Tak ako v Ostrave aj u nás sa podnikoví muži natlačili na správu závodu a na banské úseky, takže stav technických pracovníkov vysoko prekračoval plánovanú kvótu. Mne tieto podmienky neboli známe, preto s veľkou nádejou som sa išiel prihlásiť do práce na závod do Rožňavy. Riaditeľ Čilík sa so mnou veľmi nebavil, odbil ma tým, že má prekročený stav technikov aj robotníkov. Odišiel som od neho ako obarený. Prvé, čo mi prišlo na rozum boli Miskove slová „vrátiš se s pláčem“. Nechýbalo mi veľa, aby som sa rozplakal. Keby sme sa nedohodli s mojou dievčinou, že sa vezmeme, tak určite sadnem na rýchlik a do večera som v Ostrave. Chcem sa ženiť a z čoho budeme žiť? Na vojenčine som bol šofér, najazdil som veľa kilometrov s T 111 aj T 805. Rozmýšľal som, že pôjdem za šoféra do ČSAD.
Môj anjel strážny v najťažšej chvíli stál pri mne. Nedovolil, aby rodený krt odišiel z baníctva. V meste som stretol starého baníka Pali báčiho Dužíka. Sedel na motorke na námestí a chystal sa niekde ísť. Pozdravil som ho a začali sme sa rozprávať. Medzi rečou povedal, že už nerobí v bani, ale pracuje na okresnom výbore KSS. Mňa sa vypytoval na vojenčinu a tiež kde teraz pracujem. Porozprával som mu môj príbeh, že po vojenčine a ročnej brigáde v Ostrave ma Čilík nechce zobrať do práce, že chcem ísť za šoféra. „Ty za šoféra? Sadaj!“ Naštartoval motorku a išli sme na Rožňava Baňu. Bez ohlásenia vrazil do kancelárie riaditeľa a pustil sa do prekvapeného Čilíka: „Ty nechceš prijať do zamestnania tohoto súdruha? On bol banícky učeň, vyštudoval priemyslovku, robil technika, po vojenčine odpracoval jednoročnú brigádu v ostravských baniach a ty takého perspektívneho technika vyhodíš na ulicu? Vyhoď si svojich kamarátov, ktorí bez vzdelania zastávajú vedúce miesta! Toho chlapca zoberieš! Keď nie, tak prídeš na výbor a my si posvietime na to, ako robíš kádrovú politiku v závode.“ Čilík po takej kázni onemel. Keď sa spamätal, vyhŕkol: „Ja som nevedel čo je zač.“ Potom sa ma opýtal, že kde som robil pred vojenčinou. Normovača v Drnave, odpovedal som. Opýtal sa ma, že ktorého normovača z Rožňavy poznám. Na školení v Helcmanovciach so mnou boli Cirbus a Ďurék. Telefónom zavolal, aby prišiel k nemu vedúci OPM Lindák a tí dvaja normovači. Keď vošli do kancelárie Lindáka som nepoznal, ale Cirbus s Ďurékom mi podávali ruky a začali sme sa rozprávať. Keď Čilík videl, že sa dobre poznáme, Lindákovi svojím spôsobom povedal: „Chceš ho? Je normovač!“ Šéf OPM povedal, že normovačov má plný stav, ale že potrebuje časomerača, tak ma môže zobrať do robotníckeho stavu. Ostal som aj naďalej pracovať v baníctve. V živote som si veľakrát kládol otázku, ako by sa vyvíjal môj život, keby som v ten osudný deň nestretol Pali báčiho na námestí v Rožňave.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay