Tak ako v Ostrave aj u nás sa podnikoví muži natlačili na správu závodu a na banské úseky, takže stav technických pracovníkov vysoko prekračoval plánovanú kvótu. Mne tieto podmienky neboli známe, preto s veľkou nádejou som sa išiel prihlásiť do práce na závod do Rožňavy. Riaditeľ Čilík sa so mnou veľmi nebavil, odbil ma tým, že má prekročený stav technikov aj robotníkov. Odišiel som od neho ako obarený. Prvé, čo mi prišlo na rozum boli Miskove slová „vrátiš se s pláčem“. Nechýbalo mi veľa, aby som sa rozplakal. Keby sme sa nedohodli s mojou dievčinou, že sa vezmeme, tak určite sadnem na rýchlik a do večera som v Ostrave. Chcem sa ženiť a z čoho budeme žiť? Na vojenčine som bol šofér, najazdil som veľa kilometrov s T 111 aj T 805. Rozmýšľal som, že pôjdem za šoféra do ČSAD.
Môj anjel strážny v najťažšej chvíli stál pri mne. Nedovolil, aby rodený krt odišiel z baníctva. V meste som stretol starého baníka Pali báčiho Dužíka. Sedel na motorke na námestí a chystal sa niekde ísť. Pozdravil som ho a začali sme sa rozprávať. Medzi rečou povedal, že už nerobí v bani, ale pracuje na okresnom výbore KSS. Mňa sa vypytoval na vojenčinu a tiež kde teraz pracujem. Porozprával som mu môj príbeh, že po vojenčine a ročnej brigáde v Ostrave ma Čilík nechce zobrať do práce, že chcem ísť za šoféra. „Ty za šoféra? Sadaj!“ Naštartoval motorku a išli sme na Rožňava Baňu. Bez ohlásenia vrazil do kancelárie riaditeľa a pustil sa do prekvapeného Čilíka: „Ty nechceš prijať do zamestnania tohoto súdruha? On bol banícky učeň, vyštudoval priemyslovku, robil technika, po vojenčine odpracoval jednoročnú brigádu v ostravských baniach a ty takého perspektívneho technika vyhodíš na ulicu? Vyhoď si svojich kamarátov, ktorí bez vzdelania zastávajú vedúce miesta! Toho chlapca zoberieš! Keď nie, tak prídeš na výbor a my si posvietime na to, ako robíš kádrovú politiku v závode.“ Čilík po takej kázni onemel. Keď sa spamätal, vyhŕkol: „Ja som nevedel čo je zač.“ Potom sa ma opýtal, že kde som robil pred vojenčinou. Normovača v Drnave, odpovedal som. Opýtal sa ma, že ktorého normovača z Rožňavy poznám. Na školení v Helcmanovciach so mnou boli Cirbus a Ďurék. Telefónom zavolal, aby prišiel k nemu vedúci OPM Lindák a tí dvaja normovači. Keď vošli do kancelárie Lindáka som nepoznal, ale Cirbus s Ďurékom mi podávali ruky a začali sme sa rozprávať. Keď Čilík videl, že sa dobre poznáme, Lindákovi svojím spôsobom povedal: „Chceš ho? Je normovač!“ Šéf OPM povedal, že normovačov má plný stav, ale že potrebuje časomerača, tak ma môže zobrať do robotníckeho stavu. Ostal som aj naďalej pracovať v baníctve. V živote som si veľakrát kládol otázku, ako by sa vyvíjal môj život, keby som v ten osudný deň nestretol Pali báčiho na námestí v Rožňave.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.