Vedel som, že je to dedina pri Rožňave, kde prevažne žijú občania maďarskej národnosti. Ja som maďarčinu neovládal, preto mi to nevoňalo. Ondro Lukačko dostal sám z triedy umiestenku do Ostravy. Povedal mi, že je ešte jedna na ten istý závod u riaditeľa školy. Išli sme spolu za pánom riaditeľom. Povedal som mu, že neovládam maďarčinu a v Drnave sa rozpráva prevažne maďarsky. Riaditeľ povedal, že nie je problém vymeniť moju miestenku za ostravskú. Podotkol, že nám spolu bude lepšie v Ostrave. Potom nám rozdali „vysvedčenia na odchod“ a tým sa naše pôsobenie v škole skončilo. V triede sme sa všetci rozlúčili, sľúbili sme si, že si budeme písať a rozišli sme sa domov. S Ondrom sme sa dohodli, že sa stretneme v Ostrave na závode Peter Bezruč v pondelok 6.7.1953. Po skončení školy celé naše prázdniny trvali týždeň.
Naša mamka sa po smrti nášho otca presťahovala z Prešova k svojej sestre Margite Belákovej do Rožňavského Bystrého. Začala pracovať v podniku Gemerské železorudné bane (GŽB) na osobnom oddelení. Po ukončení školy sme prišli s bratom k tete Margite do Rožňavského Bystrého. Urobili nám slávnostný obed, vyprážané karé v trojobale, zemiaky, výbornú polievku a rôzne dobroty. Bolo veľa rozprávania o škole, o umiestenkách a hlavná téma bol môj nástup do Ostravy. Božekali a lamentovali moje tetky spolu s mamkou, že aké nebezpečné sú tam bane. Koľko už bolo výbuchov plynu, koľkých baníkov tam už zasypalo. My sme tiež mali svoje informácie o týchto baniach, ale zľahčovali sme si to tým, že tam pracujú aj druhí ľudia. Keď sa má človeku niečo zlé stať, tak sa mu to stane aj keď bude doma spať. Miro neskôr tiež dostal umiestenku na „Důl Eduarda Urxe“ v Petřkovicích. Nezberal sa do práce, lebo on si podal žiadosť pokračovať v štúdiu v 3. ročníku geologickej triedy, ale o týždeň neskoršie aj on došiel do Ostravy. Geologická škola sa pred rokom presťahovala z Turčianskych Teplíc do Spišskej Novej Vsi a zlúčila sa s našou baníckou priemyslovkou. Tak vznikla Priemyselná škola banícka a geologická.
Začal som sa pripravovať na odchod do Ostravy. Mamka mi pripravila veci, upiekla koláče a kurča na cestu. V nedeľu 5. júla som odcestoval rýchlikom z Rožňavy do Ostravy. Moje tety a ujovia, ktorí tiež bývali u tety, mi dali nejaké korunky, aby som mal na začiatok v Ostrave. Každý z rodiny mi dával radu, ako sa mám v práci chovať, aby som počúval nadriadených a prácu si vykonával svedomite. Do Ostravy som došiel poobede. Po rôznych otázkach, že kde je „Důl Petr Bezruč“, nikto mi to nevedel povedať. Čudoval som sa, že Ostraváci a nevedia nič o tomto závode. Nevedel som, že v tom čase bolo na Ostravsku okolo tridsať šácht. Jeden pán mi povedal, že nevie kde sa ten závod nachádza, ale ukázal mi, kde je centrum pre brigádnikov prichádzajúcich pracovať do Ostravy. Tam vraj môžem prespať a povedia mi, kde je tá šachta. Vošiel som dnu. Starší ujo mal službu. Ukázal mi posteľ v jednej izbe, kde sa môžem vyspať. Ráno mám ísť na Smetanovo nádražie a odtiaľ električkou smerom na Michalkovice. Za Vysokou školou báňskou je zastávka pri šachte Peter Bezruč. Zajedol som si z kurčaťa a povedal som službukonajúcemu, že by som sa rád prešiel na Smetanovo nádraží, aby som ráno neblúdil.
Nádražie som našiel. Chvíľu som pozoroval električky. Na každý smer chodili nové moderné električky. Zrazu sa objavila „električka babička“ a bola to osmička s nápisom Michálkovice. Opýtal som sa jedného pána či sa touto električkou dostanem na Slezskú Ostravu k šachte Peter Bezruč. Odpovedal, že áno. Uspokojený som si cestou dal malé pivo a pobral sa do centra pre brigádnikov. Ujo, ktorý mal službu sa ma opýtal: „Kdy tě mám vzbudit?“ Povedal som mu, že o piatej, aby som na šiestu bol na šachte. On však povedal: „Neplaš se synku, ty si to musíš vybavit na osobnem oddelení. Tam začínají v sedm, tak vstávat Ti stačí v šest.“ Zaľahol som spať. Z únavy a z malého piva som spal ako dudok. Ráno, keď ma ujo budil, som rýchle vyskočil, umyl sa a utekal po známej trase na nádražie. Nasadol som na „babičku električku“, ktorá sa s hrmotom pohla. Od Sýkorového mosta začalo veľké stúpanie na Sliezsku Ostravu. Motor električky kvílil, stále som čakal, kedy zastane a vodič povie: „Ďalej nemôžeme ísť, lebo nevládze“. Doterigala sa však až pred šachtu „Petr Bezruč“. Bolo to napísané na vrchu obrovskej, asi 3 metre vysokej železnej brány, na boku s malou bránkou, kde bol vchod pre ľudí.
Vystúpil som a ponáhľal sa do závodu. Strážnik na vrátnici ma zastavil. Ukázal som mu umiestenku. Pozrel sa a povedal: „Už jeden kamarád ze Slovenska tě čeká při budově správy.“ Ako som išiel k budove, už zďaleka mi Ondro mával. Cestoval z Košíc nočným rýchlikom a lokálkou, tak tu volali električky, rovno na šachtu. Už mal informácie, že máme ísť na osobné oddelenie. Odovzdali sme úradníčke naše umiestenky. Preštudovala ich, potom vstala a odviedla nás k riaditeľovi závodu. Bol ním pán Dědek, už postarší pán, ktorý nás milo privítal. Povypytoval sa, či máme už nejakú prax, či sme už niekedy boli v bani. Vysvetlili sme mu, že sme boli banícki učni. Tiež, že sme pracovali na viacerých banských závodoch v rudných baniach. Potešilo ho, že už sme prvé lastovičky z „Lánskej akcie“. Povedal, že je načase vymeniť starých technikov, ktorí pre nedostatok technikov nemôžu odísť do dôchodku. Potom dal pracovníčke z osobného príkaz, aby vybavila všetko potrebné, napísala dekréty a vybavila nám ubytovanie v závodnej ubytovni v Michalkoviciach. Musíme absolvovať lekársku prehliadku a ráno sa máme hlásiť u smenmajstra, ktorý nás zadelí do práce na niektorý úsek. Poprial nám úspech v práci. Týmto to bolo z jeho strany všetko. Ešte sme ho popýtali o nejakú zálohu, pretože sme nemali peniaze na stravné lístky. Pani vypísala lístky na mimoriadnu zálohu a riaditeľ to podpísal.Všetky vybavovačky sme zvládli do druhej a poobede sme už aj bývali v závodnej ubytovni. V závodnej jedálni sme si stihli objednať večeru, lebo zo zálohy sme si už kúpili stravné lístky až do konca mesiaca. Bývali sme v drevenom baraku, kde vládol starý fúzač Rák. On tam bol všetko. Správca, úradník, vrátnik aj „Dráb“. Mal zaznačeného každého obyvateľa baraku, vedel kto kedy má smenu. Na smenu „poctivo“ vyháňal každého do práce. Dozeral na to, aby neboli záhaľky, po ostravsky „buľky“. Kedy mal on smenu, nevedel nikto. On tam bol stále. Bol to vyslúžilý starý baník. Tú jeho ostravčinu sme dosť ťažko rozumeli, ale starý vedel niečo po česky a niečo aj po slovensky. Vedel poradiť aj vysvetliť. Rozprával pomaly a zreteľne. Večer sme si už pripravovali veci do práce. Boli sme veľmi vzrušení od očakávania, ako to ráno dopadne. Bude to naša prvá šichta vo funkcii banského technika. Večer sme si dosť skoro ľahli spať, ale usínali sme ťažko.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian SLAVKAY

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-