mi povedali, aby som chodil na ministerstvo, na útvar výroby, kde môžem nahliadnuť do starších projektov z bane a tak sa oboznámiť s geológiou, s výpočtom zásob na ložisku, ako aj s technickým vybavením závodu v Matahambre.

Počas môjho pôsobenia na ministerstve často dochádzali riaditelia banských závodov s rôznymi problémami v banskej prevádzke. Vedúci oddelenia Claudio Calleja (Klaudio Kajecha) ich nasmeroval ku mne, či by som im v tom nevedel poradiť. Neovládal som španielčinu, ale technici sa kreslením na papier dohovoria. Využíval som svoju angličtinu, v čom mi bola nápomocná sekretárka Mária Antonia, lebo ona pracovala ešte ako mladá u amerických podnikateľov, preto dobre ovládala angličtinu. Prevažne som našiel riešenie problémov, s ktorými prišli riaditelia na ministerstvo. Po asi dvojtýždenom pôsobení na ministerstve mi povedal vedúci, že zástupca ministra Juan Vasquez (Chuan Vaskez) rozhodol, že ostanem pracovať na ministerstve. Zároveň ma však upozornil, že si neprajú, aby som v styku s nimi používal angličtinu, ale mám sa snažiť čo najskôr osvojiť si španielčinu. Našťastie som si zobral na Kubu magnetofón, kde som mal načítané články zo španielčiny a tie som doma stále počúval. Preto som sa dosť rýchlo naučil celé vety, ktoré mi umožnili akú-takú komunikáciu s Kubáncami. Horšie to bolo s odbornými výrazmi. Na to som využíval kubánskeho spolupracovníka Ing. José Luisa, s ktorým som sa spriatelil a dohovorili sme sa, hoci ťažko, slovensko-rusky. On študoval v Bulharsku, takže ovládal trochu aj ruštinu a poslúžili nám aj niektoré bulharské výrazy, zhodné so slovenčinou. Na ministerstve som odpracoval tri roky. Po ukončení kontraktu som odišiel domov, pracovať na závod ŽB Rožňava. Po desiatich rokoch mi kubánska strana ponúkla prácu vo Výskumnom ústave dobývania rúd a metalurgie v Havane. Potrebovali vedúceho oddelenia „Mechaniky hornín“. Roku 1987 som vycestoval na Kubu a v tejto funkcii som odpracoval 16 mesiacov až do doby, keď sa vrátil z Československa môj priateľ Kubánec Juan Maden, ktorý študoval v Košiciach ašpirantúru na kandidáta vied. On bol prakticky vedúci tohto oddelenia a ja som iba preklenul jeho neprítomnosť na tomto významnom pracovisku výskumného ústavu. Môžem povedať, že moje pobyty na Kube boli bezproblémové, nikdy sa mi nevyskytli ťažkosti z kubánskej strany. Nemôžem to povedať o našej slovenskej kolónii, počas druhého pobytu, keď na Kubu nastúpili takzvaní „banskí odborníci“ a „špecialisti geológovia“, ktorí si začali budovať kariéru na Kube po straníckej linke (KSČ). Uprednostňovali „stranícko-politické školenia“ pred odbornou prácou pre kubánsku stranu. Dnes ich môžem vidieť ako schopných kapitalistických podnikateľov a členov v predstavenstvách zahraničných banských podnikov. Už nie sú „súdruhovia“. Teraz z nich srší demokracia na všetky svetové strany. Verím, že by nemali žiadnu chuť sa so mnou stretnúť, lebo by som im mohol pripomenúť ich zašlú „slávu v straníckej práci“. Počas môjho pobytu na Kube som mal rôzne zážitky. Keby som mal všetky opisovať, tak by som to v mojom veku už asi nestihol. Vybral som iba dve úsmevné príhody, ktoré opíšem.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-