aj nervy drásajúce príhody. Poďme však ku súboru Baník. Hudobníci boli asi desiati hráči na mandolínu, traja harmonikári, traja trubkári, dvaja až traja huslisti, šesť až osem gitaristov a dvaja basisti. Spevácky zbor bol zostavený z pätnásť až dvadsať dievčat, rozdelených podľa výšky hlasu do dvoch skupín, soprán a alt, tieť do tridsať chlapcov, rozdelených takisto do skupiny tenor a bas. Nacvičovali sme v najväčšej triede školy. Pri nacvičovaní programu bol Paľo veľmi nekompromisný. Dreli sme až do únavy. Spevákov nacvičoval zvlášť. Potom ich dal spolu a muselo to klapať. Harmonikári cvičili sami spolu. Gitaristov mal na starosti Rudo Hromada. Bol to zamestnanec geologického prieskumu. Mohol mať v tom čase niečo okolo 26 rokov. Naučili sme sa od neho veľa. Gitaru ovládal výborne. Dirigent Paľo to potom dal všetko dokopy a išlo sa na ostro. Mal taký dobrý sluch, že počul každý falošný tón. Zistil pôvodcu falošného hlasu a ihneď ho poslal s niekým do druhej triedy sa to naučiť. Keď niečo nešlo, tak to opakoval dovtedy, kým sa to nepodarilo. Neraz sme ostali bez večere, pretože sme nacvičovali od štvrtej až do ôsmej večer. Na obrázku je prvé hudobno-spevácke teleso súboru Baník z roku 1951.
Tento dril priniesol aj svoje ovocie. Na rôznych súťažiach sme nemali konkurenciu. Boli sme stále prví. Paľo mal aj dobré nápady. Bolo okresné kolo „Súťaž tvorivosti mládeže“ v Spišskej Novej Vsi. Paľo vybavil na podniku Železorudných baní, aby nám pre spevákov zapožičali zelené montérky aj s kapucňou a karbidové lampy. Vystupovali sme v divadelnej sále Reduty. Hudobníci sedeli na javisku. Pred mandolinármi, ktorí sedeli v prvom rade, boli na zemi rozložené zapálené karbidové lampy, ktoré matne osvetľovali javisko. Otvorila sa opona. My sme úplne pianko začali hrať našu znelku „Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú“. Z obidvoch strán sa začali schádzať v rade speváčky a speváci s rozsvietenými karbidkami. Stavali sa za nás hudobníkov a zaujali základný postoj speváckeho zboru. Niektorý člen priniesol krátky banský vrták a kladivkom na ňom cinkal do taktu. Súbor bol nastúpený. Pomaly sa začalo rozsvecovať a hudbu sme začali zosilňovať. Prišiel dirigent Paľo v bielej košeli, čiernych nohaviciach, poklonil sa obecenstvu a ako sa otáčal k nám, dal pokyn rukami a zbor spustil mohutne „Vstávaj, Jano, hore“. Obecenstvu to vyvolalo zimomriavky na chrbte, ale aj nám, hoci to pre nás nebola novinka. Niekoľkokrát sme to nacvičovali, ale bez svetielok lámp. Na tak úspešné vystúpenie sa nedá zabudnúť. Diváci v Spišskej nás nadšene odmenili potleskom počas vystúpenia a na konci ováciám nebolo konca kraja. Vyhrali sme suverénne okresné, potom aj krajské kolo.
Neviem pri akej príležitosti sme zase vystupovali v Redute. Čakali sme v nejakej veľkej miestnosti na začiatok nášho vystúpenia. Ja som sedel na stoličke pri okne. Brnkal som si na gitaru a začal som si spievať jednu východniarsku pieseň „ú ú ú ú urezalam palec, bolí me, já já já ja javorovo lisce zohoj me...“ Začul to dirigent, pribehol ku mne a opýtal sa, čo to spievam. Nápev a slová neboli zložité. Ihneď zavolal dievčatá a chlapcov. Dievčatá jemne zaspievali začiatok „ú ú ú ú“ a chlapci sa mohutne pridali „ja ja ja ja javorovo...“, atď. Potom spolu. Išlo to výborne aj s hudbou. Raz sme to precvičili a išli sme vystupovať. Končilo sa naše vystúpenie na javisku a náš konferencier ohlásil, že po vyčerpaní programu sa rozlúčime ľudovou piesňou „ú ú ú ú“. Spevácky zbor zbledol. Bol to pre nás šok. Také prekvapenie sme nečakali. Keď sa dirigent otočil k nám, usmieval sa. Napätie z nás opadlo. Dal pokyn. Hudba spustila melódiu, rukou ukázal na dievčatá, nasadili dobre, potom sa pridali chlapci a už to klapalo. Už sme hrali a spievali s radosťou. Vystúpenie sme ukončili s veľkým úspechom a zožali obrovský potlesk. Opona sa zavrela a dievčatá ihneď začali na Paľa kričať: „Ako si nám mohol také niečo urobiť, veď sme od strachu dobre že nezomreli.“ Paľo pohotovo odpovedal: „Ako vidieť, nezomreli ste. Počuli ste potlesk? To znamená, že ste zaspievali výborne. Už je vidieť, že sa dá s Vami pracovať ako s profesionálmi. Prvé pesničky sme nacvičovali aj týždeň. Teraz Vám stačila pol hodina.“ Smial sa a kamarátsky objímal dievčatá. Každý z toho vystúpenia mal veľkú radosť. Táto pieseň sa neskôr stala hitom nášho súboru a veľmi sa páčila obecenstvu u nás aj v Čechách, keď sme tam boli na zájazde.
Cez letné prázdniny 1952 sme museli odpracovať povinnú jednomesačnú brigádu. Každý na svojom materskom závode. Ja s Mirom sme pracovali v bani vo Švábovciach. Bývali sme v slobodárni vo Svite, odkiaľ nás do práce vozil autobus. Už sa končil mesiac júl, keď sme dostali pozvánky zo školy, aby sme sa v určený deň dostavili aj s hudobnými nástrojmi. Dôvod tohto zvolania nás hudobníkov a spevákov bol, že súbor Baník bol pozvaný na vystúpenie so svojím programom v rámci „Košického hudobného leta“. Súbory mali vystupovať v divadelnej sále hotela Slovan. Súbor sa zišiel v Spišskej Novej Vsi takmer v plnom počte. Paľo pritiahol do súboru ešte nejakých svojich kamarátov. Dvoch violončelistov, dvoch huslistov, jedného trubkára a jedného basistu. Títo hudobníci mali posilniť našu hudbu. V deň nášho vystúpenia sme zavčasu ráno nastúpili na rýchlik do Košíc. Všetci sme boli v povznesenej nálade. Boli sme si vedomí toho, že sme si so svojimi vystúpeniami urobili dobré meno aj v rámci Východoslovenského kraja. Naše dievčatá, speváčky, boli vyobliekané v bielych blúzkach a tmavomodrých sukniach. Boli pekné ako ružičky a žiarili šťastím. Došli sme do Košíc. Tam nás čakali naši členovia súboru z Košíc a okolia. Paľo zistil početný stav súboru, chvíľu diskutoval so svojimi kamarátmi a bol spokojný. Potom sme sa spolu vydali k hotelu Slovan. Po príchode sa nás ihneď ujali organizátori podujatia a zaviedli do veľkej jedálne. Tam sme dostali výborné raňajky. Dirigent po rozhovore s organizátormi nám oznámil program. Na obed sa máme dostaviť o pol druhej, večera bude o šiestej. Vystupovať budeme o pol deviatej večer. Dovtedy si každý urobí vlastný program. Len tak mimochodom sa zmienil o neďalekom kúpalisku, že tam pôjde s kamarátmi. Bol pekný letný deň, tak sme sa k nim niektorí pridali. Hudobné nástroje sme uložili v jednej miestnosti a odišli na kúpalisko. Vtedy