internátu, protiľahlá strana bola oddelená od ulice vysokým murovaným plotom, z vnútornej strany lemovaným radom vysokých majestátnych košatých stromov, zadná strana drôteným pletivom a za ním záhradkou. Plocha ako stvorená na športové ihriská, priam sa núkala na urobenie klziska. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii, nádejní hokejisti začali uvažovať aj o postavení drevených mantinelov, aby každú chvíľu nemusel hľadať puk zaborený v snehu.
Hlavným organizátorom zriadenia klziska bol učiteľ Henzely. My študenti, nadšení myšlienkou na trávenie voľného času pohodlným korčuľovaním, sme sa veľmi aktívne do toho zapojili. Noc čo noc sme svedomite polievali ľad, až nakoniec vznikla hladká ľadová plocha, s rozmermi a kresbou hokejového ihriska, zodpovedajúceho požiadavkám pravidiel. Osvetľovali ho štyri rady lámp, nainštalovaných spolužiakmi zo strojníckej triedy, ktorí sa dobre vyznali aj v elektrike. Okrem osvetlenia rozmiestnili na stĺpoch aj reproduktory, z ktorých sa rozliehala gramofónová hudba na spríjemnenie rytmu korčuliarov.
Boli sme pyšní na naše klzisko, okrem povinných tréningov s vervou sme sa po ňom preháňali, robili hada a prudkým otočením a zastavením prvého, posledný sa doslova katapultoval a keď sa neudržal, pekne nám pozametal ľad. Najkrajšie bolo večerné korčuľovanie. Vystrájali sa rôzne pestvá, dievčatám sme podrážali nohy, vrkoče sme im prehadzovali, naháňali sme sa, niektorí skúšali krasokorčuliarske figúry často s neslávnym zakončením. Ani sme sa nenazdali, aká bude odozva. Mládež z mesta sa začala doprosovať vstupu na ľad, nuž vo večerných hodinách sme ľad otvorili našim priateľom, priateľkám a známym. Nakoniec naše klzisko navštevovalo viac ľudí ako oficiálne mestské klzisko, ktoré bolo voči stredu mesta trochu excentricky situované a vstupné na náš ľad bolo v podstate symbolické, kto nemal, či nechcel, nedal.
V jednu januárovú nedeľu sme išli hrať na turnaj o Pohár oslobodenia Levoče. Okrem našej PŠB boli tam družstvá Levoča, Spišské Vlachy a Spišská Sobota, ale napriek našim dobrým výkonom, predovšetkým Smatanu, Kutného, Samaka či Mariana Slavkaya, sme obsadili len druhé miesto (o skóre). Ako mi pripomenul môj brat Marian, to bol náš najväčší úspech. Spišskú Sobotu sme porazili, so Spišskými Vlachami sme remizovali. S Levočou sme už viedli 2:0 a v poslednej tretine, za pomoci rozhodcu pána Gáliho, sme prehrali 2:3. Spišským Vlachom zabezpečil remízu jeden hráč, ktorý vysielal od modrej čiary bomby na našu bránku. Brankár Kubalík hodil aj hokejku na ľad a chytal rukami. Levoča nebola kompletná, starší hráči robili totiž usporiadateľov a tak Spišské Vlachy im dali „nakladačku“ a pohár vyhrali. Turnaj sa skončil a naše slávne mužstvo, so svojimi vakmi naplnenými primitívnou hokejovou výbavou, doprevádzané skalnými fanúšikmi - spolužiakmi, sa pobralo peši na železničnú stanicu.
„Do odchodu motorky sú ešte skoro dve hodiny,“ poznamenal niektorý z nás. Mali sme dosť času, a tak sme sa pomaly vliekli cestou k stanici. Ako ináč, nadávali sme na rozhodcu, vykladali si aké vyložené šance sme nepremenili, ako nás faulovali, aké šťastie mali, keď naše perfektné strely len o vlások minuli ich bránku, či odrazili sa od tyče smerom von, len kúštik chýbalo, aby sa puk zatrepotal v sieti, a z našich úst sa chrlil dôvod za dôvodom.
