Bol som veľmi duševne otrasený. Rozhodol som sa, že napíšem mame. Keď mi dajú miesto na niektorom banskom závode, kde sa hovorí po slovensky, tak by som išiel. Umiestenku na závod Drnava som v škole odmietol, lebo som nevedel po maďarsky. Vyfáral som rozhodnutý odísť z Ostravy, ale zatiaľ som to nikomu nepovedal. Hoci som veľmi nerád písal listy, ihneď ako som prišiel na ubytovňu, napísal som mamke list a podal na pošte. Za tri dni došla odpoveď. Veľmi sa tešila môjmu rozhodnutiu. Rozprávala sa s hlavným inžinierom podniku, Ing. Šándorom. Povedal jej, že nutne potrebuje technika na závod v Dobšinej. Keď prídem, ihneď ma príjmu.

Na druhý deň som sa s tým zveril môjmu vedúcemu. Nebol nadšený. Začal mi dohovárať, že obidvaja s Ondrom sme sa nezvyčajne dobre zapracovali na Bezruči. Za polroka sa z nás stali plnohodnotní štajgri. Keď zostaneme, o päť rokov môžeme byť vedúci úsekov. Závod nám vybaví, že nemusíme ísť na vojenčinu. Taký plat ako v Ostravských baniach nie je nikde v republike. Utešoval ma, že časom tá moja skleslá nálada prejde a opäť bude všetko v poriadku. Smrteľný úraz v bani každým otrasie. Je nám to ľúto, ale robota musí ísť ďalej. Vytiahol najsilnejší tromf, že riaditeľ ma aj tak nepustí, lebo som prišiel na umiestenku, čo ma zaväzuje pracovať aspoň päť rokov v baníctve. Nakoniec mi poradil, aby som išiel za riaditeľom.

Ohlásil som sa u sekretárky, že sa chcem rozprávať s riaditeľom. Išla ma ohlásiť a za chvíľu mi oznámila, že ma prijme. Keď som vstúpil do jeho kancelárie, sedel za stolom. Privítal ma slovami, že o mojom úmysle odísť je informovaný. Podobne ako Bratčenkov, aj on nás hodnotil spolu s Ondrom, že sme už zapracovaní a sú s nami spokojní. Povedal, že si vie predstaviť aký duševný otras som utrpel z toho smrteľného úrazu. Môžem nejaký čas pracovať na povrchu, alebo pri údržbe v bani a časom prídem do takého stavu, že budem môcť znovu fárať na banských pracoviskách. Ja som začal oponovať, že pôjdem pracovať ku banskému podniku GŽB. Tiež som povedal, že otec nám zomrel a mama ostala sama. Stále mi vypisuje, aby som prišiel pracovať domov. Nakoniec mi povedal, aby som mu priniesol od podniku GŽB potvrdenie, že ma zoberú do zamestnania, lebo ma môže prepustiť len vtedy, ak pôjdem pracovať iba do banského podniku. Po šichte som sa ponáhľal na poštu telefonovať mame, aby mi vybavila potvrdenie, potrebné k prepusteniu z OKD. Za dva dni som dostal dopis expres – rekomando a v ňom bolo potrebné potvrdenie, že po uvoľnení z Bezruča ma prijmú do zamestnania. Ondro o mojom úmysle vedel a rozhodol sa, že keď ja odídem, aj on požiada o uvoľnenie. Spolu sme išli k riaditeľovi. Tiež argumentoval tým, že má len mamu, býva v Ťahanovciach, magnezitové bane má pod nosom a sám v Ostrave nezostane. Pán riaditeľ Dědek bol už takmer pred dôchodkom. Bol to dobrý človek a mal pre nás pochopenie, že sme veľmi mladí. Bolo mu jasné, že potrebujeme ešte mamu. Dal sekretárke príkaz, aby nám pripravila doklad o rozviazaní pracovného pomeru k 31.12.1953. Podpísal to so slovami, že vedúci úseku vie aké máme nároky na dovolenku aj náhradné voľno a povie nám, do kedy máme pracovať. Dostali sme tento prepúšťací dekrét do ruky. Pán riaditeľ Dědek nám poďakoval za odvedenú prácu a poprial, aby sa nám doma v práci darilo. Bolo to 16. decembra 1953.

Nasledujúci deň som ukázal dekrét o rozviazaní pracovného pomeru vedúcemu úseku. Prečítal ho a trochu zosmutnel. Povedal, že mu budem chýbať. Zobral smenovnice, chvíľu do nich pozeral, niečo si pohundrával. Potom mi oznámil, že by som mal pracovať do 20-teho decembra. Následne budem čerpať náhradné voľno a dovolenku, čiže 21. decembra môžem cestovať domov. Rozmýšľal pri stole a potom mi povedal: „Zítra pujdeš fárat do Reginy, rozloučiš se s lidmi, zbývajici dny budeš při mne v kanceláři. Ukažu ti jak se vypisují normy a jak se dělá měsiční uzavírka. Co by řekli doma na šachte, že sme tě nic nenaučili?!“ Potešil som sa, pretože som vedel vypisovať iba normy na mojich pracoviskách. Aj to len koľko ton majú na hlavu a smenu a v prípravách a koľko centimetrov na hlavu a smenu. O ostatných výpočtoch som nevedel nič. Celú uzávierku robil sám vedúci. My sme boli iba „naháňači“ v bani.

Na druhý deň som sfáral do Reginy. Osádka už vedela, že odchádzam. Začali ma všetci prehovárať, aby som len ostal. Bolo mi aj ťažko sa lúčiť, ale strach z úrazu v Karle a možnosti, že sa to môže hocikedy zopakovať bol silnejší, ako pripustiť možnosť, aby som ostal. Rozlúčil som sa s každým chlapom, poprial im všetko dobré a zliezol na piaty obzor. Tam som sa rozlúčil so žensko-mužskou osádkou, ktorá bola pri plnení vozov a pobral som sa do Karla. Kráčal som po chodbe so stiesneným pocitom, celou cestou som znovu prežíval dej osudnej nočnej smeny, v ktorej sa stal úraz, až kým som neprišiel na miesto, kde sa to stalo. Opäť sa mi vynoril obraz vypúlených sklenených očí nešťastného haviara Kráľa. Toho obrazu som sa nevedel zbaviť. Prenasledoval ma všade a hlavne večer, keď som si ľahol spať. V predku pracovali dvaja Kráľovi pomocníci s novým haviarom. Aj oni sa sťažovali, že nevedia na tú strašnú šichtu zabudnúť. Rozlúčil som sa aj s nimi a išiel som k starému čerpadlu, naposledy ho namazať.

Vyfáral som. Bola to moja posledná šichta na šachte Petr Bezruč. V nasledujúcich dvoch dňoch som presedel v kancelárii vedúceho. Urobil mi veľmi užitočné školenie o normách a uzávierke. Na novom pracovisku v Dobšinej, keď som na úseku Dedičná hneď prvý mesiac musel urobiť celú uzávierku sám, s láskou som na neho spomínal. Posledný deň nás spolu s Ondrom zavolali na podnik Trust Sever, kde sme mali ešte podpísať nejaké dokumenty, súvisiace s prepustením. Vtedy som sa stretol s Jarkom Miskom. Vedel o mojej situácii. Spôsobom jemu typickým mi to ihneď vyjasnil: „Tuš, kurva. Je to těžké přežít smrtelný úraz dobrého havíře, ale utéct jako zajíc, jsi neměl.“ Potom mi však poprial na novom pracovisku všetko dobré, veľa úspechov a rozlúčil sa ostravským Zdař Bůh! Potom sme sa rozlúčili aj s ostatnými technikmi. Najťažšie sa mi lúčilo s mojím vedúcim Ivanom Bratčenkovom. Pri lúčení ma objal, stisol a do nového života zaprial všetko dobré. Povedal mi, že keď budem aj naďalej pracovať s takým elánom, bude zo mňa dobrý technik.

Spolu s Ondrom sme mali všetko vybavené, rozhodli sme sa ísť večerným rýchlikom. Dohodli sme sa, že ráno vystúpime v Spišskej Novej Vsi pozrieť našu školu, kamarátov, čo ostali ďalej študovať na geologickej priemyslovke. Pochodili sme po meste, stretli sme sa s kamarátmi, porozprávali a pospomínali. Dobre nám to padlo. Nakoniec sme sa rozlúčili s Ondrom a každý išiel po svojom. On cestoval do Košíc a ja do Rožňavy. V tom čase dostať sa zo Spišskej do Rožňavy, bolo umenie. Zo Spišskej do Popradu vlakom, z Popradu autobusom do Vernára na železničnú stanicu, odtiaľ do Stratenej vlakom a zo Stratenej do Rožňavy autobusom. Trvalo to takmer celý deň. Keď som dorazil do Rožňavy, bol som šťastný. Ešte asi dve hodiny som musel čakať na autobus do Rožňavského Bystrého.

Konečne som dorazil domov do Bystrého, kde v tom čase mamka bývala u tety Margity. Bývali tam aj ujo Dani a teta Anča s manželom, ujom Jozefom Hrúzom. Bolo už neskoro večer, keď som zaklopal na dvere. Otvorila ich teta Anča a radostne vykríkla: „Veď je to Marian!“ Na jej krik všetci vybehli. Bolo to veľmi radostné privítanie a prvýkrát v posledných týždňoch som pocítil pokoj v duši a úprimnú radosť z toho, že som doma medzi svojimi. Po dobrej večeri a pri dobrom vínku sme sa dlho do noci rozprávali. Otázkam nebolo konca-kraja. Z môjho rozprávania najviac boli zhrození zo smrteľného úrazu, z výskytu výbušného plynu, ale aj z toho, že v rúbaní sa muselo plaziť a robiť ležiačky. Nakoniec skonštatovali, že som dobre urobil, keď som prišiel domov, lebo v Ostrave by som bol aj ja zahynul. Mal som dobrý pocit a prvý raz od tej osudnej nočnej šichty som pokojne zaspal. Ráno ma čakali povinnosti – vybavovať si zamestnanie, aby som mohol pokračovať v ďalšej etape môjho baníckeho života v Dobšinej. V meste s dlhoročnou baníckou tradíciou, siahajúcou až do stredoveku. Na túto novú prácu, plný očakávania, som sa veľmi tešil.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay