že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-