Ja som mal z domu väčší kus slaniny, takže sa ušlo každému, kto mal málo. Zaľahli sme spať. Po skúsenostiach z minulej noci každý si do sena urobil jamu a do nej si zaľahol. Niektorí si na noc nahrabali seno aj na seba, aby ich hrialo.
Nekvalitná fotografia pri odchode z nášho „Hotela“.
Možno, že nás fotil ujko, lebo na fotke sme všetci.---->
Unavení sme riadne „drichmali“ a včas ráno sme sa zobudili na ujov krik: „Stavajce, bo už je čas.“ Nie veľmi ochotne sme sa vyhrabávali zo svojich „brlohov“, ale čas nás súril. Ráno bola riadna zima. Urýchlene sme sa pobalili a zliezli po rebríku k ujovi na zem. Všetci sme mu podávali ruky a ďakovali za jeho dobré rady. Naša výprava do Opálových baní sa vydarila iba vďaka ujkovi. Ja som mu dal krabičku cigariet. Povedal, že on také nefajčí. Fajčí iba tabak „Taras Buľba“, zatočený do papierika. Cigarety si ale odloží a bude mať s čím ponúknuť hostí, keď mu príde návšteva. Niektorý z chlapcov mu podaroval peknú baterku, čomu sa veľmi potešil. Vyrazili sme na pochod k Červenici. Otočili sme sa. Ujko ešte stále stál pri senníku, tak sme mu ešte na rozlúčku zamávali.
Autobusom sme docestovali šťastne do Košíc a okolo pol deviatej som už bol v internáte na izbe. Spolubývajúci Lajo Čižniar ešte spal na válende. Otvoril oči a chvíľu sa prekvapene rozhliadal po izbe. Začal som mu rozprávať o zážitkoch z Dubníka. On ma prerušil a povedal, že o deviatej máme elektrotechniku s prof. Špánym. Opýtal sa, či mám hotové zadanie, lebo dnes to máme odovzdať. Ja som na tie školské povinnosti celkom zabudol. Hrabal som v jednom obale a zadanie som mal vypracované. Lajo sa na to pozrel a upozornil ma, že mi chýba grafické znázornenie.
Ukázal mi to na papieri. Zobral som čistý papier aj s jeho grafom, priložil na okno a začal som ceruzkou kopírovať body priebehu krivky na grafe. Medzitým som mu vyprával o našej vydarenej výprave. Keď som sa s ním rozprával, nepostrehol som, že sa mi môj papier o nejaký ten centimeter zošmykol a ja som svedomite bodkoval ďalej. Potom som rýchlo narysoval osi a farebnou tužkou som zvýraznil priebeh krivky na grafe. Za chvíľu sme už utekali do učebne na hodinu. Postupne sme začali odovzdávať zadania. Pán profesor dal sem-tam nejakú otázku, na ktorú si často musel sám odpovedať. Bola to vysoká teória o elektromotoroch s nejakým rotačným magnetickým poľom a tomu sme veľmi nerozumeli. Naše vedomosti z „elektriky“ boli iba tie, ktoré sa týkali baníctva. Osvetlenie v bani, akumulátorové a trolejové lokomotívy, ťažné stroje, to sme sa naučili a tým náš záujem o „elektriku“ končil. Vysoká teória nám nešla veľmi do hlavy, lebo nikoho nezaujímala. Pán profesor to vedel, lebo sa to u baníkov opakovalo už po minulé roky. V minulých ročníkoch bola situácia podobná. Otvorene nám so smiechom povedal, že baníci sú na „elektriku“ sprostí. Prišiel rad na mňa. Nič netušiaci som mu podal svoje zadanie. Na textovej časti si niečo pohundrával, asi tam našiel niečo opísané z nejakej učebnice a keď pozrel na graf, tak papier zdvihol, ukázal všetkým a posmešne vykríkol: „Ani nevieme, že tu máme jedného svetového vynálezcu. O čo sa snažia odborníci vo svete už roky, on to urobil sám doma. Také hodnoty ešte nikto nedosiahol.“ Nevedel som, čo som to mal objaviť, lebo som tomu nerozumel. Preto som sa rozhodol, že sa priznám: „Pán profesor, ja som ten graf odkopíroval od kamaráta na okne.“ So smiechom povedal, že aj on bol študent, ale keď už niečo kopíroval, tak to mal lepšie, ako bolo to pôvodné. „Za úprimnosť máš trojku,“ a položil moje slávne zadanie k ostatným.
Tento zážitok ja spájam s našou výpravou do Opálových baní, lebo až týmto sa skončila celá naša akcia. Spoločne sme napísali správu z nášho výletu a zavesili na nástenku v aule. Spolužiaci sa chodili pozerať na naše opály a Muki si dal niekde u zlatníka svoj opál opracovať a vložiť do svojho zlatého prsteňa, namiesto pôvodného čierneho kameňa. Veľmi sa s prsteňom pýšil a mal z toho veľkú radosť.
Moje mylné predstavy o banskej činnosti na Dubníku
Moje predstavy o ťažbe opálov na Dubníku boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia také, že hlavná baňa bola iba Jozefka a ostatné razené štôlne boli iba prieskumné na Libanke. Nič som nevedel ani o ťažbe vo Wiliam štôlni ani na Šimonke. Pracoval som na banskom závode a mal som svoje výrobné starosti. O opálove bane som sa už veľmi nezaujímal. Situácia sa mi objasnila až vtedy, keď sa mi v deväťdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Dr. Štefana Butkoviča „História slovenského drahého opálu z Dubníka“. Potom sa mi rozsvietilo v hlave, aké rozsiahle banské práce sa urobili počas viac ako sedemdesiatročnej banskej činnosti na Dubníku.
Najlepší prehľad o rozsiahlej banskej činnosti poskytuje panoramatická fotografia Fr. Schafarzika asi z roku 1900, čo dokazuje veľkosť okolitých háld. Ja som už pri mojich návštevách baní na Dubníku tie haldy nezaregistroval, lebo za štyridsať rokov od zastavenia ťažby už boli haldy prirodzeným náletom semien zatrávnené aj zalesnené.
V poslednej dobe však už niekoľkí nadšenci znova sprístupňujú opálové bane v Dubníku aj verejnosti a využívajú terajšie technické vymoženosti na to, aby v skafandroch s dýchacím prístrojom boli schopní prezrieť aj zatopené časti bane. Je to záslužná činnosť pre verejnosť, preto im prajem, aby sa im v práci darilo.
Týmto môj príbeh o opále na Dubníku končím s naším baníckym pozdravom
Zdar Boh!
Keď som odišiel do dôchodku, stále som túžil navštíviť Dubník a ešte raz prefárať Jozefku. Pred niekoľkými rokmi som sa autom vybral obzrieť si staré opálové bane. Nezastavil som sa v Červenici, ale išiel som rovno po ceste na Dubník. Bola už urobená nová cesta, ktorá obchádzala osadu Dubník. O tom ja som nevedel a došiel som až do Zlatej Bane. Už som sa nevracal. Odložil som obhliadku na pozdejšie a je odložená až doteraz.
Na záver by som sa chcel poďakovať RNDr. Ondrejovi Rozložníkovi za pomoc s obrázkami a Ing. Ernestovi Schulerovi za pomoc pri úprave textov. Najväčšie moje poďakovanie patrí pánovi Ondrejovi Dobošovi, ktorý upravil moje príbehy tak, aby boli vhodné na zverejnenie na jeho stránke Maj Gemer.
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-