Pracoval v závode ŽB Rožňava, ŽB Smolník. V roku 1977 dostal trojročný kontrakt na Kubu, ako banský expert na ministerstve baníctva a geológie v Havane. Po návrate do vlasti pracoval ako koordinátor hĺbenia jamy Mária. V roku 1990 odišiel do dôchodku.
Počas dlhoročnej práce v baníctve zažil rôzne príhody, ktoré spísal a touto cestou ich chce ponúknuť širšej verejnosti. Jeden z jeho príbehov vám prinášame aj na stránke Maj Gemer.
Horár Pišta z Čuntavy
V roku 1954 som nastúpil na závod Železorudných baní Dobšiná na Dedičnú štôlňu za banského technika. Na obedy som chodil do reštaurácie Baník. Pri jednom obede som sa zoznámil so starším horárom. Keď som vstúpil do Baníka, jedáleň bola takmer obsadená. V tom čase bol v Dobšinej dosť rušný život. Okrem baní a povrchového lomu na azbest sa v širšom rozsahu v okolitých kopcoch uskutočňoval aj geologický prieskum (hlbinné vrty, výskumné štôlne). V Dedinkách prebiehala dostavba priehrady a v Dobšinej zasa dostavba vyrovnávačky aj prečerpávačky. Na týchto strediskách pracovalo veľa ľudí z blízkeho aj ďalekého okolia. Veľa technikov, montérov a rôznych odborníkov z Čiech a aj zo zahraničia. Väčšina z týchto ľudí sa stravovala v Baníku. Aj v ten deň bolo v reštaurácii takmer plno. Stál som v jedálni a rozhliadal som sa po stoloch, kde by som si mohol prisadnúť. Za jedným stolom sedel chlap a jedol polievku. Zdvihol hlavu a zbadal ma, ako blúdim pohľadom po okolí. Zakýval mi rukou a zakričal po spišsky: „Poc, tu sebe šedni, tu maš voľno.“ Podišiel som k stolu, on trochu povstal, podával mi ruku a predstavil sa mi, že je Pišta. Ja som sa mu predstavil celým menom. Vyvalil na mňa oči a opýtal sa, čo to za meno je Marian. Či je to nejaké talianske meno, pretože on ešte také nepočul. V tom čase to nebolo rozšírené meno a nebolo ani v kalendári ako dnes. Vtedy 25. marca bola v kalendári jedna z mnohých panien Márií. Až po rokoch to zmenili na meno Marian. Sadol som si a on sa ma začal vypytovať, že skade som a čo v Dobšinej robím. Začal som mu vyprávať a pritom som mu samozrejme vykal, veď to bol dobre vyzerajúci päťdesiatnik. Zahriakol ma a povedal, aby som mu tykal. Zároveň volal čašníčku, aby nám doniesla dve poldeci rumu. Bolo na ňom vidieť, že už má dosť veselú náladu, ale nič viac. Keď doniesla poldecáky, zobral do ruky svoj, hlavou kývol, aby som si zobral tiež pohárik, podal mi ruku a oficiálne zahlásil, že je Pišta. „Jak to ty še voláš?“ opýtal sa ma. Keď som mu zopakoval meno, tak povedal, že on to zabudne, že ma bude volať Baník. Nakoniec vyklopil, že on je horár. Býva v horárni na Čuntave a v mesiaci raz alebo dva razy zíde do mesta, urobí si sviatok, aby trochu pookrial medzi ľuďmi. Ináč, on sa cíti najlepšie v lesoch v krásnej prírode a že sa nám baníkom čuduje, keď každý deň ideme do tej diery pod zemou. On vraj by nešiel do bane, ani keby mu neviem koľko tisíc platili. Ja som mu tak zo srandy povedal, že keby sme nešli my do tej diery, tak by dnes chodil po lese nie s kozlicou, ale s lukom alebo s gumipuškou (z detstva to pozná každý chlapec, ale je možné, že iba my skôr narodení). Iba vtedy som si všimol na vešiaku zelený klobúk s modrými pierkami zo sojky. V tom čase ešte neboli tzv. zelení grófi v zelených uniformách, ako potom neskôr. Obedovali sme a trochu popíjali. Povedal som mu, že musí mať tam v horárni dosť jednotvárny život, keď len sami s manželkou tam žijú. Rozhovoril sa. Rozprával mi, že každý deň chodia drevorubači, kočiši s koňom na sťahovanie dreva na sklad, tiež dosť žien stromky sadiť. Medzi nimi sa nájdu aj šikovné mladé nevesty. Oči mu šibalsky zažiarili a dodal „znaš, v leše še dze-co pritrafí, ta co, taký je život“. Bol to starý kujon, pôvodom zo Spiša. So stúpajúcim počtom poldecákov starému pribudla dobrá výrečnosť. Ja som už odmietol viacej piť, ale som ho so záujmom počúval. Rozprával mi všelijaké príhody z poľovačky, ale jedna sa mi najviac páčila a utkvela mi v pamäti. Začal svojím typickým, akoby tajnostkárskym spôsobom vykladať. „Znaš, raz prišol na Čuntavu zos riaditeľom jeden panko z ministerstva z Prahy. Bul vyobľekaný vof žeľenej uniforme, za kalapom ščetku z dzika (diviaka), jak keby ho buli vystríhli z lesníckeho kaľendára. Čisto novú nemeckú kožlicu z vyrezavánu pažbu, ta ja lem kukal. Zkadzi toto šicko má? Také veci u nás nekupiš.“ Potom rozprával, že direktor podskakoval okolo „pánka“ z ministerstva a doniesol aj fľašku na pohostenie. Nakoniec direktor vyšiel s farbou von. Oznámil, že vážený súdruh z ministerstva má povolený odstrel hlucháňa. Priviedol ho k nemu na Čuntavu, lebo on je skúsený poľovník a nikto nepozná revír tak dobre ako on. Keď ho tak vychválil pred pánkom čecháčkom, rozlúčil sa a odišiel, zanechajúc ich samých spolu. Chvíľu ešte rozprávali a Pišta prišiel na to, že pánko sa vie viac chváliť ako poľovať. Pišta mu začal vysvetľovať ako sa má chovať, keď natrafia na hlucháňa. Prevažná časť hostí už odišla z jedálne. Pišta mi začal ukazovať, ako sa treba k hlucháňovi priblížiť na dostrel. Mal som také matné vedomosti, že keď toká, tak vtedy nepočuje. To som povedal Pištovi. On s tým nesúhlasil. Svojsky mi to vysvetlil. „Ňe ked toká, ked bruši.“ Nevedel som čo hlucháň brúsi, tak on mi to predviedol v uličke medzi stolami. „Ked robí tok-tok-tok vtedy mušiš stác. Ked začne brušic zos kridlami ššš-ššš-ššš vtedy mušíš pobehnúc, ale potom hnedka mušiš zastac, čekac a sluchac. Bo ked zrobíš chybu, vecej ho nevidzíš.“ Veľmi som sa na tom pobavil, keď si nahlas tokal, potom brúsil a urobil rýchle tri kroky a zastal. Vytreštil oči a s napätou tvárou ukazoval, ako treba počúvať. Bol vo svojom živle. Potom si sadol k stolu, dopil poldecák a pokračoval vo svojom príbehu. Ešte si s hosťom trochu pojedli, dali si štamperlík na dobrú noc a okolo desiatej večer si ľahli spať. Na odstrel hlucháňa museli vstávať už o štvrtej ráno. Ráno hosťa zobudil, rýchle sa poobliekali a pobrali sa za šera v studenom aprílovom ráne na planinu. Tam sídlil kráľ lesných vtákov, hlucháň. Kráčali už asi hodinu, on vpredu a pánko za ním. Pišta sa obrátil ku mne a významne mi oznámil: „Sem sluchaj, toten súdružko ani chodzic neznal po ľeše. Na každým kroku še podtkýňal, aj dva razy spadol. Že je poľovník? Šak un mohol chodzic s pušku ľem po tým jích Vaclaváku v Prahe. Ňe jak mi povedzel „ja jsem byl poľovac na Šumavje. Bul tak vof...“ a prstom ukazoval na zadok. Potom pokračoval. Došli na miesto už sa rozvidnievalo. Zastali, aby mu mohol vysvetliť, ako sa má približovať na dostrel. Nakoniec mu povedal, že on pôjde vpredu a pánko nech ide tesne za ním. Má robiť iba to, čo mu posunkom naznačí, ale všetko v tichosti. Nesmie sa nahlas nič opýtať, lebo hlucháň je veľmi plachý. Keď netoká, tak sa k nemu nepriblížiš, lebo tak dobre počuje.
Zastali si pod zakrpateným bukom, aby si popozerali planinu pred sebou. Planina bola pokrytá zväčša vysokou, po zime vyblednutou trávou, ktorá sa vlnila v ranom vetríku. Miestami bola udupaná zverou. Medzi trávou sem-tam vyrastali šípové kríky a tiež sa tam nachádzali kôpky raždia, naukladané pri čistení planiny z vyrúbavaných kríkov a stromov. Pred nimi asi 150 metrov stál hrubý rozkošatený buk. V celom okolí bolo niekoľko, akoby rozhádzaných zakrpatených stromov, značne medzi sebou vzdialených. Pišta zobral ďalekohľad a pozorne sledoval okolie. Keď znovu zaostril ďalekohľad na košatý buk, zrazu zo zeme vyletel obrovský kohút hlucháň. Pristál na hrubom konári, asi tak desať metrov nad zemou. Hoci Pišta už bol starý horár, neubránil sa vzrušeniu, ktoré takáto príhoda zákonite so sebou donáša. Obrátil sa k nič netušiacemu súdružkovi a povedal mu polohlasne, aby sa pozrel na hrubý konár buka. Podal mu ďalekohľad. Ten, keď zbadal hlucháňa, zbledol ako mŕtvola a rozrušený tichučko sa spýtal, že či môže „střílet“. Vysvetlil mu, že na hlucháňa môže strieľať iba z bezpečnej vzdialenosti, kde je predpoklad presného zásahu, takmer na sto percent. Zobral od hosťa ďalekohľad a začal znovu pozorovať hlucháňa. Statný kohút sa prechádzal po konári ako modelka po móle, hore-dolu. Potom zastal obrátený prsiami k nim. Vystrel dlhý krk so zaklonenou hlavou k nebu, ako keby chcel zobákom dosiahnuť oblohu. Vyzeralo to tak, ako keby prosil Pána Boha, aby mu zoslal na zem vytúženú sliepku. Po malej chvíli sa ozvalo slabučké tok-tok-tok. Napäto čakali. Keď začal brúsiť, prikrčení postúpili niekoľko krokov a zastali. Krčili sa vo vysokej tráve. Pokračovali týmto spôsobom až k jednému zo stromov, ktorý bol od hlucháňa vzdialený asi 60 metrov. Pri strome si Pišta kľakol na koleno a posunkom ukázal hosťovi, aby strieľal. Videl ako sa „hrdinovi“ trasú ruky, keď skladal pušku z ramena. Na puške mal optiku, čiže bolo vylúčené z takej vzdialenosti kohúta netrafiť. Súdružko si oprel pušku o strom, chvíľu cielil, ozval sa výstrel. Čuduj sa svete, kohút padol na zem. Vstali a pomaly sa blížili k miestu, kde padol. Zbadali ho, ako sedí na zemi vzpriamený, ale trochu nahnutý na bok. Pravdepodobne ho strela zranila do boku a nohy. Podišli k nemu asi na desať metrov, vtedy sa kohút nadvihol, ťahajúc zranenú nohu za sebou, začal na jednej nohe utekať vo vysokej tráve, pomáhajúc si pritom mohutnými krídlami. Náš „slávny lovec“ hodil na zem pušku a začal za hlucháňom utekať. Darmo na neho Pišta kričal, aby kohúta neplašil, nedbal, bol viac hluchý ako hlucháň. Kohút v snahe zachrániť si život vbehol pod veľkú kopu suchého raždia. Následne sa vtiahol pod raždie. Bežiaci prenasledovateľ v „zápale boja“ okamžite zaľahol, vtiahol sa pod raždie v snahe kohúta odtiaľ vytiahnuť. Kohút však bol hlboko pod raždím a prenasledovateľovi dosiahla ruka iba na chvost. Zovrel chvost v ruke a potiahol. Výsledok? Samozrejme, ostalo mu perie z chvosta v ruke. Nasadil zlatú korunu svojmu loveckému umeniu. Chvost, ktorý je pýchou trofeje hlucháňa, bol vytrhnutý. Pišta, už dosť podgurážený rumom aj pri rozprávaní prejavil úprimný hnev. Svojský mi zase vysvetlil. „Sem sluchaj. Ja by teho cíbľa bul zabil. Tak dodžubac teho krásneho kohúta, ta to bul boží hrích. Ja ci mu vynadal do somároch aj do voloch, un lem stal, calý še tresol a trimal toto piere v ruke.“ Ako sa Pišta na neho pozeral, napadla ho jedna myšlienka. Povedal mu, aby perie pozbieral do najmenšieho pierka. On vraj má kamaráta preparátora, ktorý mu tú trofej tak vypreparuje, že nikto nespozná poškodený chvost, ale bude to stáť o nejakú korunu viacej ako normálna preparácia trofeje. Hosť sa s týmto upokojil. Pišta nakoniec vytiahol zraneného kohúta, ktorý už zoslabnutý sa ani veľmi nebránil. Usmrtil ho ihlou, ktorú mu pichol do zátylku hlavy. Zabalili hlucháňa do pršiplášťa, pierka do batoha a pánko z Prahy si hrdo niesol trofej až do horárne. Kohút bol veľký, dosť ťažký a súdružko si ho často pri nesení z ruky do ruky prekladal. V horárni mu hosť dal značnú sumu peňazí na preparáciu, z ktorých sa zvýšilo aj na fľašu. Z vďaky za krásnu poľovačku, daroval mu krásnu dýku aj lovecký opasok s taškami na náboje. Nevedel od radosti ako sa mu ešte poďakovať. Zavolali direktorovi, ktorý za chvíľu prišiel pre neho autom.
Ja už z nedočkavosti som Pištu prerušil. Spýtal som sa, či sa podarilo trofej vypreparovať tak, že nebolo vidieť na tom chybu? Pišta sa nahlas zasmial a povedal. „Hej, psovú ric, šak še to nedá, ale on to zožral a še čudujem, že aj náš direktor. Kohúta sme očiscili, žena ho napajcovala a mali sme hoscinu na Veľkú Noc. Moja žena, ci povím, tak zná varic, žeby mohla varic aj prezidentovi.“ Potom Pišta na druhý deň ráno, odišiel na planinu, zastrelil druhého kohúta a poslal ho do Brna vypreparovať. Keď ho dostal poštou späť, prebalil balík a poslal „šťastnému lovcovi“ bezchybnú trofej hlucháňa do matičky Prahy. Na záver Pišta trochu ľútostivo povedal. „Znaš, barz mi bulo ľúto takého krásneho kohúta, co ho ten Pražák dodžubal. Nezaslúžil sebe ten krásný kohút skončic v kajstróne. A ešči je mi barz ľúto za tým, že nemožem sluchac toteho cíbľa, jak še chváli svojím hoscom, ked sebe u neho popíjajú: „podívejte se na toho hlucháne, když jsem ho chtěl vytáhnout ven z tý kopky dříví, tak jsem mu vytrh vocas. Je však udělanej tak, že se to ani nepozná. Šikovní jsou tí lesáci na Slovensku.“ Pišta dodal: „tak mi napísal, že šicke to obdzivujú. Ta vera sme šikovné, ešči sme sebe aj dobre vypili za peňeži na preparáciu. Znaš, aľe radši nech už ku mne take poľovníci nechodza, ja už na takých nemám nervy.“
Strávil som príjemné popoludnie s Pištom, ktorý mal dar dobrého rozprávača rôznych príbehov. Ako lesák mal ich neúrekom. Potom sme sa stretávali iba náhodne, ale vždy ma stiahol do Baníka a scenár sa opakoval. Lesácke príhody, žarty a niekoľko rumov, taký v mojich spomienkach ostal až dodnes. Ja som na Čuntave nikdy nebol. Už som bol na dôchodku, keď mi jeden kamarát náhodou rozprával, že celá rodina boli zbierať maliny niekde na Čuntave. V lese natrafili na starú opustenú horáreň. V spustošenej záhrade našli kríky plné červených ríbezlí. Nazbierali nielen maliny, ale aj za vedro ríbezlí. Vtedy som si spomenul, že možno to bola práve tá horáreň, kde kedysi kraľoval „pán“ horár Pišta.