Rozprávali sme sa o všeličom. Porozprával mi o partii vo Františke, že je to najlepšia úderka na šachte. Aron Plaček už bol v dôchodku, ale Miska vedel, že je to vynikajúci predák, tak ho stiahol späť na šachtu. Oplatilo sa mu to, lebo stena pod jeho vedením dávala každodenne nad 600 vozov uhlia. Dopravné zariadenie v rúbaní bol westfáliový brzdič. Prakticky to boli vinklové žľaby, v ktorých sa pomaly pohybovala hrubá reťaz s brzdiacími miskami. Vracala sa v rúrach, ktoré boli navarené na druhej strane žľabu. Predák každej z dvojíc vymeral na prekopanie stenu 10 metrov po úklone aj s uličkou. Vo Františke bolo uhlie pomerne mäkké, čo spôsoboval dobre riadený zával a tiež stále vykopaná ulička. Sloj nemal rovnomernú mocnosť. Na vrchu rúbania bol 80 centimetrov a nad ťažnou chodbou bol takmer vodorovný a mal mocnosť až 1,2 metra. V strede sa zužoval na 40 až 50 centimetrov. Bol to asi 15 metrový úsek. Aby nebola zvada medzi chlapmi, každý deň sa partie posúvali od vrchu ku spodku, vždy o jeden úsek. Čiže najspodnejšia partia putovala na vrch steny. Hovorili sme tomu „kolotoč“. Stála osádka bola iba tá, ktorá robila miesto pre preloženie motora a druhá, ktorá robila miesto pre preloženie vratnej stanice, zvanej „rozeta“. S Oldom sme sa spriatelili. Práca nám išla dobre. Bol so mnou spokojný. Dosť sa čudoval, že viem aj dobre hádzať aj budovať pokos a niekedy som sa preriekol zo znalosti bezpečnostných predpisov na uhlí. To, že som bol učňom v rudných baniach chápal tak, že niečo som sa naučil. Ale že viem dosť aj o uhlí, tak to mu nešlo celkom do hlavy. Raz som Aronovi povedal, že „řebro na výduchu“ aj z ťažnej chodby je potrebné predĺžiť, lebo vetry unikajú do závalu a na pilieri sú slabšie vetry a začína byť dusno. Oldovi to vŕtalo v hlave. Po čase som mu povedal všetko, že som banský technik a že som robil aj štajgra na Bezruči. Požiadal som ho, aby to nikomu nepovedal a on to dodržal. Nad nami robil jeden postarší haviar, volal sa Vevjorka. My sme ho volali skrátene Vevjor. Jediný zo steny, ktorý nosil do bane tašku, v ktorej mal svoje osobné veci, vodu na pitie a desiatu. Niekedy si z neho uťahovali, že ide „ouředník Vevjor“. Raz v stene, keď sme čakali na drevo, Vevjor vytiahol z tašky "svačinu", rozbalil ju a zahrešil: „Kurva, zase řízek,“ a hodil celý balíček do závalu. Vybral z tašky žemle - poľoky a napchával sa. Toto divadlo sa opakovalo asi tri šichty. Stále zahrešil, že zase řízek a bác s tým do závalu. Oldu to už naštvalo: „Kurva aj s Vevjorem, už ani neví co by žral.“ Povedal mi, aby som nebadane išiel do závalu a doniesol ten balíček s „řízkem“. Preliezol som bez lampy do závalu a podal najdený balíček Oldovi. Rozbalili sme svačinu a medzi dvoma chlebmi mal vloženú zemiakovú placku. Oldo zakričal Vevjorovi, že je kúzelník. Hodí „řízky“ do závalu a tam sa premenia na zemiakové placky. Vevjor sa vôbec nevzrušoval a kľudným hlasom odpovedal. Vraj žena mu stále balí svačinu odkedy sú spolu. Nechce sa s ňou pohádať. Teraz sa však už asi zbláznila. Spolu so susedou si kupujú nejaký časopis, kde sú návody na úsporné varenie. Napríklad na obed uvarí polievku z väčšieho množstva ryže a na večeru je ryža z tej polievky. Z múdreho časopisu vznikli aj „řízky“ medzi chleby. No ale už to stačilo so zdravou stravou. Zajtra vyženie susedu z ich bytu a žene povie, aby začala znovu poriadne variť, lebo bude zle. Suseda vraj sporí na Spartaka. Jej manžel je nejaký uradník. Ten môže jesť „řízky s chlebem“, ale baník potebuje silnú stravu. Preto si kupuje v bufete každý deň poľoky. Po nejakom čase už bolo všetko v poriadku. Vevjor zase nosil na desiatu chlieb so salámou, tlačenkou, slaninou a niekedy aj pečené stehno z kurčaťa. Vevjor bol kľuďas, ale keď sme sa opýtali na susedu, tak naštvane odpovedal, že už k nim nechodí, lebo jej prisľúbil, že keď ešte príde, tak jej podaruje monokel pod oko.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a