Cestou nám padol pohľad na tabuľu s nápisom Reštaurácia u Fajxa. Celkom vysmädnutí zastavili sme sa na limonádu, ale niektorí si dali pivo. Niekto nám doniesol štipendium, takže sme si mohli trochu dovoliť. V zápasoch sme stratili veľa vody, bolo ju treba doplniť. Smäd sme si uhasili, ale čo robiť, keď máme do odchodu ešte toľko času?
„Chlapci, majú voľný biliard, poďme si zahrať,“ zahlásil Marian.
Súhlasné stanovisko nedalo na seba dlho čakať. Nahrnuli sme sa k stolu, odborne natreli tága, postavili gule, hra sa začala. Športový duch v nás postupne rozpútaval stále intenzívnejšiu hráčsku vášeň. Jednému sa darilo lepšie, inému horšie a naopak.
„Veď o niečo hrajte, nielen tak naprázdno,“ doľahol čísi hlas z publika.
„Tak o čo ideme hrať?“ začali sa handrkovať hráči.
„Majú tu dobré likéry,“ zahlásil jeden z našich fanúšikov, “tak o štamperlíky“.
A bolo to na svete. Dohodli sme sa, že porazený zaplatí rundu víťazom. Hra sa stávala zaujímavejšou, náruživejšou a akosi sme prestali vnímať čas. Jedna runda sa vypila, ach aké to bolo lahodne sladučké..., máme polhodiny času, tak ideme ešte jednu hru. Špičky tág sa starostlivo mastia modrou kriedou, gule štrngajú, kibici našepkávajú ako na to, a vravy plná reštaurácia. Pozriem na hodiny a do odchodu motorky sú už len dve minútky. Bleskove berieme svoje vaky, ideme platiť vrchnému, ale už beznádejne spomaľujeme aktivitu, vidiac zbytočnosť našej námahy, zmeškali sme. Nuž čo? Po chvíľke váhania a bezradnosti sme precitli do skutočného postavenia.
Kto by nečinne čakal dve hodiny? Hra sa znovu rozpútala. Tágami postrkované gule na vyhliadnuté ciele štrngali, sem-tam zo stola aj vyskočili, ale robili radosť hrajúcim. Smiech, vrava a fandenie honosnej diváckej kulisy, už aj z radov miestnych občanov, sa rozliehali nielen okolo stola, ale po celej reštaurácii. Hra gradovala a úmerne s tým stúpal aj počet štamperlíkov vábivého sladkého likéru. Nálada sa stupňovala, všetkým bolo dobre a veselo. V zápale hry a zníženou ostražitosťou sme zmeškali aj ďalší odchod motorky a ostala nám už len jediná možnosť - posledný spoj do Spišskej Novej Vsi o desiatej večer.
Hrali sme až do záverečnej a v dobrej nálade sme sa odobrali na stanicu. Po polhodinke čakania sme nastúpili do jediného vozňa. Celí rozjarení, symbolicky sme na plné hrdlá spustili pesničku Tam okolo Levoči... v šarišskom nárečí. Rozliehala sa po celom vozni, prerušovala hukot motora a typický klepot kolies o spoje koľajníc ju doprevádzal ako bubon a basa v kapele. Postupne nadšenie, únavou, ale i miernym omámením, klesalo až takmer do úplného ticha, občas prerušeného nejakou poznámkou alebo žartom. Začalo sa nám driemať. Harichovce viacerí z nás už ani nezaregistrovali, keď nás zrazu zobúdza hlas sprievodcu.
„ Konečná, chlapci, vystupovať a kde ste sa tak doriadili?“
Našťastie sme bývali v internáte hneď oproti železničnej stanici, predtým to boli kasárne, teraz podnikové riaditeľstvo Spišských železorudných baní na poschodí a internát priemyselnej školy na prízemí, spolu s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme do studenej noci, okolie plné snehu, len z chodníkov a z cesty bol odhrnutý. Rozbehli sme sa cez cestu k internátu, ale od tej chvíle sa už na ďalšie nepamätám. Viem to len z rozprávania chlapcov na druhý deň. Vraj som pred bránou padol do vysokého snehu, športový vak som mal pod hlavou, asi som naň padol. Môj brat Marian a ďalší spolužiaci pribehli za mnou a snažili sa ma zdvihnúť.
Po napísaní tejto príhody, poslal som ju bratovi Marianovi na pamiatku, vrátane nie príliš kvalitnej fotografie. Požiadal som ho, aby mi poslal svoju kvalitnejšiu fotografiu. Poslal ju aj s dopisom, v ktorom uvádza na pravú mieru to, čo sa vtedy udialo. Napísal to v šarišskom náreči takto:
Po turnaju sme dostali dobrý guľáš a potom sme išli na schujdy do Faixa. Neznam, že kto nam donesol štipendium a tak u Faixa še hral biliard o štamperliky (orechovy, pomarančovy a kavovy liker). Liker še pil dobre a najlepši študent z II. C. tredy tak še opil, že na cesce domu zbytkami guľašu a likeroch dekoroval vagon levočanky, potom zaspal. Ked sme došli do Spišskej, sme ho zobudzili a vyterigali z vagóna aj s výstrojom. Pred stanicu mu dačo ruplo v hlave. Začal ucekac ku internátu, ale pred bránu na cesce spadnul tak ščešlivo, že hlava mu padla na vak. Pokym sme došli ku nemu, tak už chrápal. Ked sme ho chceli postavic, tak caly nasraty kričel “necahajce zo mne deku“. Myšľel sebe, že už špí v posceli. Práve vyšol z brany profesor Haberland, ale dakto mu vyšvetlil, že sme dobre reprezentovali školu, ale jeho miláček še opil. To bulo raz za dva roky, co nam to na hodzine nevytykal. „Tak pán doktor, len treba napisac pravdu, jak to bulo.“ Aj tak to boli naše najkrajšie roky študentstva.
Nakoniec som sa ráno zobudil v našej izbe, ale v hlave mi hučalo ako v kompresorovni. Na hodine matematiky sme boli plní očakávania, ako profesor Haberlandt zareaguje. Boli sme prekvapení, že nám to nevytýkal. Tak to dopadlo s chlapcami, nezvyknutými na alkohol. Chutil im sladký likér, veď od neho sa nemôže nič stať. Zapôsobil však znenazdajky a zákerne, na niektorých menej, na iných viac, ale ja som si odvtedy dával veľký pozor na sladké klamlivé likéry, iskrivé šampanské, ostré poldecáky či pollitríky speneného piva, v lákajúcich zarosených pohároch.
Mne utkvel v pamäti najviac tento zápas v Levoči. V sezóne 1952 - 53 sme už boli dosť zrelým mužstvom. Hrali sme veľa zápasov a boli sme obľúbeným mužstvom v Spišskej, ale aj v Levoči. Do Levoče nás pozývali skoro každý týždeň. Mužstvu z Levoče sme v rámci tréningov robili sparingpartnera. Pán Galy bol nižšieho vzrastu, ale zato vynikajúci korčuliar a hokejista. Bol to hrajúci tréner mužstva Levoče. Raz sme prišli na priateľský zápas v rámci tréningu. Mali sme početné obecenstvo, ako na riadnom zápase. Pán Galy bol rozhodca. Prvú tretinu sme vyhrali v pomere 1:0 a v druhej sme viedli 2:0. Levočania sa trápili. Pán Galy vykrikoval na svojich zverencov veľmi srdnato: „Ta to co je z vami, špice? Hrajece jak keby sce buli z ľekvaru. Šak tote dzeci vas vypašu.“ Asi 7 minút pred koncom druhej tretiny Levoča prehrávala 0:3. Starý Galy stratil nervy. Mal niečo okolo 33 rokov, ale nám sa zdal už starý. Strhol z krku píšťalku priviazanú na šnúrke a korčuľoval k levočskej striedačke. Píšťalku dal jednému chlapovi, bol to asi pomocný tréner, aby viedol zápas. Sám si zobral hokejku, poobzeral si ju, pomaly korčuľoval a postavil sa na buly, kde prerušil zápas. Bol iba v normálnom dennom obleku, tak ako rozhodoval. Jeho príchodom sa zápas zmenil. Rýchle kľučky a presné prihrávky z jeho hokejky nás trošku zaskočili. Pred záverom tretiny znížili na 1:3. Boli sme radi, že tretina končila.
