Najväčším výmyselníkom na vylomeniny bol Fero Kozár. Pochádzal zo Žakaroviec. Prevažnú časť svojej dlhoročnej praxe strávil na závode ŽB Mlynky. Po likvidácii závodu bol preložený na podnik. Z Gelnice denne dochádzal do Spišskej vlakom. Pre zlé spojenie do práce dochádzal až po siedmej hodine. V jeden pondelok otvoril dvere kancelárie na výrobe a videl tam spolupracovníkov stáť chrbtom otočených k dverám, pri stole kolegu Ing. Paľa Retinu. Ten im nahlas vykladal, že včera večer, keď sa autom vracal z návštevy od rodičov, prechádzal asi o šiestej cez križovatku vo Svite. Jeden príslušník ZNB si niečo zapisoval do notesa, dlho sa za ním díval a kývol rukou. Videl to v spätnom zrkadle. Teraz má obavy, či neurobil nejaký dopravný priestupok. Pekelníkovi Ferovi stačilo čo počul na to, aby bleskove vymyslel čertovinu. Rýchlo zbehol ku kamarátovi Jožovi, ktorý robil referenta civilnej ochrany a z jeho kancelárie zmeneným hlasom zavolal na výrobu. Vyžiadal si k telefónu inžiniera Retinu. Paľo sa do telefónu bojazlivo predstavil. V telefóne sa ozval neznámy hlas okresného náčelníka Zboru národnej bezpečností kapitána Sotáka: „Súdruh inžinier vlastníte auto Wartburg poznávacej značky SN 49-56?“ Paľo trasúcim hlasom prikývol. Ďalšia otázka ho šokovala: „Prechádzali ste včera večer asi o šiestej cez Svit? A viete akého dopravného priestupku ste sa dopustili?“ Paľo povedal, že nevie, možno že prehliadol nejakú dopravnú značku, alebo prekročil rýchlosť. Rezký hlas mu oznámil, aby ihneď prišiel na Dopravný inšpektorát aj s vodičským preukazom. Paľo bledý v tvári položil telefón a bol na pokraji infarktu. O päť minút vchádzal do kancelárie Fero Kozár. Kolegovia sedeli mlčky na svojich miestach. Fero hlasite pozdravil a dostal iba chabú odpoveď. Ihneď sa na nich oboril: “Čo sa stalo? Sedíte tu ako na pohrebe.“ Paľo mu vyrozprával celú príhodu a že už ho volali na Dopravný inšpektorát aj s vodičským preukazom. Volal sám náčelník kapitán Soták. Fero bol úžasný herec, celkom prekvapene sa opýtal: „Kapitán Jano Soták? Veď to je od nás zo Žakaroviec, veď my sme veľmi dobrí kamaráti. Spolu sme sedeli v jednej lavici v ľudovej aj v strednej škole. Neboj sa nič Palino, ja to vybavím s ním tak, že budeš spokojný. Ja pôjdem za ním, niekde si sadneme, niečo vypijeme a dáme to do poriadku. Daj mi vodičák a nejaké „Hradčany“ (stokorunáčka za ČSR).“ Paľo si vydýchol, dal mu vodičák a veľmi ochotne vytiahol stovku z peňaženky, hoci bol typ sporivého človeka. Fero odišiel do mesta, v potravinách kúpil liter rumu, dal ho do koženej aktovky a asi o hodinu sa vrátil do kancelárie. Aktovku dal pod stôl, Paľovi vrátil vodičák a povedal, že všetko je v poriadku. Neskôr mu všetko porozpráva, lebo teraz musí neodkladne vybaviť nejaké veci. Z Paľa odpadlo napätie a bol šťastný, že to tak dobre dopadlo. O dvanástej odišli všetci z kancelárie na obed. Fero to využil a fľašu rumu vložil do plechovej skrine. O tretej sa im končil pracovný čas. Pred treťou Fero volal všetkých na poldeci k plechovej skrini. Paľo nie veľmi holdoval poldecákom, preto nechcel ísť. Fero ho povzbudzoval: „Poď si vypiť aspoň za to. že si neprišiel o vodičák.“ Neochotne vstal a vypil poldecák. Ešte ho mal v ruke a Fero mu už do neho znovu nalieval. Paľo nechcel vypiť. „Len si daj, zaslúžiš si. Neboj sa, pi ako zo svojho.“ Keď to vypil, začalo mu to zapínať. Fero si z neho vystrelil. Zmohol sa iba na koktavé: „Ako zo svojho?“. Fero mu povedal, že kapitán Soták ho pozdravuje a posiela mu výdavok 32 korún, lebo fľaša rumu stála iba 68 korún. Inžinier Paľo Retina bol priateľský človek, ale takéto chovanie Fera považoval trochu za chrapúnstvo. Vedel však, že už nič nezmôže, že sa stal obeťou Ferovej prešibanosti.
V najbližších dňoch sa Paľo uzavrel do seba. S každým komunikoval iba vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Paľo bol veľmi seriózny človek, skôr vážny, nie ako poplašenec Fero. Po nejakom čase zase išiel do Varína k rodičom. Jeho otec bol horár. Čo ho zarazilo, pred ich domom stálo niekoľko áut a pri bráničke čakala skupina ľudí. Zľakol sa, či sa rodičom niečo nestalo. Prechádzajúc okolo skupinky sa opýtal prečo tu čakajú. Ľudia mu povedali, že jeho otec zastrelil dva jazvece a oni si chcú kúpiť jazvečiu masť, lebo trpia chorobou priedušiek. Táto masť je liečivá a najlepšie sa im osvedčila v boji s touto nepríjemnou chorobou. Paľovi sa rozsvietilo v hlave. Veď Fero Kozár chodí za priateľom horárom do Betliara, kde kupuje túto masť, ale nie každý rok sa podarí horárovi jazveca zastreliť. Fero veľmi trpel, keď nemal túto masť. Paľo si vypracoval plán dokonalej odvety za to, ako Fero s ním vybabral v tej záležitosti s vodičským preukazom. Po návrate od rodičov sa nevedel dočkať pondelka. Došiel do práce a vyčkával, pokým príde Fero z Gelnice. Keď už Fero sedel za stolom, začal Paľo vyprávať naproti sediacemu Šmelkovi, že keď došiel do Varína k rodičom, čakalo tam množstvo ľudí, aby si mohli kúpiť jazvečiu masť, lebo otec zastrelil dva jazvece, z ktorých vyškvaril veľký hrniec masti. Fero zastrihal ušami a ihneď sa opýtal: „Palino, veď jazvec to je po našom borsuk?“ Paľo odpovedal, že starší ľudia aj u nich tak volajú jazveca. Fero mu trochu nasrdene povedal, že mu mohol tú masť kúpiť od otca, však vie, že on to stále používa. Paľo ochotne navrhol, že otcovi zavolá, aby pre neho masť odložil. Opýtal sa, že koľko toho potrebuje. Kilo vraj stojí sto korún. Fero nadšene zahlásil, že keď ešte má, tak nech mu odloží dve kilá. Paľo zavolal do centrály, aby mu spojili otca. Keď sa ohlásil, tak ho poprosil, aby pre kolegu odložil dve kilá jazvečej masti. Či otec ešte mal z tej masti alebo nie, to nikto nevedel, ale Paľo Fera ubezpečil, že jeho požiadavka je zabezpečená. Domov však pôjde až na budúcu sobotu. V piatok Fero dal Paľovi dve stovky a prikazoval mu niekoľkokrát, aby náhodou nezabudol borsučiu masť doniesť. Paľo už počas týždňa dal meračom vyhotoviť nálepky, kde bol nakreslený jazvec-borsuk a pod ním bol nápis „Borsučia masť 100%“. V pondelok po príchode z domu Paľo kúpil dve litrové fľaše rumu a prilepil na ne zhotovené nálepky. V kancelárii uložil fľaše do plechovej skrine. Po siedmej, ako obyčajne, vošiel Fero do kancelárie a ešte bol len vo dverách a už kričal: „Palino, doniesol si borsučiu masť?“ Všetko je v poriadku, tam ju máš v skrini. Fero si nedočkavo rýchlo zobliekal kabát a ponáhľal sa ku skrini. Otvoril dvere a skamenel. Zízal na rumovú borsučiu masť a až po chvíli sa zmohol na slovo a po spišsky povedal: „Pre Pána Boha, ta to ešči zomnu nikto tak nevydžubal.“ Paľo pristúpil k nemu a dával mu výdavok 64 korún s vysvetlením: „Otec vedel, že si môj veľmi dobrý kolega a kamarát, preto znížil cenu na 68 korún za kilogram.“ Až vtedy vybuchla celá partia výroby v obrovský rehot. Fero to však zobral športovo. Vedel podrazy rozdávať, ale aj prijímať. Otvoril fľašu a ihneď nalieval každému do pohárika. Tých, čo sa zdráhali vypiť, presviedčal, že taká „borsučia masť“ je najlepšia zo všetkých liekov nielen na choré priedušky, ale na všetky choroby.
Fera Kozára táto príhoda neodradila od toho, aby vymýšľal pre kolegov všelijaké podrazy. Svedomite mu to vracali aj s úrokmi. Raz na Vianoce mu objednali drahú erotickú knihu „Kámasútra“, čo stála v tých časoch 164 korún. Odišiel na liečenie do Karlových Varov a partia z výroby pozbierala z celého okolia pollitrové fľaše. Odniesli jeho manželke plné vrece prázdnych pollitrových fliaš s tým, že maľovali kanceláriu a pod jeho stolom našli všetky tie fľaše. Ľutovali to vyhodiť, lebo sú to zálohované vratné fľaše a za každú dostane jednu korunu pri vrátení v obchode. Týmto podrazom to už prehnali. Keď sa Fero vrátil domov z liečenia, mal veľký problém manželke vysvetliť, že je to iba pomsta jeho kolegov za to, čo im on nedávno vyviedol.
Napriek všelijakým šibalstvám, útvar výroby na podniku si plnil svoje úlohy a bol aj oporou pre jednotlivé závody. Fero bol aj mojím dobrým priateľom a často mi pomohol vyriešiť rôzne výrobné problémy na závode ŽB Smolník. Teraz, keď to píšem, živo si ho predstavujem s potmehúdskym úsmevom a šibalskými očami, ale aj jeho umenie vystrúhať kamennú tvár, keď niečo zatĺkal. Iste sa pozerá na nás z toho nášho baníckeho nebíčka, usmieva sa a uvažuje, že keby bol ešte medzi nami, čo všetko by nám mohol povyvádzať.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-