sme netušili, aký to bude mať koniec. Paľo a jeho kamaráti boli už vo veku blížiacom sa k tridsiatke. Na kúpalisku sme sa pozobliekali a posadali na pekný trávnik. Paľo s partiou zvlášť, a my študenti blízko nich. Nevieme odkiaľ, naraz sa v ich rukách zjavila fľaša rumu. Nalievali si ho do papierových pohárov. Bolo nám známe, že keď si trochu vypijú, sršia humorom a vymýšľajú rôzne vylomeniny. Načúvali sme a smiali sa žartom, ktoré si hovorili. Ale po dvoch hodinách, keď sa už vyprázdnila aj druhá fľaša, bolo vidieť čo s nimi rum robí. Začali sme mať obavy. Bolo už okolo pol jednej, keď prišiel na kúpalisko náš spolužiak Zolo Sokolovič na pretekárskom bicykli zn. Favorit. Bol z Košíc a prišiel sa na nás pozrieť. Zvítal sa s nami, aj s podguráženou partiou okolo Paľa. Oni už rozprávali rodným spišským nárečím a boli nemiestne hluční. „Máš šumný bicygeľ,“ povedal Paľo. „Ma aj rychlosci, ja by na takým bicygľu, aj na Gerlach vyšol.“ Rudo Hromada Paľa veľmi dobre poznal a vedel, že keď má opicu, dokáže urobiť hocijakú hlúposť. Podpichol ho: „Na Gerlach? Šak ani toto kúpalisko neprejdzeš s bicygľom, krížom popod vodu.“ Paľo vyskočil: „Co neprejdzem, davaj bicygeľ!“ Zolo sa nestihol spamätať a Paľo už držal jeho bicykel v rukách a bez váhania skočil aj s bicyklom do kúpaliska. Vyskočili sme a so smiechom pozerali do vody, čo tam Paľo stvára. Voda vírila. Paľo sa asi snažil vo vode nasadnúť na bicykel. Za chvíľu začali z vody vychádzať bubliny. Vystrašili sme sa, asi piati sme naskákali do vody a snažili sme sa Paľa dostať nad hladinu. Paľo však zanovito držal bicykel v oboch rukách. Niektorý z chlapcov mu vykrútil ruku a potom sme ho vytiahli na betónový okraj bazénu. Povychádzali sme z vody aj s bicyklom. Bolo nám aj do smiechu, ale sme boli aj naštvaní. Prišiel k nám plavčík, pravdepodobne nejaký študent na letnej brigáde a upozorňoval nás, aby sme sa na kúpalisku chovali slušne. Partia „starých“ ho zahriakla. Keď zistil, že už majú riadne pod čapicou, radšej odišiel. Paľo prišiel trochu k sebe. Dosť nahnevane sa na nás oboril. „Preco sce me neochabili (nenechali), šak už som bul na druhej strane.“ Nepovedali sme mu, že kde dopadol, tam aj ostal a bol by sa utopil. Mysleli sme, že mu ten kúpeľ pomôže vytriezvieť.
To najhoršie nás iba čakalo. Mali sme výborný obed, aj večeru a už pred ôsmou sme sa sústredili v miestnosti pripravení na vystúpenie. Z javiska bolo počuť komorný orchester hrať nejakú klasiku. My sme si potíšku ladili gitary a dievčatá si trénovali nástupy na Orešanskú veselicu. Niekto však zbadal, že dirigent nie je s nami. Začali sme sa jeden druhého vypytovať, či ho niekto nevidel. Do súboru sa začal vkrádať strach. Niekto povedal, že po večeri sa vybral na pivo. Poznali sme to jeho pivo, keď dostal slinu. Spasiť nás mohli iba Košičania, ktorí poznali mesto a vedeli, kde sú krčmy. Zolo Sokolovič sadol na bicykel a obišiel všetky krčmy, ktoré poznal. Čas tikal a približoval nás k veľkému fiasku. Dievčatá boli tak vystrašené, že takmer padali do mdlôb. Nakoniec Rudo Hromada vyhlásil, že keď sa Paľo nenájde, bude on dirigovať. To nás trochu upokojilo. Zrazu sa otvorili dvere. Zolo s Mikim Šimonom viedli medzi sebou riadne „zrúbaného“ Paľa. Vlasy rozcuchané, košeľa mu trčala z nohavíc, ale usmieval sa. Dievčatá ho začali dávať do poriadku. Umyli ho, vyčesali, zastrčili mu košeľu do nohavíc, aby ako tak vyzeral. Rudo mu navrhol, aby ostal sedieť v miestnosti, kde sme čakali, že vystúpenie podiriguje on. Paľo panovačne ukázal na seba, že on je náš dirigent a bude dirigovať. V tú chvíľu nás už volali na javisko.
