s ktorým nemáme skúsenosti. Dvojhlasne ma „sprdli“ a začali dohovárať, že musím byť v živote na to pripravený, že nebudem vždy pracovať na jednom mieste, ale tam kde je to potrebné. Čo som mohol robiť proti dvom „starým ostravským harcovníkom“ ? Len postaviť sa do pozoru a jedným slovom povedať „provedu“, ako sme to neskôr robili na vojenčine.
Popísal som zápisy a do známkovej skrinky vlepil papierové pásky s popisom nových pracovísk. Ráno už môžem „cachovať“ nových pracovníkov. Na ubytovňu do Michálkovíc som došiel vo veľmi zlej nálade. Na izbe sme sa s Ondrom dlho rozprávali. On ma povzbudzoval, že to nejako bude a časom možno aj lepšie. Potom sme sa rozptýlili hudbou z gramofónu, ešte takého na „kurbličku“, ktorý si Ondro kúpil z prvej výplaty. Mali sme dve platne v tom čase veľmi populárnych Kučerovcov, ktoré sme si púšťali do zblbnutia. Dodnes si pamätám pesničku „Rége, rége, rége....“, ktorá sa stala našou odrhovačkou. Ráno na šachte som robil „cachováni“. Nemal som však ľudí k plneniu vozov, v baníckej reči „k foľováni“. Išiel som za vedúcim. Už ma čakal s papierikom v ruke. Povedal mi, že budem mať tam päť ľudí, on už ich poslal na piaty obzor. Do dispečingu nahlásil, aby nám dali prázdne vozy. Podal mi papierik s tým, aby som ich napísal do smenovničky. Trochu som sa divil, prečo na plnenie vozov zadelil až päť ľudí? Pozrel som sa na papierik a ticho som zahrešil: „Kurva, ešte to mi chýbalo.“ Na papieriku bol napísaný jeden chlap, štyri ženy a čísla ich známok. Ďalej mi povedal, že nad rúbaním sú už drevári s pripraveným drevom. Tých ja nemusím zapisovať, pretože ich vedie on. Drevári chodili na smenu od polnoci do ôsmej hodiny rannej. Sfárali sme dolu a konečne sme všetci sedeli na výdušnej chodbe nad rúbaním. Predák Jura Žvak mi diktoval mená dvojíc, ktoré budú robiť v zuboch, od vrchu až po spodok steny. Pozapisoval som ich do smenovničky. Predák Jura bol taký taliansky typ chlapa. Mal čierne kučeravé vlasy a atletickú postavu zápasníka ťažkej váhy. Podobne ako Miska, vystreľoval povely pre haviarov a mal sklon rýchlo vzbĺknuť. Na tých mladých však platil, mali pred ním rešpekt. Mne však chýbal Mišo, predák z Gizeli. Usmievavý, rozvážny a dobrý organizátor. Chýbal mi aj kolektív s ktorým som sa už zblížil a navzájom sme si rozumeli.
Chlapi sfárali do rúbania. Ja s Júrom sme uvažovali, ako zladiť dnešnú prácu v rúbaní. Problém bol v tom, kde si chlapi uložia drevo a ako sa dá preplaziť popri idúcom hrabľovom dopravníku v rúbaní. Nakoniec sme sa dohodli s drevármi, že počkajú dovtedy, pokým sa chlapi nepozatínajú do zuba. Až potom budú spúšťať drevo a každý si ho uloží vo svojom zube. Ja som musel zliezť dolu na piaty obzor, pokým dopravník stál. Bolo potrebné prefárať otvárkové práce. Predák ostal na vrchu rúbania a odtiaľ riadil prácu osádky. Zliezol som dolu na piaty obzor, pod sýpom už boli natlačené vozy. Partia plničov (folovačov) tam sedela. Vedúci malej partie tých štyroch žien bol chudý vyšší chlap, asi päťdesiatnik. „Ježišmária aj svätý Jozef,“ až sa mi podlomili kolená, keď som zbadal medzi ženami Pepinu. Poznal som ju, lebo predtým pracovala s jedným starým chlapom pri údržbe výstuže a koľají na šiestom obzore. Počas fárania, keď som prechádzal okolo nich, často som sa zastavil na kus reči. Pepina „bagovala“ ako chlap a stále núkala bago aj mne. Keby filmový režisér zháňal herečku na úlohu ježibaby, lepšiu by nemohol nájsť. Bola to vychudnutá stará baba so zvráskaveným obličajom, bezzubými ústami a špicatým dlhým nosom. Jej reč bola taká, ako keď škriekajú paviány. Podotknem, že mala aj vybraný slovník, až taký, že aj chlapi si dávali pozor, aby s ňou neprišli do sporu. Dosť často sa stávalo, že so svojou kamarátkou, čo sedela pri nej, si dali „do nosa“ pálenky s pivom a potom robili divadlo v krčme alebo na ulici. Na rozdiel od Pepiny jej kamarátka bola babisko s mohutnými prsiami, s váhou okolo stovky. Iste sú už obidve na „pravde Božej“. Nech mi odpustia že ich takto opisujem, ale to doplňuje pohľad na vtedajší život v Ostrave. Dnes uvažujem, že ktovie aké zložité životné podmienky prinútili tieto ženy pracovať v takej ťažkej, špinavej a nebezpečnej práci v šachte.
