ako doprovod pri predfáraní. Haviar bude mať zaplatenú smenu s nedeľným nadčasovým príplatkom. Ja som si dobre rozumel s Jirkom Borteľom, pretože sme boli rovnako starí a tiež bývalí banícki učni. Volal som ho, aby prišiel so mnou na predfáranie. Odmietol, vraj už tri nedele nebol nikde len preto, že sa na šachte stále niečo robilo. Túto nedeľu chce ísť na „Čaj o piatej“ v Novej Radnici. Je tam zábava do desiatej večer. Navrhol som mu, že na tú zábavu môžeme ísť spolu. O pol deviatej pomaličky peši prídeme na Bezruč a o desiatej sfárame. Krútil hlavou, ale nakoniec súhlasil.
Prišla nedeľa. Asi okolo štvrtej sme sa stretli na zastávke „lokálky“. Zostúpili sme až na Smetanovom nádraží. Pomalým krokom sme sa vybrali k Novej Radnici a vošli do sály, v ktorej bola zábava. Bol som ohromený krásnou výzdobou, ale tiež aj oblečením chlapcov a dievčat. Chlapci mali obleky, kravaty alebo motýliky, dievčatá krásne šaty a čipkové rukavičky. V tom čase o takejto móde na Slovensku nebolo ani chýru ani slychu. Obidvaja sme tam vyzerali ako príslušníci nižšej vrstvy. Boli sme iba v obyčajných oblekoch a v bielych košeliach bez kravaty. No na tvári nám vynikali krásne čierne „očné tiene“ od uhoľného prachu, s ktorými sa nemohli pochváliť naškrobení a namyslení mladíci. Usúdili sme, že sú to prevažne študenti stredných a vysokých škôl, ktorí za tatkove ťažko zarobené peniaze robili frajerov v Ostrave. Našli sme si stôl. Z bufetu sme si provokatívne doniesli fľašu tokajského. Vypili sme za pohárik, aby ten stiesnený pocit z nás odpadol.
Pri vedľajšom stole sedeli štyri pekné dievčatá. Popýtali sme ich do tanca. Bez problémov išli s nami tančiť. Boli veľmi veselé a zhovorčivé. Mali sme šťastie, boli to Ostraváčky. Ihneď spoznali že sme „synci ze šachty“. Pozvanie k nášmu stolu prijali. Jirka doniesol pre nich poháriky a na uvítanie sme si pripili. Debatu udržiaval Jirka, bol taký „papuľáč“, takže „mlel hubou“ ako mlyn na vode. Dievčatá si chceli ísť sadnúť ku svojim priateľkám, Jirka to však zariadil tak, že ich priateľky si preniesli stoličky a prisadli si k nám. Išli sme pre ďalšiu fľašu tokajského. Zábava bola výborná. Čas však pokročil a bolo treba myslieť aj na predfáranie. Okolo ôsmej som povedal dievčatám, že musíme o chvíľu končiť, lebo ideme na nočnú smenu na predfáranie. Nevedeli pochopiť prečo. Jirka, už trochu rozpálený od tokajského, im vysvetľoval, že ja som štajger a jeho vedúci. Musíme prejsť po všetkých pracoviskách a len ja môžem dať povolenie, či sa môže zajtra v šachte robiť. V ďalších debatách dievčatám vyfarbil moju dôležitosť na šachte. Vymenoval také moje právomoci, aké nemal ani sám generálny riaditeľ OKD. Dievčatá zrejme pochopili, že ich chce ohúriť, ale napriek tomu nás znovu začali prehovárať, len aby sme ostali aspoň do deviatej. Ja som dievčatám vysvetlil, že chceme ísť na Bezruč peši, aby sme si trochu prevetrali hlavy. Treba sa nám prezliecť, prečítať inštrukcie, príkazy na predfáranie, vybrať lampy a sfárať do bane. Môžeme tu byť najdlhšie do pol deviatej. Tančili sme posledný tanec. Ťažko nám bolo odchádzať z takej príjemnej zábavy na šachtu. Rozlúčili sme sa s tým, že o týždeň v nedeľu sa znovu zídeme na tejto zábave, ale veci si zariadime tak, aby sme nemuseli ísť fárať na šachtu.
Vykročili sme smerom na Slezskú. Kráčali sme pomaly, z nohy na nohu a viedli pestrú debatu na našu hlavnú tému, dievčatá. Jirka sa rozplýval, že aké dobré „děvuchy sme měli“. Nadával, že pre posrané predfáranie sme ich uprostred najlepšej zábavy nechali. Priznal sa, že na zábave uvažoval, či má ísť so mnou na predfáranie. Keďže mi to sľúbil, tak ma nechcel nechať v štichu. Na Bezruč sme došli niečo po deviatej. Obliekli sme sa do fáračiek. Ja som si prečítal raporty a pobrali sa k šachte. Na lavičke sedeli dvaja starší narážači, povedali že klietka je dolu, lebo zámočníci robia niečo v šachte. Jeden narážač vstal, zobral tomu druhému prilbu z hlavy a priniesol ju ku mne. Podal mi ju so slovami, že som Slovák, aby som sa pozrel, čo má ten narážač v prilbe napísané. Na svetlej koži vo vnútri prilby bolo napísané „KOKOT. E“. Ja som sa zasmial, ale rýchlo som nevedel pochopiť o čo ide. Prvé čo ma napadlo, že mu to tam napísal nejaký zlomyseľník. Medzitým starý pán, ktorému prilba patrila, vstal z lavičky a prišiel ku mne. Vystrel ruku, ja som mu prilbu dal. On si ju dal na hlavu. Povedal mi, že je to jeho prilba a že je to jeho meno. Volá sa Kokot Eman. Zasmial som sa a on povedal, že v Slezskej slovo kokot znamená kohút. On o tom nevedel, že na Slovensku sme si urobili z toho názvu celonárodne známu nadávku.
Ten pán pôsobil výzorom, chovaním, aj vyjadrovaním veľmi inteligentne. Iste chodil iba k malej šachte a nie k ťažbe, kde narážači sú hrubí ako „bachari“ v base. Klietka stále bola hlboko v šachte, tak sa pán Eman rozhovoril. Minulý rok dostal od ROH rekreačno - liečebný poukaz do Piešťan. Predtým ešte na Slovensku nebol. Keď rýchlik zastal v Piešťanoch, vystupovali z neho viacerí rekreanti. Na železničnej stanici bol vyvesený oznam s nápisom, kde sa majú hlásiť rekreanti ROH. Tam ich čakal jeden starší pán v obleku a v rukách držal papiere. Okolo neho sa zhromaždilo asi štyridsať ľudí, muži a ženy s kuframi. Ten pán, čo na nich čakal, začal vyvolávať mená prítomných. Každému oslovenému povedal do ktorého liečebného domu pôjde. Zrazu si ten pán zložil okuliare, obzeral sa dookola, znovu si ich dal na nos, pozeral do papierov, opäť dolu, krútil hlavou a nakoniec previnilým hlasom sa opýtal: „Prepáčte mi, ale je medzi vami nejaký pán Kokot Eman?“ Pán Eman zahlásil: „To jsem já.“ Celá masa ľudí sa obrátila k nemu a začali sa veľmi rehotať. On nevedel pochopiť, čo sa deje. Prvé, čo ho napadlo, že je asi z vlaku zamazaný na tvári sadzami, preto vytiahol zrkadielko z vrecka a pozeral sa do neho. Niekto vykríkol „čo tam vidíš, ko....a?“ Rehotali sa ešte viacej. Úradník utíšil ľudí, porozdeľoval ich a nakoniec zavolal pána Emanuela k sebe. Vysvetlil mu, prečo jeho meno vyvolalo taký veľký smiech. Pán Eman povedal, že počas celej rekreácie mal problémy, keď chodil na procedúry. Stačilo podať kartičku sestričke a už boli búrky smiechu na jeho konto. Napriek tomu na Slovensko nezanevrel. Stále veľmi rád chodí na Slovensko, ale len na také miesta, kde netreba predložiť občiansky preukaz.
Dobre sme sa na tejto príhode pobavili. Medzitým prišla klietka, nastúpili sme a sfárali na štvrtý obzor. Povinnosti na predfárani boli hlavne: zmerať na všetkých pracoviskách plyn, očistiť prachové uzávery od uhoľného prachu, zistiť či niekde nie je zával. Potom všetko zapísať do kníh a napísať, že mužstvo môže sfárať do bane. Sfárali sme na štvrtý, zliezli na piaty, z piateho na šiesty a vyfárali na povrch. Jirkovi sa to páčilo, lebo spoznal veľa nových pracovísk v šachte.
(POKRAČUJEME)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-