Zbor nastúpil ako sme boli zvyknutí, so znelkou „Vstávaj Jano hore“. Potom prišiel Paľo. Netackal sa, ale prešiel pred prvým radom hudobníkov s mandolínami a v strede zastal. Poklonil sa obecenstvu, obrátil sa k súboru, pohybom ruky dal znamenie pre spev. Všetko ako zvykol. Vydýchli sme si. On však zistil, že stojí príliš blízko k súboru a všetkých nevidí. Začal cúvať. Všetci sme stŕpli. Jeho cúvanie bolo nasmerované na búdku šepkára. Vedeli sme, že keď o ňu zakopne prekoprcne sa do obecenstva, alebo spadne do otvoru pre šepkára. Pol metra pred búdkou zastal. Obecenstvo nám za znelkou tlieskalo. Náš konferencier šiel ohlásiť ďalšiu skladbu nášho programu. Keď prechádzal popri ňom, povedal mu, aby šiel dva kroky vpred, pretože môže spadnúť do diery pre šepkára. Obzrel sa a podišiel dopredu. Vydýchli sme si. Čo nasledovalo potom, bolo neuveriteľné. Paľo dirigoval všetky skladby, zápalisto a veľmi presne, nástupy spevákov, vložky hudobníkov. Dirigoval tak precízne, ako môžeme zhliadnuť vo filme slávnych dirigentov. Vlasy mu viseli do očí a my hudobníci sme mali oči na „stopkách“. Keď mali dievčatá sólo, chytal sa za srdce a usmieval sa. Mali sme úžasný úspech. Niektoré skladby sme museli opakovať, aj niečo popridávať. Ľudia v sále jasali a nešetrili potleskom. Nakoniec, keď sa zavrela opona, utekali sme k nemu, gratulovali sme mu, ale aj vytýkali, koľko strachu nám nahnal pred predstavením. Iba mávol rukou a zdal sa byť už triezvy.
Na školu, za naše vystúpenie, došla od KNV pochvala a poďakovanie. Toto nám tlmočil pán riaditeľ Háber prvého septembra, keď v telocvični otváral nový školský rok 1952-53. Nejdem sa ďalej rozpisovať o súbore Baník. Len spomeniem veľmi vydarený zájazd, keď sme obišli takmer celú republiku. Vystupovali sme v Bratislave, v Chocni v továrni na lietadlá, vo Vysokom Mýte v Karose, kde vyrábali autobusy, v Prahe na Ministerstve rudných baní, v Příbrame v kultúrnom dome a na priemyselnej škole baníckej, s ktorou sme mali družbu. Na tomto zájazde bol aj náš profesor Haberland, ktorý spieval sólo v jednej nemeckej kantáte o mieri. Prežili sme krásne chvíle a hoci sú z nás už starci, stále si ich radi pripomíname. S dirigentom Paľom som sa po rokoch stretol na oslavách deväťdesiateho výročia založenia baníckej dychovej hudby v Smolníku. Bol dirigent dychovky ŽB Rudňany. Chcel som ho pohostiť, tak si dal iba kávu. Vtedy už vôbec nepil alkohol. Keď som mu pripomenul Košické hudobné leto iba mávol rukou a povedal, že to dokáže iba bláznivá mladosť. Bol to už starší pán, ktorému sa blížila šesťdesiatka.
(POKAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-