Vrátim sa však do príbehu. Vedľa Pepiny a jej kamarátky sedeli dve skromné žienky, také tridsiatničky. Podľa pracovných šiat som usúdil, že na šachte nerobili dlho, pretože ich nemali ani potrhané ani moc čierne od uhoľného prachu. Zapísal som ich do smenovničky a chlapa som upozornil, aby ženám všetko dobre vysvetlil čo majú robiť pri plnení vozov, aby práca bola plynulá a bezpečná. Pobral som sa prefárať prerážky. Na druhý deň už mali byť obsadené. Jedna z prerážok mala byť vyrazená pre vetranie na hranici poľa a druhá pre otvárku novej steny Regina 2. Vyliezol som do predku prvej prerážky zmerať plyny. Bolo tam čisto. Ventilátor išiel stále, bez prestávky. V druhej prerážke som vyliezol asi sedem metrov a zrazu v ústach som zacítil takú chuť, ako keď som doma jedol rezance so slivkovým lekvárom. To bol môj indikátor na metán. Keď som to rozprával starším technikom, tak ma vysmievali a tvrdili, že metán je bez chuti a zápachu. To som vedel zo školy aj ja. Mne sa to však potvrdilo viac krát, keď som zacítil na jazyku mdlú sladkosť, následne som nameral vyššiu koncentráciu metánu. Aj vtedy som benzínku tlačil po počve a keď som ju začal pomaly zdvíhať, plameň začal vystupovať až do koša. Zľakol som sa, ale naučený, že benzínku nesmiem strhnúť, aby plameň neprerazil z koša, pomaličky som ju stiahol k počve a dal som si ju pod kabát. Zliezol som dolu na chodbu. Tam už benzínka horela normálnym plameňom. Ešte som takúto veľkú koncentráciu metánu nenameral.
Čo teraz? Prerážku treba vyfúkať stlačeným vzduchom. Hadicu som nemal, lebo všetko náradie bolo uložené v predku. Musel som sa vrátiť do prvej prerážky. Odmontoval som hadicu zo zbíjačky a s ňou naspäť do zamorenej prerážky. Pripojil som ju na vzduchové potrubie, vyliezol do prerážky a koniec som priviazal k stojke, asi päť metrov od spodku (päty). Do prerážky som naplno pustil stlačený vzduch a nechal ho asi desať minút „ryčať“. Ventilom som znížil tlak vzduchu na štvrtinu a nechal som ho fúkať na podporu vetrania ventilátorom. Plaštinami som zakrížoval prerážku a vybral sa do Karla. Cestou som ešte namazal čerpadlo a urobil obhliadku pracoviska. Zašiel som na medziobzorovú chodbu do Reginy, zistiť stav pracoviska. Bol tam predák Jura Žvak. Mal skleslú náladu. Nebol spokojný s prácou v rúbaní a to preto, že uhlie je veľmi tvrdé a niektoré dvojice sú také slabé, že sa nedokázali ani zaťať do zuba. Povedal, že to nie sú ani riadni haviari, že doteraz robili iba pomocníkov v rúbaní. Do tejto partie sa prihlásili iba s nádejou, že budú robiť haviarov a získajú ôsmu kvalifikačnú triedu. To znamenalo vyššiu sadzbu v korunách na smenu. Určite nevedia ani budovať s drevom. Toto sa musí vyriešiť s vedúcim. Keď chce, aby to fungovalo v rúbaní, musí doplniť do partie štyroch až piatich výkonných haviarov. Ťažba bola biedna. Blížil sa koniec šichty a nakopané bolo len 50 vozov. Pobral som sa k šachte, aby som stihol obháňku. Cestou ma stále zožierala myšlienka, že keď sa mi už začalo dariť v Gizele, musel som odísť. Teraz mám znovu začínať takúto nedomyslenú akciu s nedozretou haviarskou osádkou. Nemal som dobrú náladu, bol som znechutený.
Vyfáral som. Už som mal hotové zápisy, tak som išiel k vedúcemu do kancelárie. Porozprával som mu o problémoch v rúbani, že bude treba posilniť osádku kvalifikovanými haviarmi. Bol celkom kľudný, všetko chápal a povedal, že nemôžeme prvý deň očakávať nejaké zvláštne výsledky. Kádrové presuny môže robiť už len pri zadeľovaní robotníkov v mesiaci november. Do konca októbra zostával iba týždeň. Do prerážky v Regine 2 mal od zajtra pripravených troch chlapov a počnúc prvým novembrom pôjdeme s prerážkou na dve smeny, lebo do konca novembra ju chce mať prerazenú. Povedal som mu o zaplynenej prerážke. Prikázal mi, aby som ju definitívne zakrižoval a opatril výstražnou tabuľou. Denne musím merať plyn pod prerážkou aj v chodbe. Dá mi písomný príkaz v knihe pochôdzok, ktorý musím podpísať, že som to zobral na vedomie. Začínali pre mňa už iné starosti, nielen starosť o ťažbu, ako v Gizele. Pre mňa to malo jednu výhodu, že smenmajster pán Mrázek sa vôbec o ťažbu z Reginy nezaujímal. Bratčenkov mi povedal, že pán Mrázek celú akciu ignoruje a považuje to iba za hlúpy výmysel funkcionárov z Trustu Sever, ktorí by sa radi zviditeľnili. On ich nemal veľmi v láske.
Nasledujúce dni mi nepriniesli v Regine ani trochu potešenia. Osádka nebola schopná stenu prekopať niekedy ani za dve smeny. To isté bolo aj pri prekládke. V jednej smene sme ju nedokončili. Na druhý deň sme pokračovali až do desiatej. Keď sme potom začali kopať, tak nebolo možné nakopať viac ako 50 vozov. Stena po smene vyzerala príšerne. Niekto mal celý úsek prekopaný a zabudovaný, druhý sa iba stačil votnúť, ostávali kozy dvoj- až päť metrové. Je pravda, že uhlie bolo veľmi tvrdé. Chlapi navrhovali uhlie vŕtať a odstreľovať, alebo aby sme nasadili šrámaci stroj. Kopať so zbíjačkami bola veľká drina a výkon malý. Bratčenkov však stále tvrdil, že po postupe steny o 15 až 20 metrov uhlie tlakom nadložia zmäkne. Vedel to zo skúsenosti, lebo na opačnom krídle už v minulosti sloj Reginu rúbali. V prvej dekáde novembra sme mali vyrúbané asi päť pokosov. Prišiel sa na nás pozrieť Miska. Hoci vedúci posilnil osádku o dvoch haviarov, bolo to len maličké zlepšenie. Fárali sme spolu asi štyri dni. Pozoroval prácu celého kolektívu, radil nám aj pomáhal. Zobral zbíjačku v zube a kopal asi hodinu. Nakoniec uznal, že uhlie je značne tvrdé. Najviac nám pomohol radou pri prekladaní dopravníka, aby sme si pri budovaní pokosu, asi po desiatich metroch, zabudovali páry vzdialené od seba viac ako meter. Tým nám vzniknú väčšie medzery - okná, cez ktoré môžeme pohodlnejšie preťahovať diely (žľaby) dopravníka pri prekládke. Celý ten čas, čo fáral s nami, pomáhal v rúbaní a ostával aj cez čas, keď sme museli v rúbaní niečo dokončiť.
Po tejto previerke sme dlho sedeli v trojici s vedúcim úseku a diskutovali o možnostiach uskutočnenia pôvodného zámeru s Mládežníckou úderkou. Hlavné slovo mali Miska s vedúcim. Dospeli k záveru, že osádku treba zložiť tak, aby všetci haviari v stene boli rovnako výkonní, lebo už teraz sú medzi nimi nezhody. Vytýkajú si, že jedni robia viac ako druhí. Bratčenkov však tvrdil, že posilnil osádku, ale viac haviarov nemá. Usúdili, že práce v stene treba riadiť tak, aby vznikol tlak na pilier.Tým sa dosiahne potlačenie a zmäknutie uhlia. Bol som ticho ako myš, pretože som si nevedel predstaviť aký „príkaz“ mám dať nadložiu, aby tlačilo na uhlie. Vedel som, že za týmto účelom kopeme uličku. Bol som ešte neskúsený a veľa som o tom nevedel. Najviac sme diskutovali o prekladaní dopravníka. Vedúci nám dával na pomoc ku prekládke dopravníka dvoch zámočníkov, ale ani to nepomohlo. Ani chlapi, ani zámočníci nemali skúsenosti s prekladaním „panceřa“, to bolo potrebné sa naučiť. Po viacerých prekládkach prídu na spôsob, ako čas na preloženie skrátiť na polovicu smeny. Za tých pár dní sme sa s Miskom veľmi spriatelili. Pozdejšie som už ľutoval, že sa musíme rozlúčiť. Povedal mi, že má iné úlohy, ale že koncom novembra sa ešte príde na nás pozrieť.
Život v Regine som mal trochu pestrejší, lebo som riadil rúbanie aj prípravné práce. Niektoré problémy, ako je dodávka prázdnych vozov sa vytratili a iné, ako naháňanie metrov v prípravách mi pribudli. Tentoraz ma nenaháňal pán Mrázek, ale môj vedúci. Každý deň som mu musel hlásiť presný postup v prerážke. Keď nebol vyrazený a zabudovaný jeden meter za smenu, tváril sa, ako keby zjedol citrón aj s kôrou. Jeho plán bol do konca mesiaca novembra prerážku preraziť. Tá prerážka bola veľmi dôležitá, lebo z nej bude možné zriadiť ďalšie rúbanie a tým zaistiť plnenie plánu ťažby. Razili sme na dve smeny. Bolo potrebné sa obracať, aby som ich materiálom a vozmi zabezpečil. Razenie chodby do Karla ma tešilo. Bola tam výborná partia. Haviar Kráľ bol skúsený razič, rozvážny a poriadkumilovný. Jeho vyrazenú a vystuženú chodbu v TH výstuži mohli fotografovať do učebníc baníctva. Mal sympatických pomocníkov. Boli to chlapiská ako buky, odchovaní iste nie na internátnej strave ako ja. Postupne som si uvedomoval, že v mojom novom revíre je dobré vetranie a nie je ani tak teplo ako v Gizele. Banské diela, chodby, prerážky aj koľajové trate, boli dobre udržiavané a lepšie vyzerali ako na 6. obzore. To asi preto, že tu nebola taká veľká ťažba a nebehalo toľko lokomotív, ktoré ničili banské trate. Len to nešťastné rúbanie ma škrelo. Začal som však veriť, že sa to časom zmení k lepšiemu.
V polovici novembra došlo k udalosti, ktorá ma veľmi potešila. Z niektorej Petřvaldskej šachty došli traja mladí haviari vo veku asi okolo 24 rokov a Bratčenkov ich zadelil do môjho rúbania. Bola to významná posila hlavne preto, že dobre rozumeli banským mechanizmom. Pracovali na šachte, kde mechanizácia dobývania uhlia bola na vysokej úrovni. Zástupca predáka, Jirka Borteľ, bol tiež absolvent baníckeho učilišťa z tej šachty. Zrazu som mal štyroch odborníkov, ktorí zmenili spôsob prekládky hrabľového dopravníka k lepšiemu. Vedel som, že za tým všetkým bol Jarek Miska, ktorý tieto kádrové zmeny vybavil. Moje napätie v Regine trochu poľavilo. Posilnenie osádky ovplyvnilo zjavné zlepšenie práce v rúbani.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-