Na prvom seminári zástupca z Generálky nám v úvodnom príhovore celú vec objasnil. Socialistické Československo chcelo investovať a započať „Spoločné podnikanie s kapitalistickými firmami v rôznych rozvojových štátoch“. Výhľadovo to bolo zamerané na dobývanie medených rúd v Zambii a dobývanie chrómových rúd v Iráne. Preto musíme študovať techniku a ekonomiku zahraničného obchodu, zmiešané obchodné podnikanie a štúdium anglického jazyka. Doplnkovým predmetom bola zdravoveda, ktorá bola zameraná prevažne na prevenciu a ochranu pred cudzokrajnými chorobami v štátoch Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Nakoniec v tom čase najdôležitejší predmet „Svetová politika a ekonomika“, ktorú sme už na rôznych školeniach a štúdiách omieľali donekonečna, takže sme od týchto prednášok neočakávali nič nové. Naše štúdium sme ukončili záverečnou skúškou a obhajobou diplomovej práce pred zástupcami Generálky a z anglického jazyka nás skúšali profesori z Univerzity 17. listopadu v Prahe. Diplomovú prácu som vypracoval na tému „Otvárka a dobývanie chromitovej rudy na ložisku Kodža Džamali v Iráne“. Po úspešnej obhajobe mi vtedajší generálny riaditeľ Ing. Balla povedal, že na základe mojej diplomovky by sa mohol vypracovať projekt a v prípade, ak by sa pristúpilo k realizácii projektu, môžem byť poverený jeho realizáciou v Iráne.
Celý šťastný som sa vrátil domov a už som sa spokojne mohol venovať práci a rodine, lebo neustále cestovanie do Telčíc bolo náročné na čas aj na financie. Doma som si opakoval angličtinu, aby som bol v prípade vycestovania do Iránu jazykovo dobre pripravený.
V polovici septembra 1977 sa moje nádeje na expertíznu činnosť v Iráne rozplynuli. Podnikový riaditeľ Ing. Alexander Barčák mi zavolal telefónom, že medzi Československom a Iránom nedošlo k dohode o exploatácii chromitového ložiska Kodža Džamali, preto ma posiela pracovať do zahraničia na Kubu. Dal mi inštrukcie, že mám ísť do Prahy na Polytechnu n. p., kde so mnou uzavrú zmluvu. Mne sa až zatmilo pred očami. To trojročné veľké úsilie, ktoré som venoval štúdiu angličtiny vyjde nazmar. Na Kube sa hovorí španielsky. Po vybavení formalít na Polytechne som musel zasielať rôzne doklady a životopis v španielčine. Čo teraz? Niekto mi poradil, aby som vyhľadal Bandy báčiho na podniku, že on ovláda výborne španielčinu slovom aj písmom. Pripravil som si všetky potrebné dokumenty a pri príležitostnej služobnej ceste na podnik som Bandy báčiho navštívil v jeho kancelárii. Dohodli sme sa, že po zamestnaní si niekde sadneme a pomôže mi vybaviť potrebné písomnosti. Po skončení pracovnej doby sme zašli do príjemnej družstevnej vinárničky, ktorá bola blízko budovy nášho riaditeľstva. Tam pri dobrom vínku sme sa porozprávali, poukazoval som mu všetky potrebné písomné náležitosti pre Polytechnu. Bandy báči to šmahom ruky všetko vyplnil a za malú chvíľu bol na svete aj môj životopis „curriculum vitae“ v perfektnej španielčine. Povedal mi, že všetky moje papiere zoberie so sebou a jeho sekretárka mi to prepíše. Hotové mi to pošle podnikovou poštou na závod do Smolníka. Odpadol mi zo srdca ťažký balvan obáv, ako to ja zvládnem. Potom v priateľskom posedení sme sa bavili o všeličom. Bol odo mňa starší, možno aj o dvadsať rokov, ale navrhol mi aby sme si potykali. Spriatelili sme sa a pri posedení mi porozprával aj tie príbehy o manželke Eržike. Našiel som v ňom dobrého priateľa, ktorý mi veľmi pomohol pri vybavovaní náležitostí pre Polytechnu.
Po vybavení všetkých formalít na Polytechne v Prahe som očakával pozvanie na vycestovanie. Po všelijakých nedorozumeniach a prekážkach som vycestoval aj s rodinou na Kubu. Ťažko sa mi lúčilo s celým kolektívom nášho závodu v Smolníku, lebo som si tam už zvykol. Nakoniec sme odlietali z Prahy 5. decembra 1977 večer o jedenástej. Po medzipristátí v kanadskom Ganderi sme pristáli v Havane. Na mojich hodinkách bolo pravé poludnie - 12 hodín. Hodiny v hale letiska ukazovali šesť hodín ráno. Vtedy prvý raz v živote som sa na vlastnej koži presvedčil o časovom posune v rôznych miestach na našej zemeguli.
Dostalo sa nám milého prijatia z kubánskej strany, ale aj od našich slovenských kolegov expertov, baníkov a geológov z pracovnej skupiny „Mineria“. Môj kontrakt pôvodne bol dohodnutý na funkciu prevádzkového inžiniera v najväčšej medenorudnej hlbinnej bani na Kube v Matahambre, nachádzajúcej sa v oblasti Pinar del Rio. Ložisko bolo otvorené a dobývané šachtou o hĺbke cez 1500 metrov a priemerná kvalita ťaženej rudy bola asi 4,5 % Cu. Za pôsobenia Američanov sa ťažila ruda s obsahom až 7 % Cu. Na 40. obzore sa nachádzal blok rudy s 16 percentným obsahom medi. Pre porovnanie v smolníckom závode sme pracne flotáciou vyrábali koncentrát takej kvality. Matahambre bolo od Havany vzdialené 260 kilometrov. Nakoľko som nemal zabezpečenú dopravu, Kubánci mi povedali, aby som chodil na ministerstvo, na útvar výroby, kde môžem nahliadnuť do starších projektov z bane a tak sa oboznámiť s geológiou, s výpočtom zásob na ložisku, ako aj s technickým vybavením závodu v Matahambre.

Počas môjho pôsobenia na ministerstve často dochádzali riaditelia banských závodov s rôznymi problémami v banskej prevádzke. Vedúci oddelenia Claudio Calleja (Klaudio Kajecha) ich nasmeroval ku mne, či by som im v tom nevedel poradiť. Neovládal som španielčinu, ale technici sa kreslením na papier dohovoria. Využíval som svoju angličtinu, v čom mi bola nápomocná sekretárka Mária Antonia, lebo ona pracovala ešte ako mladá u amerických podnikateľov, preto dobre ovládala angličtinu. Prevažne som našiel riešenie problémov, s ktorými prišli riaditelia na ministerstvo. Po asi dvojtýždenom pôsobení na ministerstve mi povedal vedúci, že zástupca ministra Juan Vasquez (Chuan Vaskez) rozhodol, že ostanem pracovať na ministerstve. Zároveň ma však upozornil, že si neprajú, aby som v styku s nimi používal angličtinu, ale mám sa snažiť čo najskôr osvojiť si španielčinu. Našťastie som si zobral na Kubu magnetofón, kde som mal načítané články zo španielčiny a tie som doma stále počúval. Preto som sa dosť rýchlo naučil celé vety, ktoré mi umožnili akú-takú komunikáciu s Kubáncami. Horšie to bolo s odbornými výrazmi. Na to som využíval kubánskeho spolupracovníka Ing. José Luisa, s ktorým som sa spriatelil a dohovorili sme sa, hoci ťažko, slovensko-rusky. On študoval v Bulharsku, takže ovládal trochu aj ruštinu a poslúžili nám aj niektoré bulharské výrazy, zhodné so slovenčinou. Na ministerstve som odpracoval tri roky. Po ukončení kontraktu som odišiel domov, pracovať na závod ŽB Rožňava. Po desiatich rokoch mi kubánska strana ponúkla prácu vo Výskumnom ústave dobývania rúd a metalurgie v Havane. Potrebovali vedúceho oddelenia „Mechaniky hornín“. Roku 1987 som vycestoval na Kubu a v tejto funkcii som odpracoval 16 mesiacov až do doby, keď sa vrátil z Československa môj priateľ Kubánec Juan Maden, ktorý študoval v Košiciach ašpirantúru na kandidáta vied. On bol prakticky vedúci tohto oddelenia a ja som iba preklenul jeho neprítomnosť na tomto významnom pracovisku výskumného ústavu. Môžem povedať, že moje pobyty na Kube boli bezproblémové, nikdy sa mi nevyskytli ťažkosti z kubánskej strany. Nemôžem to povedať o našej slovenskej kolónii, počas druhého pobytu, keď na Kubu nastúpili takzvaní „banskí odborníci“ a „špecialisti geológovia“, ktorí si začali budovať kariéru na Kube po straníckej linke (KSČ). Uprednostňovali „stranícko-politické školenia“ pred odbornou prácou pre kubánsku stranu. Dnes ich môžem vidieť ako schopných kapitalistických podnikateľov a členov v predstavenstvách zahraničných banských podnikov. Už nie sú „súdruhovia“. Teraz z nich srší demokracia na všetky svetové strany. Verím, že by nemali žiadnu chuť sa so mnou stretnúť, lebo by som im mohol pripomenúť ich zašlú „slávu v straníckej práci“. Počas môjho pobytu na Kube som mal rôzne zážitky. Keby som mal všetky opisovať, tak by som to v mojom veku už asi nestihol. Vybral som iba dve úsmevné príhody, ktoré opíšem.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-