s ktorým nemáme skúsenosti. Dvojhlasne ma „sprdli“ a začali dohovárať, že musím byť v živote na to pripravený, že nebudem vždy pracovať na jednom mieste, ale tam kde je to potrebné. Čo som mohol robiť proti dvom „starým ostravským harcovníkom“ ? Len postaviť sa do pozoru a jedným slovom povedať „provedu“, ako sme to neskôr robili na vojenčine.
Popísal som zápisy a do známkovej skrinky vlepil papierové pásky s popisom nových pracovísk. Ráno už môžem „cachovať“ nových pracovníkov. Na ubytovňu do Michálkovíc som došiel vo veľmi zlej nálade. Na izbe sme sa s Ondrom dlho rozprávali. On ma povzbudzoval, že to nejako bude a časom možno aj lepšie. Potom sme sa rozptýlili hudbou z gramofónu, ešte takého na „kurbličku“, ktorý si Ondro kúpil z prvej výplaty. Mali sme dve platne v tom čase veľmi populárnych Kučerovcov, ktoré sme si púšťali do zblbnutia. Dodnes si pamätám pesničku „Rége, rége, rége....“, ktorá sa stala našou odrhovačkou. Ráno na šachte som robil „cachováni“. Nemal som však ľudí k plneniu vozov, v baníckej reči „k foľováni“. Išiel som za vedúcim. Už ma čakal s papierikom v ruke. Povedal mi, že budem mať tam päť ľudí, on už ich poslal na piaty obzor. Do dispečingu nahlásil, aby nám dali prázdne vozy. Podal mi papierik s tým, aby som ich napísal do smenovničky. Trochu som sa divil, prečo na plnenie vozov zadelil až päť ľudí? Pozrel som sa na papierik a ticho som zahrešil: „Kurva, ešte to mi chýbalo.“ Na papieriku bol napísaný jeden chlap, štyri ženy a čísla ich známok. Ďalej mi povedal, že nad rúbaním sú už drevári s pripraveným drevom. Tých ja nemusím zapisovať, pretože ich vedie on. Drevári chodili na smenu od polnoci do ôsmej hodiny rannej. Sfárali sme dolu a konečne sme všetci sedeli na výdušnej chodbe nad rúbaním. Predák Jura Žvak mi diktoval mená dvojíc, ktoré budú robiť v zuboch, od vrchu až po spodok steny. Pozapisoval som ich do smenovničky. Predák Jura bol taký taliansky typ chlapa. Mal čierne kučeravé vlasy a atletickú postavu zápasníka ťažkej váhy. Podobne ako Miska, vystreľoval povely pre haviarov a mal sklon rýchlo vzbĺknuť. Na tých mladých však platil, mali pred ním rešpekt. Mne však chýbal Mišo, predák z Gizeli. Usmievavý, rozvážny a dobrý organizátor. Chýbal mi aj kolektív s ktorým som sa už zblížil a navzájom sme si rozumeli.
Chlapi sfárali do rúbania. Ja s Júrom sme uvažovali, ako zladiť dnešnú prácu v rúbaní. Problém bol v tom, kde si chlapi uložia drevo a ako sa dá preplaziť popri idúcom hrabľovom dopravníku v rúbaní. Nakoniec sme sa dohodli s drevármi, že počkajú dovtedy, pokým sa chlapi nepozatínajú do zuba. Až potom budú spúšťať drevo a každý si ho uloží vo svojom zube. Ja som musel zliezť dolu na piaty obzor, pokým dopravník stál. Bolo potrebné prefárať otvárkové práce. Predák ostal na vrchu rúbania a odtiaľ riadil prácu osádky. Zliezol som dolu na piaty obzor, pod sýpom už boli natlačené vozy. Partia plničov (folovačov) tam sedela. Vedúci malej partie tých štyroch žien bol chudý vyšší chlap, asi päťdesiatnik. „Ježišmária aj svätý Jozef,“ až sa mi podlomili kolená, keď som zbadal medzi ženami Pepinu. Poznal som ju, lebo predtým pracovala s jedným starým chlapom pri údržbe výstuže a koľají na šiestom obzore. Počas fárania, keď som prechádzal okolo nich, často som sa zastavil na kus reči. Pepina „bagovala“ ako chlap a stále núkala bago aj mne. Keby filmový režisér zháňal herečku na úlohu ježibaby, lepšiu by nemohol nájsť. Bola to vychudnutá stará baba so zvráskaveným obličajom, bezzubými ústami a špicatým dlhým nosom. Jej reč bola taká, ako keď škriekajú paviány. Podotknem, že mala aj vybraný slovník, až taký, že aj chlapi si dávali pozor, aby s ňou neprišli do sporu. Dosť často sa stávalo, že so svojou kamarátkou, čo sedela pri nej, si dali „do nosa“ pálenky s pivom a potom robili divadlo v krčme alebo na ulici. Na rozdiel od Pepiny jej kamarátka bola babisko s mohutnými prsiami, s váhou okolo stovky. Iste sú už obidve na „pravde Božej“. Nech mi odpustia že ich takto opisujem, ale to doplňuje pohľad na vtedajší život v Ostrave. Dnes uvažujem, že ktovie aké zložité životné podmienky prinútili tieto ženy pracovať v takej ťažkej, špinavej a nebezpečnej práci v šachte.
Vrátim sa však do príbehu. Vedľa Pepiny a jej kamarátky sedeli dve skromné žienky, také tridsiatničky. Podľa pracovných šiat som usúdil, že na šachte nerobili dlho, pretože ich nemali ani potrhané ani moc čierne od uhoľného prachu. Zapísal som ich do smenovničky a chlapa som upozornil, aby ženám všetko dobre vysvetlil čo majú robiť pri plnení vozov, aby práca bola plynulá a bezpečná. Pobral som sa prefárať prerážky. Na druhý deň už mali byť obsadené. Jedna z prerážok mala byť vyrazená pre vetranie na hranici poľa a druhá pre otvárku novej steny Regina 2. Vyliezol som do predku prvej prerážky zmerať plyny. Bolo tam čisto. Ventilátor išiel stále, bez prestávky. V druhej prerážke som vyliezol asi sedem metrov a zrazu v ústach som zacítil takú chuť, ako keď som doma jedol rezance so slivkovým lekvárom. To bol môj indikátor na metán. Keď som to rozprával starším technikom, tak ma vysmievali a tvrdili, že metán je bez chuti a zápachu. To som vedel zo školy aj ja. Mne sa to však potvrdilo viac krát, keď som zacítil na jazyku mdlú sladkosť, následne som nameral vyššiu koncentráciu metánu. Aj vtedy som benzínku tlačil po počve a keď som ju začal pomaly zdvíhať, plameň začal vystupovať až do koša. Zľakol som sa, ale naučený, že benzínku nesmiem strhnúť, aby plameň neprerazil z koša, pomaličky som ju stiahol k počve a dal som si ju pod kabát. Zliezol som dolu na chodbu. Tam už benzínka horela normálnym plameňom. Ešte som takúto veľkú koncentráciu metánu nenameral.
Čo teraz? Prerážku treba vyfúkať stlačeným vzduchom. Hadicu som nemal, lebo všetko náradie bolo uložené v predku. Musel som sa vrátiť do prvej prerážky. Odmontoval som hadicu zo zbíjačky a s ňou naspäť do zamorenej prerážky. Pripojil som ju na vzduchové potrubie, vyliezol do prerážky a koniec som priviazal k stojke, asi päť metrov od spodku (päty). Do prerážky som naplno pustil stlačený vzduch a nechal ho asi desať minút „ryčať“. Ventilom som znížil tlak vzduchu na štvrtinu a nechal som ho fúkať na podporu vetrania ventilátorom. Plaštinami som zakrížoval prerážku a vybral sa do Karla. Cestou som ešte namazal čerpadlo a urobil obhliadku pracoviska. Zašiel som na medziobzorovú chodbu do Reginy, zistiť stav pracoviska. Bol tam predák Jura Žvak. Mal skleslú náladu. Nebol spokojný s prácou v rúbaní a to preto, že uhlie je veľmi tvrdé a niektoré dvojice sú také slabé, že sa nedokázali ani zaťať do zuba. Povedal, že to nie sú ani riadni haviari, že doteraz robili iba pomocníkov v rúbaní. Do tejto partie sa prihlásili iba s nádejou, že budú robiť haviarov a získajú ôsmu kvalifikačnú triedu. To znamenalo vyššiu sadzbu v korunách na smenu. Určite nevedia ani budovať s drevom. Toto sa musí vyriešiť s vedúcim. Keď chce, aby to fungovalo v rúbaní, musí doplniť do partie štyroch až piatich výkonných haviarov. Ťažba bola biedna. Blížil sa koniec šichty a nakopané bolo len 50 vozov. Pobral som sa k šachte, aby som stihol obháňku. Cestou ma stále zožierala myšlienka, že keď sa mi už začalo dariť v Gizele, musel som odísť. Teraz mám znovu začínať takúto nedomyslenú akciu s nedozretou haviarskou osádkou. Nemal som dobrú náladu, bol som znechutený.
Vyfáral som. Už som mal hotové zápisy, tak som išiel k vedúcemu do kancelárie. Porozprával som mu o problémoch v rúbani, že bude treba posilniť osádku kvalifikovanými haviarmi. Bol celkom kľudný, všetko chápal a povedal, že nemôžeme prvý deň očakávať nejaké zvláštne výsledky. Kádrové presuny môže robiť už len pri zadeľovaní robotníkov v mesiaci november. Do konca októbra zostával iba týždeň. Do prerážky v Regine 2 mal od zajtra pripravených troch chlapov a počnúc prvým novembrom pôjdeme s prerážkou na dve smeny, lebo do konca novembra ju chce mať prerazenú. Povedal som mu o zaplynenej prerážke. Prikázal mi, aby som ju definitívne zakrižoval a opatril výstražnou tabuľou. Denne musím merať plyn pod prerážkou aj v chodbe. Dá mi písomný príkaz v knihe pochôdzok, ktorý musím podpísať, že som to zobral na vedomie. Začínali pre mňa už iné starosti, nielen starosť o ťažbu, ako v Gizele. Pre mňa to malo jednu výhodu, že smenmajster pán Mrázek sa vôbec o ťažbu z Reginy nezaujímal. Bratčenkov mi povedal, že pán Mrázek celú akciu ignoruje a považuje to iba za hlúpy výmysel funkcionárov z Trustu Sever, ktorí by sa radi zviditeľnili. On ich nemal veľmi v láske.
Nasledujúce dni mi nepriniesli v Regine ani trochu potešenia. Osádka nebola schopná stenu prekopať niekedy ani za dve smeny. To isté bolo aj pri prekládke. V jednej smene sme ju nedokončili. Na druhý deň sme pokračovali až do desiatej. Keď sme potom začali kopať, tak nebolo možné nakopať viac ako 50 vozov. Stena po smene vyzerala príšerne. Niekto mal celý úsek prekopaný a zabudovaný, druhý sa iba stačil votnúť, ostávali kozy dvoj- až päť metrové. Je pravda, že uhlie bolo veľmi tvrdé. Chlapi navrhovali uhlie vŕtať a odstreľovať, alebo aby sme nasadili šrámaci stroj. Kopať so zbíjačkami bola veľká drina a výkon malý. Bratčenkov však stále tvrdil, že po postupe steny o 15 až 20 metrov uhlie tlakom nadložia zmäkne. Vedel to zo skúsenosti, lebo na opačnom krídle už v minulosti sloj Reginu rúbali. V prvej dekáde novembra sme mali vyrúbané asi päť pokosov. Prišiel sa na nás pozrieť Miska. Hoci vedúci posilnil osádku o dvoch haviarov, bolo to len maličké zlepšenie. Fárali sme spolu asi štyri dni. Pozoroval prácu celého kolektívu, radil nám aj pomáhal. Zobral zbíjačku v zube a kopal asi hodinu. Nakoniec uznal, že uhlie je značne tvrdé. Najviac nám pomohol radou pri prekladaní dopravníka, aby sme si pri budovaní pokosu, asi po desiatich metroch, zabudovali páry vzdialené od seba viac ako meter. Tým nám vzniknú väčšie medzery - okná, cez ktoré môžeme pohodlnejšie preťahovať diely (žľaby) dopravníka pri prekládke. Celý ten čas, čo fáral s nami, pomáhal v rúbaní a ostával aj cez čas, keď sme museli v rúbaní niečo dokončiť.