Cez prestávku sme nešli do kabíny, iba sme ostali na striedačke. Z levočskej striedačky bolo počuť kázanie mužstvu riadne zvýšeným hlasom. My sme sa tiež radili o taktike. Prišli sme na jedno. Galy je veľmi rýchly a obratný. Milan Mecko, s ktorým som hral v obrane, hneď navrhol, že ho zoberieme dva až trikrát do „mlyna“ a on skrotne. Mali sme to nacvičené na takých hráčoch, ktorí sólovali. Pri prieniku do tretiny sme vykorčuľovali proti nemu a medzi sebou sme ho stisli. Obyčajne stratil puk a útok bol zažehnaný. Milan bol odo mňa o hlavu vyšší, silnej postavy, vážil 80 kíl. Bol z Popradu a hokej hrával odmalička. Bol veľmi dravý a popudlivý. Ja som ho krotil: „To nie je dôležitý zápas, je to tréning. Pán Galy ich chce trochu vycibriť. Nemá ani výstroj, je iba v šatách, môžeme mu ublížiť.“ Milan odporoval: „Načo potom ide hrať, keď s ním musíme jednať ako v rukavičkách, takto to ešte prehráme.“ „Tak prehráme, na víťazstve nezáleží. Ublížime mu a viac nás na zápas nepozve. Kde nám urobia takú hostinu? Obložené veľké krajce chleba, natreté maslom, šunková saláma, uhorčičky, čajíček so sirupom, ešte aj nejaké korunky nám dajú, čo značne presiahne cestovné na motorku Levočanku,“ povedal som. Ostatní prikývli a doplnili ma, že raz na večernom priateľskom zápase sme dostali aj guláš. Organizátori k nám boli stále milí a povzbudzovali nás. „Len sa najedzte chlapci, v internáte také nemáte.“ Mali pravdu. V tretej tretine pán Galy roztočil kolotoč, ostatní sa tiež prebudili. Začali hrať s veľkým nasadením. Levočský fanúšikovia začali vykrikovať: „Civil na ihrisku!“ Skandovali to až dovtedy, kým pán Galy nešiel na striedačku, kde stiahol dres z nejakého náhradníka a natiahol si ho na kabát obleku. Hralo sa ďalej. Nakoniec Levoča horko-ťažko vydrela víťazstvo 4:3, za pomoci náhradného rozhodcu. Uznali sme, že ešte sme nevideli Galyho tak hrať.
Končil sa školský rok. Už som mal v rukách umiestenku do Ostravy, keď niekto zaklopal na dvere našej triedy. Jeden spolužiak skočil ku dverám a rozprával sa s niekým. Obrátil sa ku mne, že ma hľadajú dvaja páni. Vypýtal som sa od prednášajúceho a vyšiel na chodbu. Čakali ma tam pán Heveši s pánom Galym. Pán Heveši bol otec športu v Levoči a pána Galyho už poznáme z hokeja. Oslovili ma, že sa prišli dohodnúť, aby som prišiel hrať hokej za Levoču. V levočskom mužstve som mal priateľov Fera Vargu, s ktorým som bol v učilišti, aj Dr. Vargu, ale aj ostatných. Hrávali sme proti sebe tvrdo, ale vždy fair play. Pán Galy hovoril aj o tom, že rozprával s hráčmi, ktorí ma poznali a povedali, že by som dobre zapadol do mužstva. Povedal mi, že dobre korčuľujem a postupne ho môžem nahradiť v strede útoku. Bol som v rozpakoch. Takú ponuku som neočakával. Hokej som hral z radosti, ale baníctvo bolo pre mňa vytýčená životná cesta. Opýtal som sa ich, čo by som v Levoči robil. Pán Heveši povedal, že nejakú robotu mi nájdu v komunále. Duša krtka sa vo mne vzbúrila. Krt v komunále. Zdalo sa mi to až smiešne. Slušne som povedal, že som skončil priemyslovku a chcem pracovať ako technik v baníctve. Umiestenku mám do Ostravy a verím, že tam si hokej v nejakom mužstve zahrám. Moje rozhodnutie rešpektovali, popriali mi veľa dobrého a rozlúčili sa so mnou.
Môj sen o hokeji sa rozplynul. Nastúpil som v Ostrave na šachtu Peter Bezruč. Mali sme tak náročnú prácu, že na zimnom štadióne som vôbec nebol ani na hokejovom zápase, nie žeby som si hokej zahral. Mojou náplňou života sa stala šachta. O tom však napíšem až neskôr.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-