vo všetkých ukazovateľoch musí byť pre mňa zákon. Týchto zásad som sa držal počas celého môjho pôsobenia v baníctve. Po príchode do Rožňavy som sa dozvedel, že je zriadené večerné štúdium na priemyselnej škole baníckej, ako vysunuté pracovisko baníckej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Ihneď som sa prihlásil a študoval popri zamestnaní. Po maturite mi PR ŽB ponúklo štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach. Uvažoval som, lebo som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna. Nakoniec som ponuku prijal. Vyštudoval som odbor Hlbinné dobývanie. Po ukončení štúdia v roku 1967 som odmietol ponúkané miesto na správe závodu a uprednostnil som miesto vedúceho bane Malý Vrch. Aj vo vyššom veku som potreboval byť v styku s baníckou prácou. Najviac mi vyhovovalo miesto vedúceho výroby na závode v Smolníku, kde ma podnikový riaditeľ preložil. Bol som aj v zahraničí, na Kube som pracoval na Ministerstve baníctva a geológie. Po návrate som bol poverený koordináciou hĺbenia novej šachty Mária v Rožňave. V roku 1990 som odišiel do starobného dôchodku.
Napriek tvrdému baníckemu životu v Ostrave som na to mesto nezanevrel, skôr naopak. Na Ostravu som si zachoval tie najkrajšie spomienky. Po celý život v baníctve pri plnení mojich poviností technika mi pomáhali skúsenosti z Ostravy. Zachoval som si aj spomienky na tých úžasných ľudí, s ktorými som pracoval. Z Bezruča najviac spomínam na môjho vedúceho Ivana Bratčenkova, smenmajstra Mrázka, predáka Miša, Josku Měntla, Jirku Borteľa. Z Urxa sú to nezabudnuteľní Jaroslav Miska, Aron Plaček, Zdeněk Dlouhý a všetci spolupracovníci z Františky. Určite iba málokto z nich žije, lebo už ja, ktorý som bol z nich najmladší, dnes (2013), keď píšem tieto spomienky, mám 78 rokov.
Končím svoj príbeh, v ktorom som chcel poukázať na banícky život v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Odovzdali sme sa práci v presvedčení, že vybudujeme lepší život pre celú spoločnosť. Myslím si, že sa nám to aj podarilo. To iba niektorí politici robia zo seba trpiteľov, že v akom strachu oni žili za socializmu. Dnes z toho ťažia a dokázali rozpredať takmer všetko, čo sa v tom čase vybudovalo. Kto vtedy riadne pracoval, nemal strach a nikdy ho nikto neprenasledoval. Strach je dnes, keď robotníci nemajú istotu, či zajtra ešte budú mať prácu, alebo či za svoju prácu dostanú výplatu.
Tieto moje napísané spomienky venujem všetkým baníkom a „horníkům“ na území bývalého Československa, lebo tento dej sa tam odohrával. Tým, ktorí nás už navždy opustili, so smutnou spomienkou vyslovujem „Česť Vašej pamiatke!“
Banícky stav buď vždy velebený! Končím s naším baníckym pozdravom Zdar Boh!
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay