od ostravských. Na jednom pracovisku tu pracovali väčšinou dvaja baníci. Haviar a pomocník. Nakladalo sa všade ručne s motykou a železným košiarom, nazývaným „brotvan“. Pracoviská na rúbaní aj pri razení chodieb potrebovali na jednu smenu 10 až 14 prázdných vozov. Z toho dôvodu tu nebol taký nápor na banskú dopravu, ako to bolo v Ostrave. Na úseku Dedičná bolo osadenstvo na veľmi dobrej odbornej úrovní a pracovali veľmi svedomite. Boli hrdí na svoj banícky stav a vážili si svoju baňu.
Ja som mal na starosti revír Coburg, kde ložisko tvorili mohutné šošovky sideritu, metasomatického pôvodu. Dobývané boli metódou „Priečne výstupkové dobývanie s podsádzkou“. Dobšinskí baníci boli precízni pri vydrevovaní dobývky aj dlhých banských diel. Oni keď postavili výdrevu, mohlo sa to považovať za umelecké dielo. Také majstrovstvo v práci s drevom som už nenašiel na žiadnej bani, čo som v živote prefáral. V bani bola všade čistota a poriadok, lebo baňu oni považovali za druhý domov. Ja ako technik som sa cítil dobre, lebo moja práca už nespočívala iba v naháňaní ťažby. Na Dedičnej som musel kompasom zameriavať poruby, vyhotovovať porubové mapy, zakresľovať profily, tiež priebeh rudy, využívať znalosti z mineralógie a geológie a často riešiť tektoniku. Tieto znalosti a záznamy som potreboval, aby som predvídal situáciu rúbania pri novom zdvihu. Jedno veľké „mínus“ oproti Ostrave bol môj mesačný plat. Základný plat predstavoval dve tretiny z ostravského.
Neviem prečo ma v živote prenasledovala taká smola. Keď som sa už udomácnil v Dobšinej, obľúbil si baňu a aj pracovníci úseku ma prijali za svojho, prišiel blesk z jasného neba. V polovici októbra som dostal dopis z podnikového riaditeľstva GŽB, asi takého znenia: „ Z dôvodov tvorenia nového zborníka výkonových a technicko-hospodárských noriem, zúčastníš sa odborného kurzu normovania v Helcmanovciach. Po ukončení kurzu Ťa prekladáme na závod Drnava, do funkcie závodného ekonóma. Platové náležitosti Ti budú oznámené v prekladacom dekréte.“ No nazdar! Ja som nevedel čo je to ekonóm, ani čo budem robiť. Rozmýšľal som, čo sa deje. Je to irónia osudu, alebo zákon schválnosti? Preložili ma na závod, na ktorý som v Spišskej Novej Vsi odmietol nastúpiť na umiestnenku. Dôvod bol, že som neovládal maďarčinu. Hoci v novej funkcii mi podstatne zvýšili plat, nevedel som sa v úrade udomácniť. Urobili zo mňa „úradného šimľa“ na správe závodu GŽB v Drnave. To mi nevyhovovalo. Krt patrí do diery, do bane. V roku 1955 som mal rukovať na vojenčinu. Urobil som skalopevné rozhodnutie, že budem „úradný šimel“ do nástupu na vojenčinu a potom už nikdy viac.
(POKRAČUJEME)
Píše Marian Slavkay



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a