Po tejto previerke sme dlho sedeli v trojici s vedúcim úseku a diskutovali o možnostiach uskutočnenia pôvodného zámeru s Mládežníckou úderkou. Hlavné slovo mali Miska s vedúcim. Dospeli k záveru, že osádku treba zložiť tak, aby všetci haviari v stene boli rovnako výkonní, lebo už teraz sú medzi nimi nezhody. Vytýkajú si, že jedni robia viac ako druhí. Bratčenkov však tvrdil, že posilnil osádku, ale viac haviarov nemá. Usúdili, že práce v stene treba riadiť tak, aby vznikol tlak na pilier.Tým sa dosiahne potlačenie a zmäknutie uhlia. Bol som ticho ako myš, pretože som si nevedel predstaviť aký „príkaz“ mám dať nadložiu, aby tlačilo na uhlie. Vedel som, že za týmto účelom kopeme uličku. Bol som ešte neskúsený a veľa som o tom nevedel. Najviac sme diskutovali o prekladaní dopravníka. Vedúci nám dával na pomoc ku prekládke dopravníka dvoch zámočníkov, ale ani to nepomohlo. Ani chlapi, ani zámočníci nemali skúsenosti s prekladaním „panceřa“, to bolo potrebné sa naučiť. Po viacerých prekládkach prídu na spôsob, ako čas na preloženie skrátiť na polovicu smeny. Za tých pár dní sme sa s Miskom veľmi spriatelili. Pozdejšie som už ľutoval, že sa musíme rozlúčiť. Povedal mi, že má iné úlohy, ale že koncom novembra sa ešte príde na nás pozrieť.
Život v Regine som mal trochu pestrejší, lebo som riadil rúbanie aj prípravné práce. Niektoré problémy, ako je dodávka prázdnych vozov sa vytratili a iné, ako naháňanie metrov v prípravách mi pribudli. Tentoraz ma nenaháňal pán Mrázek, ale môj vedúci. Každý deň som mu musel hlásiť presný postup v prerážke. Keď nebol vyrazený a zabudovaný jeden meter za smenu, tváril sa, ako keby zjedol citrón aj s kôrou. Jeho plán bol do konca mesiaca novembra prerážku preraziť. Tá prerážka bola veľmi dôležitá, lebo z nej bude možné zriadiť ďalšie rúbanie a tým zaistiť plnenie plánu ťažby. Razili sme na dve smeny. Bolo potrebné sa obracať, aby som ich materiálom a vozmi zabezpečil. Razenie chodby do Karla ma tešilo. Bola tam výborná partia. Haviar Kráľ bol skúsený razič, rozvážny a poriadkumilovný. Jeho vyrazenú a vystuženú chodbu v TH výstuži mohli fotografovať do učebníc baníctva. Mal sympatických pomocníkov. Boli to chlapiská ako buky, odchovaní iste nie na internátnej strave ako ja. Postupne som si uvedomoval, že v mojom novom revíre je dobré vetranie a nie je ani tak teplo ako v Gizele. Banské diela, chodby, prerážky aj koľajové trate, boli dobre udržiavané a lepšie vyzerali ako na 6. obzore. To asi preto, že tu nebola taká veľká ťažba a nebehalo toľko lokomotív, ktoré ničili banské trate. Len to nešťastné rúbanie ma škrelo. Začal som však veriť, že sa to časom zmení k lepšiemu.
V polovici novembra došlo k udalosti, ktorá ma veľmi potešila. Z niektorej Petřvaldskej šachty došli traja mladí haviari vo veku asi okolo 24 rokov a Bratčenkov ich zadelil do môjho rúbania. Bola to významná posila hlavne preto, že dobre rozumeli banským mechanizmom. Pracovali na šachte, kde mechanizácia dobývania uhlia bola na vysokej úrovni. Zástupca predáka, Jirka Borteľ, bol tiež absolvent baníckeho učilišťa z tej šachty. Zrazu som mal štyroch odborníkov, ktorí zmenili spôsob prekládky hrabľového dopravníka k lepšiemu. Vedel som, že za tým všetkým bol Jarek Miska, ktorý tieto kádrové zmeny vybavil. Moje napätie v Regine trochu poľavilo. Posilnenie osádky ovplyvnilo zjavné zlepšenie práce v rúbani.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.