Rozprávali sme sa o všeličom. Porozprával mi o partii vo Františke, že je to najlepšia úderka na šachte. Aron Plaček už bol v dôchodku, ale Miska vedel, že je to vynikajúci predák, tak ho stiahol späť na šachtu. Oplatilo sa mu to, lebo stena pod jeho vedením dávala každodenne nad 600 vozov uhlia. Dopravné zariadenie v rúbaní bol westfáliový brzdič. Prakticky to boli vinklové žľaby, v ktorých sa pomaly pohybovala hrubá reťaz s brzdiacími miskami. Vracala sa v rúrach, ktoré boli navarené na druhej strane žľabu. Predák každej z dvojíc vymeral na prekopanie stenu 10 metrov po úklone aj s uličkou. Vo Františke bolo uhlie pomerne mäkké, čo spôsoboval dobre riadený zával a tiež stále vykopaná ulička. Sloj nemal rovnomernú mocnosť. Na vrchu rúbania bol 80 centimetrov a nad ťažnou chodbou bol takmer vodorovný a mal mocnosť až 1,2 metra. V strede sa zužoval na 40 až 50 centimetrov. Bol to asi 15 metrový úsek. Aby nebola zvada medzi chlapmi, každý deň sa partie posúvali od vrchu ku spodku, vždy o jeden úsek. Čiže najspodnejšia partia putovala na vrch steny. Hovorili sme tomu „kolotoč“. Stála osádka bola iba tá, ktorá robila miesto pre preloženie motora a druhá, ktorá robila miesto pre preloženie vratnej stanice, zvanej „rozeta“. S Oldom sme sa spriatelili. Práca nám išla dobre. Bol so mnou spokojný. Dosť sa čudoval, že viem aj dobre hádzať aj budovať pokos a niekedy som sa preriekol zo znalosti bezpečnostných predpisov na uhlí. To, že som bol učňom v rudných baniach chápal tak, že niečo som sa naučil. Ale že viem dosť aj o uhlí, tak to mu nešlo celkom do hlavy. Raz som Aronovi povedal, že „řebro na výduchu“ aj z ťažnej chodby je potrebné predĺžiť, lebo vetry unikajú do závalu a na pilieri sú slabšie vetry a začína byť dusno. Oldovi to vŕtalo v hlave. Po čase som mu povedal všetko, že som banský technik a že som robil aj štajgra na Bezruči. Požiadal som ho, aby to nikomu nepovedal a on to dodržal. Nad nami robil jeden postarší haviar, volal sa Vevjorka. My sme ho volali skrátene Vevjor. Jediný zo steny, ktorý nosil do bane tašku, v ktorej mal svoje osobné veci, vodu na pitie a desiatu. Niekedy si z neho uťahovali, že ide „ouředník Vevjor“. Raz v stene, keď sme čakali na drevo, Vevjor vytiahol z tašky "svačinu", rozbalil ju a zahrešil: „Kurva, zase řízek,“ a hodil celý balíček do závalu. Vybral z tašky žemle - poľoky a napchával sa. Toto divadlo sa opakovalo asi tri šichty. Stále zahrešil, že zase řízek a bác s tým do závalu. Oldu to už naštvalo: „Kurva aj s Vevjorem, už ani neví co by žral.“ Povedal mi, aby som nebadane išiel do závalu a doniesol ten balíček s „řízkem“. Preliezol som bez lampy do závalu a podal najdený balíček Oldovi. Rozbalili sme svačinu a medzi dvoma chlebmi mal vloženú zemiakovú placku. Oldo zakričal Vevjorovi, že je kúzelník. Hodí „řízky“ do závalu a tam sa premenia na zemiakové placky. Vevjor sa vôbec nevzrušoval a kľudným hlasom odpovedal. Vraj žena mu stále balí svačinu odkedy sú spolu. Nechce sa s ňou pohádať. Teraz sa však už asi zbláznila. Spolu so susedou si kupujú nejaký časopis, kde sú návody na úsporné varenie. Napríklad na obed uvarí polievku z väčšieho množstva ryže a na večeru je ryža z tej polievky. Z múdreho časopisu vznikli aj „řízky“ medzi chleby. No ale už to stačilo so zdravou stravou. Zajtra vyženie susedu z ich bytu a žene povie, aby začala znovu poriadne variť, lebo bude zle. Suseda vraj sporí na Spartaka. Jej manžel je nejaký uradník. Ten môže jesť „řízky s chlebem“, ale baník potebuje silnú stravu. Preto si kupuje v bufete každý deň poľoky. Po nejakom čase už bolo všetko v poriadku. Vevjor zase nosil na desiatu chlieb so salámou, tlačenkou, slaninou a niekedy aj pečené stehno z kurčaťa. Vevjor bol kľuďas, ale keď sme sa opýtali na susedu, tak naštvane odpovedal, že už k nim nechodí, lebo jej prisľúbil, že keď ešte príde, tak jej podaruje monokel pod oko. 

(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay