aj v príjemnom prostredí na dobrej zábave, alebo na spoločnom výlete do prírody. Niekedy aj na zájazde do zaujímavých miest v republike. Aron bol na Urxe uznávaná osobnosť vo vedení závodu, ale aj u ostatného osadenstva. Vysoký vychrtlý chlap, ktorý si pre svoju postavu vyslúžil prezývku „Suchář“.

Nekompromisný, spravodlivý, ale veľmi priateľský. Jeho postoj k členom osádky bol ku každému rovnaký, asi tak, ako otec má rád rovnako všetkých svojich synov. Tvrdo udržiaval disciplínu v stene. Chlapi však mali svoju sebadisciplínu, lebo každý si uvedomoval, že pri Aronovi zarobí takmer dvojnásobný plat. Pre rúbanie v tom čase bol stanovený systém odmeňovania, ktorý tieto zárobky umožňoval. Pri splnení plánu ťažby rúbania, za každé percento nad sto percent bola prémia dve percentá. Za rovnomernosť plnenia plánu za každú dekádu 20 percentná prémia. V dekáde bol povolený jeden „výpadok“, ale do konca dekády musela byť predpísaná ťažba splnená. Nakoniec bola vypočítaná sadzba za splnenie normy. Aron kalkuloval ako počítací stroj. Zobral do rúbania iba toľko ľudí, aby výsledky za mesiac boli čo najefektívnejšie. Keď sa to všetko splnilo, náš denný zárobok bol okolo 180 percent základnej sadzby. Aron ku koncu smeny vždy zliezol na chodbu k foľovačom a keď zistil, že do splnenia dennej ťažby nejaké množstvo vozov chýba, vyslal „befel“ do steny - „kopeme dál“. Nikto v stene ani nemukol a všetci sme to brali ako samozrejmosť. Na konci mesiaca sme v napätí očakávali výsledok „Plnění“. Technická kontrola určila priemernú váhu uhlia vo vozíku, ktoru vypočítali z váženia plných a prázdných vozov pri ich vysypaní na povrchu. Po vyhlásení výsledku ráno nad rúbaním, celá partia prepočítavala výsledok našej mesačnej ťažby. Bol to taký rituál. Zaujalo ma to, že každý „havíř“ mal pripravenú tužku a papier. Bzučali ako včely v úli, každý si nahlas mrmlal násobilku. Keď došiel Aron, chlapi ho zasypávali otázkami, ale on rázne ukončil prácu „havířských ouředníků“: „Kurva, co se s tím serete, na to je vedouci účastku Dlouhý, ten to vypočíta bez vaši pomoci.“ Zavelil odchod do rúbania a každý bez reptania sa spúšťal po šikmine do steny.

Aronovo riešenie poruchy
Pri dobývaní sa občas stávalo, že vinou zlyhania strojného zariadenia, alebo aj pôsobením tlakov hornín, niekedy aj zavinením niektorého člena osádky, vznikla porucha – prestoj. Prestoja sme sa všetci báli, lebo tým vznikol výpadok ťažby v smene. Ten výpadok sme museli dohnať prácou cez povinný pracovný čas. Arona sme obdivovali, ako vedel organizovať odstránenie poruchy. Uvádzam jeden príklad z viacerých.
V jednej smene sa roztrhla spätná vetva westfáliovej reťaze v rúrach žľabov. Obsluhujúci ihneď zastavil motor a oznámil situáciu Aronovi. On pohotovo vydal rozkaz do steny, aby haviari po každých desiatich metroch zbíjačkami na vrchu rúr v žľaboch urobili okienka šírky desať a dĺžky dvadsať centimetrov. Ostatní nech odstránia uhlie zo žľabov, aby ťažná reťaz nebola zaťažená. Zbíjačkami do trojmilimetrového plechu boli vysekané okienka v priebehu niekoľkých minút. Aron už liezol so zámočníkom hore závalom, ťahajúc za sebou kotúč hrubého drôtu. Našiel miesto kde sa spojka roztrhla, pretlačil hrubý drôt do vrchného okienka. Tam mu haviar na drôt priviazal reťaz, ktorú stiahol dolu ku spojke. So zámočníkom reťaz zviazali drôtom a motorom reťaz vytiahli až k rozete. Zámočník namontoval na reťaz novú spojku a Westfália fungovala ako predtým. Aron predvídavo dal vyčistiť žľaby od uhlia, lebo keby boli zaťažené, tak provizórny spoj drôtom by sa roztrhol. Celá akcia trvala asi dvadsaťpäť minút. Keby sme museli celú reťaz stiahnuť dolu a znovu ju vytiahnuť po celých žľaboch, tak by nám to trvalo jeden a pol hodiny. Starý Vevjor bol už tiež skúsený haviar, ale túto akciu veľmi ocenil typicky ostravsky: „Kurva, ten Suchař to či má coši v tý svojí gebuli.“ Ako sa Aron obetavo staral, aby rúbanie plnilo plán, tak obetavo sa staral o splnenie každodenného celozávodného plánu náš riaditeľ Jarek Miska. Ten bol na šachte ešte večer o 11-tej hodine a ráno o 5-tej už tam bol znovu. V prípade, že mu chýbali nejaké tony uhlia do splnenia denného závodného plánu, tak už večer dal príkaz prekladacím osádkam, aby sa poponáhľali s prekládkou a nakopali ešte aspoň 40 až 60 vozov, začo im prisľúbil primeranú odmenu. Čo sľúbil, aj splnil. Na jeho slovo sa dalo spoľahnúť na sto percent. Keď niektorí ľudia pre dokopávku zameškali linkový autobus, dal ich odviezť autom, keď ich bolo viac, tak závodným autobusom.
Vrátim sa k popisu charakterových vlastnosti Arona. Františka bol ideálnv sloj na kopanie. Kvalitné uhlie bolo poddajné, dobré na zbíjanie. Z určitého hľadiska však bol zákerný. Jeho zákernosť spočívala v tom, že v nadloží sa vyskytovali bludné pyritové konkrécie v tvare bochníka chleba o rôznych rozmeroch. Nazývali sme to „bazaly“. Aby sme ho mohli podchytiť s výstužou, po vyrúbani jedného metra pokosu sme svedomite preklepávali strop sekerkou, lebo tvrdý bazal vydával zvonivý zvuk, na rozdiel od nadložia. Bazal bol nebezpečný tým, že svojou váhou sa nečakane vylúpil a vypadol z nadložia, čím ohrozoval ľudí v stene. V jeden deň v druhej polovici smeny sa Aron plazil do vrchu, aby skontroloval stav prekopania steny. V niektorom zube sa zastavil na kus reči. Ako sa rozprávali s haviarom, nečakane vypadol zo stropu bazal tak nešťastne, že okrajom mu zasiahol členok na nohe. Vykríkol od bolesti. Haviar v zube chcel zastaviť Westfáliu. Aron zreval na neho: „Nezastavuj Westfaliji, enem mňe přeložče do závalu, já zľezu na ťežní třidu a odtud mně lokomotivař odveze k šachče.“ Na úkor svojho zdravia nedovolil, aby vznikol výpadok v ťažbe. Haviar ho však celkom neposlúchol. Ťažbu nezastavil, ale pomohol Aronovi preliezť do závalu a odtiaľ ho stiahol za nohavicu na zdravej nohe až na ťažnú chodbu. Potom ho lokomotivár odviezol k šachte. Odviezli ho do nemocnice na Fifejdy, kde mu dali nohu do sádry. Do Františky začal pravidelne fárať vedúci Dlouhý. Záležalo mu na tom rúbaní, lebo toto pracovisko dávalo najväčšiu ťažbu na Urxe. O týždeň po úraze sme až onemeli prekvapením, keď po vyznačení úsekov v stene sa ozval hlas Arona od sýpa z ťažnej chodby. Vydával pokyny do rúbania. Vo fáračkách so sádrou na nohe ho doviezol lokomotivár od šachty. Presvedčil sa, že všetko je v poriadku, potom spokojne odišiel domov. Počas celej práceneschopnosti chodil často na šachtu. Po vyfáraní sa s nami porozprával, ako s ťažbou stojíme. Po štyroch týždňoch mu dali sádru dole, ihneď sa cítil najšťastnejším človekom, že znovu môže fárať do rúbania.

Aron organizuje život osádky mimo šachty
Riaditeľ Jarek Miska využíval rôzne prostriedky, aby u pracujúcich vyvolal väčší záujem o plnenie plánu ťažby. Vypísal súťaž o najlepšie rúbanie na každý mesiac. Za prvé miesto osádka získala prémiu 10 000 Kčs a závodný autobus na 400 kilometrov. Za druhé miesto získala osádka 5000 Kčs. Za tretie miesto získala osádka posedenie s pohostením v Klube ROH. Osádka Františky takmer pravidelne túto súťaž vyhrala. Stala sa však tŕňom v očiach časti ostatného osadenstva závodu. Stále dudrali, že Aron je Miskom podporovaný, že má najlepšie rúbanie, kde sa uhlie dá kopať aj so škrabkou na „kobzole“ (po ostravsky zemiaky) a podobné poznámky, vyvierajúce zo závisti. Ešte pred mojím príchodom chodili často na zájazdy do Čiech aj na Slovensko. Donieslo im to zábavu, ale aj problémy. Viem to iba z rozprávania a sem-tam aj z posmeškov, ktorými sa podpichovali. Raz pri oprave Westfálie na zámočníka, ktorému sa nejak nedarilo niečo opraviť, Aron vykríkol: „Kurva, barabo, co se s tím tolik sereš, vždyť zadupeme ťežbu. Kurva dželej, nebo pújdeš levy krmit do ZOO.“ Zámočník koktal a bránil sa, že to chce urobiť poriadne, lebo my sme to v rúbaní „zadupali“. Olda Sukop mi to vysvetlil, ako zámočník k tomu prišiel. Asi pred pol rokom vyhrali súťaž dva razy za sebou. Prvý mesiac nevyčerpali prémiu, lebo sa dohodli, že pôjdu na dva dni do Prahy, aby každý z osádky videl aké je naše hlavné mesto. Mali objednaný nocľah, naplánovaný program a zaistené posedenie „U Fleků“. Iste si vie každý predstaviť, keď „havíř“ po každodennej drine má zrazu dva dni voľna. Zárobky má dobré, ale nemá čas si ich užiť. Užasné uvoľnenie od driny, strachu a zodpovednosti nevie ako najlepšie vo voľnom čase využiť. Má chuť dopriať si všetko. Prvé, čo si dopriali, bola „kořalka“, dobré pivo a dobré jedlo. Ubytovali sa a vybrali sa na obhliadku mesta. V tom čase v Prahe okrem taxíkov premávali aj fiakre, ťahané koňmi. Rozjarení „havíři“ ihneď reagovali: „Kurva, nebudem chodit pěšky, s fiakrem uvidime víc.“ Objednali si fiaker s postarším kočišom, ktorý ich vozil po uliciach a všeličo im vysvetľoval o pamiatkach. Nakoniec to skončilo tak, že kočiša opili a oni s fľašami pálenky a s pivom v rukách popíjali a hnali kone po celom Václaváku, revali a spievali ostravské haviarske pesničky. Ľudia sa zastavovali a pozerali na divadlo, ktoré im pripravili herci z Františky s hlavným režisérom starým Vevjorem. Vtedy som pochopil, prečo Vevjorovi často povedali, že v bazáre je na predaj nový čierny cylinder (klobúk). Mohol by sa voziť vo fiakri s cylindrom na hlave, ako nejaký gróf. Kočiš však taký zárobok nemal ani za týždeň, lebo každý z nich mu vopchal do vrecka päťdesiatku. Na druhý deň ich Aron riadne „zdupal“. Vytýkal im, že nerobia dobré meno Ostrave. Vevjor povedal, že ako ľudia môžu vedieť, že oni sú Ostraváci. Stačí sa vám pozrieť na čierne oči a každý vie, že čo ste zač. Na to zahlásil program dňa, že spoločne idú do ZOO. Opatrovateľ zvierat ích skupinu doprevádzal. Keď došli k levom, vysvetľoval im všetko o ich opatere v zajatí. Kŕmenie, výbehy, rozmnožovanie a aj o prevencii možných chorôb. Celá skupina už odišla ďalej, keď zrazu začula strašný rev rozzúreného leva. Utekali späť, lebo zbadali, že koktavý zámočník je v ohrádke pri klietke, v ruke má veľkú kosť a vykrikuje levovi: „To-to-to- to řveš ty ku-ku-kurvo, kdyš-kdyš ti to beru.“ Opatrovateľ pribehol k výtržníkovi, chytil ho za golier a ťahal ho z ohrádky von. On hodil kosť na zem a preliezol ohrádku. Na svoju obhajobu iba koktal: „Cócó có se stalo, enem jsem by-by-byl zvědav cócócó to zvíře bude dědědělat, když mu tú ko-kost vemu.“ Zase úradovala pálenka. Aron po tomto zájazde vyhlásil, že osádka vie žíť disciplinovane iba v stene a odvtedy na nijakom zájazde neboli. Peniaze za prémie majú uložené v spoločnej pokladnici. Povedal, že ešte nejaké menšie podujatie urobí a zbytok peňazí rozdelí osádke.
Ja som tiež zažil jednu veľmi peknú akciu, ktorú zorganizoval Aron. To už som bol v stene revírnikom, o čom neskôr napíšem. Na fašiangy v roku 1958 Aron pre nás usporiadal v Bohumíne v kultúrnom dome „Ples fúzatých“, spojený s bravčovými hodami. Z Ostravy sme išli taxíkom. Pri dverách do sály usporiadatelia každému chlapovi nalepili pod nos fúzy. Bolo to nádherné vidieť tých „umazaných havířů“ v parádnych oblekoch, bielych košeliach s motýlikom na krku, čo bola vtedajšia móda v Ostrave. Keby som hociktorého stretol v meste tak oblečeného, tak by som ho nespoznal. To bolo presne tak, ako v jednej ostravskej pesničke „Vy havíři umazaní“, v ktorej je druhá sloha: „Tá neděle krátka chvíle, tá se vám dobře daří, v ni se pěkne ustrojíte, chodite jak pisaři…“ Manželky tiež boli vyobliekané ako manekýnky. Spoločná večera bola vynikajúca. Pečené klobásy, jaternice, mäso a rôzne zabijačkové dobrôtky a nad ránom bola podávaná voňavá kapustnica. Pivo, víno a pálenka, kto koľko chcel. Mali ste však vidieť našich haviarov zo steny. Praví gavalieri. Pili striedmo a viac sa venovali manželkám. Boli by im zniesli aj modré z neba. To bolo počuť samé „miláčku, maminko, Ruženko, Mařenko, naco máš chuť, co ti mám přinest“ a podobné rečičky. Manželky sa navzájom spoznávali a za chvíľu klebetili o všeličom. Začala hrať kapela. Rozprúdil sa tanec. Ja som zobral do tanca veľmi pekné dievča, ktoré sedelo za vrchstolom. Keď som ju zaviedol naspäť na miesto, sedel tam Aron, on až vtedy večeral. Predtým som ho tam sedieť nevidel, lebo stále pobehoval medzi nami, všetko vybavoval, dirigoval, zariaďoval, ako v stene. Poďakoval som za tanec. Aron sa tiež už usmieval a oči mu žiarili spokojnosťou. So smiechom mi povedal tou svojou ostravčinou: „Mariane, to či je moje děvucha. Tys je dobrý synek, tuž si ji vem a jo či kupim Spartaka.“ Dievča sa ohradzovalo, že či ju chce predať ako na trhu. Aron sa iba smial a jedol s chuťou dalej. Ja som už chodil s jedným dievčaťom z Drnavy, takže som nemal záujem nadväzovať známosť s jeho dcérou, hoci sa mi veľmi páčila. Po tomto vydarenom podujatí, keď sme sedeli nad rúbaním, prišiel predák a spustil: „Kurva, barabi, vám je zapotřeby enem policajta (myslel tým manželku) a umíče se chovač jak tý chovanci v katolíckem semináři.“ Vyžarovala z neho spokojnosť, lebo každý z nás si veľmi pochvaľoval vydarenú zábavu s výborným pohostením. Vedel, že tá akcia zomkla celú osádku a povzbudila k ďalším dobrým výkonom v práci.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay