Rozprávali sme sa o všeličom. Porozprával mi o partii vo Františke, že je to najlepšia úderka na šachte. Aron Plaček už bol v dôchodku, ale Miska vedel, že je to vynikajúci predák, tak ho stiahol späť na šachtu. Oplatilo sa mu to, lebo stena pod jeho vedením dávala každodenne nad 600 vozov uhlia. Dopravné zariadenie v rúbaní bol westfáliový brzdič. Prakticky to boli vinklové žľaby, v ktorých sa pomaly pohybovala hrubá reťaz s brzdiacími miskami. Vracala sa v rúrach, ktoré boli navarené na druhej strane žľabu. Predák každej z dvojíc vymeral na prekopanie stenu 10 metrov po úklone aj s uličkou. Vo Františke bolo uhlie pomerne mäkké, čo spôsoboval dobre riadený zával a tiež stále vykopaná ulička. Sloj nemal rovnomernú mocnosť. Na vrchu rúbania bol 80 centimetrov a nad ťažnou chodbou bol takmer vodorovný a mal mocnosť až 1,2 metra. V strede sa zužoval na 40 až 50 centimetrov. Bol to asi 15 metrový úsek. Aby nebola zvada medzi chlapmi, každý deň sa partie posúvali od vrchu ku spodku, vždy o jeden úsek. Čiže najspodnejšia partia putovala na vrch steny. Hovorili sme tomu „kolotoč“. Stála osádka bola iba tá, ktorá robila miesto pre preloženie motora a druhá, ktorá robila miesto pre preloženie vratnej stanice, zvanej „rozeta“. S Oldom sme sa spriatelili. Práca nám išla dobre. Bol so mnou spokojný. Dosť sa čudoval, že viem aj dobre hádzať aj budovať pokos a niekedy som sa preriekol zo znalosti bezpečnostných predpisov na uhlí. To, že som bol učňom v rudných baniach chápal tak, že niečo som sa naučil. Ale že viem dosť aj o uhlí, tak to mu nešlo celkom do hlavy. Raz som Aronovi povedal, že „řebro na výduchu“ aj z ťažnej chodby je potrebné predĺžiť, lebo vetry unikajú do závalu a na pilieri sú slabšie vetry a začína byť dusno. Oldovi to vŕtalo v hlave. Po čase som mu povedal všetko, že som banský technik a že som robil aj štajgra na Bezruči. Požiadal som ho, aby to nikomu nepovedal a on to dodržal. Nad nami robil jeden postarší haviar, volal sa Vevjorka. My sme ho volali skrátene Vevjor. Jediný zo steny, ktorý nosil do bane tašku, v ktorej mal svoje osobné veci, vodu na pitie a desiatu. Niekedy si z neho uťahovali, že ide „ouředník Vevjor“. Raz v stene, keď sme čakali na drevo, Vevjor vytiahol z tašky "svačinu", rozbalil ju a zahrešil: „Kurva, zase řízek,“ a hodil celý balíček do závalu. Vybral z tašky žemle - poľoky a napchával sa. Toto divadlo sa opakovalo asi tri šichty. Stále zahrešil, že zase řízek a bác s tým do závalu. Oldu to už naštvalo: „Kurva aj s Vevjorem, už ani neví co by žral.“ Povedal mi, aby som nebadane išiel do závalu a doniesol ten balíček s „řízkem“. Preliezol som bez lampy do závalu a podal najdený balíček Oldovi. Rozbalili sme svačinu a medzi dvoma chlebmi mal vloženú zemiakovú placku. Oldo zakričal Vevjorovi, že je kúzelník. Hodí „řízky“ do závalu a tam sa premenia na zemiakové placky. Vevjor sa vôbec nevzrušoval a kľudným hlasom odpovedal. Vraj žena mu stále balí svačinu odkedy sú spolu. Nechce sa s ňou pohádať. Teraz sa však už asi zbláznila. Spolu so susedou si kupujú nejaký časopis, kde sú návody na úsporné varenie. Napríklad na obed uvarí polievku z väčšieho množstva ryže a na večeru je ryža z tej polievky. Z múdreho časopisu vznikli aj „řízky“ medzi chleby. No ale už to stačilo so zdravou stravou. Zajtra vyženie susedu z ich bytu a žene povie, aby začala znovu poriadne variť, lebo bude zle. Suseda vraj sporí na Spartaka. Jej manžel je nejaký uradník. Ten môže jesť „řízky s chlebem“, ale baník potebuje silnú stravu. Preto si kupuje v bufete každý deň poľoky. Po nejakom čase už bolo všetko v poriadku. Vevjor zase nosil na desiatu chlieb so salámou, tlačenkou, slaninou a niekedy aj pečené stehno z kurčaťa. Vevjor bol kľuďas, ale keď sme sa opýtali na susedu, tak naštvane odpovedal, že už k nim nechodí, lebo jej prisľúbil, že keď ešte príde, tak jej podaruje monokel pod oko.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-