Najmä v prípade portrétu muža v modrom plášti išlo o jedno z najpoškodenejších diel zo zbierkového fondu a jeho reštaurovanie predstavovalo skutočnú výzvu pre reštaurátora. 
Je to dielo neznámeho autora a zobrazuje muža s tzv. allonge parochňou v dobovom odeve s prehodeným bohato riaseným modrým plášťom. Ide o barokový tzv. učenecký portrét na čo odkazujú atribúty ako kalamár, husacie brko a kniha, ktoré vidíme v ľavej dolnej časti obrazu. Portrét bol prvýkrát vystavený už v roku 1882 na Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy, od ktorej sa datuje vznik GMM. Na výstave a tiež v Sprievodcovi výstavou (Kiállítási kalauz) obraz figuroval spolu s iným portrétom, o ktorom dnes už vieme, že ide o podobizeň uhorského polyhistora Mateja Bela. Oba portréty boli označené len ako „Cirkevný spisovateľ“ („Egyházi író“) a ich vystavovateľom bol vtedajší senior Malohotského seniorátu Pál Glauf (1849 - 1936). Diela sa do zbierkového fondu dostali v spomínanom roku 1903, kedy ich vtedajší riaditeľ Ján Fábry spolu s ďalšími predmetmi prevzal do úschovy múzea. Portrét Mateja Bela je od roku 1979 súčasťou stálej expozície, pričom Portrét muža v modrom plášti pre jeho havarijný stav doposiaľ nebolo možné prezentovať verejnosti. Mimoriadne rozsiahle poškodenia a úbytok farebnej vrstvy najmä v oblasti tváre znemožňovali určenie a identifikáciu osoby na obraze. Vďaka reštaurátorskému zásahu dnes môže pokračovať výskum, ktorý by pomohol identifikovať portrétovaného, prípadne autora a objednávateľa diela.
Druhým zreštaurovaným zbierkovým predmetom je komorná maľba figurálnej kompozície s kráľom Svätoplukom, ktorá je obrazovým znázornením tzv. Legendy o bielom koňovi. Podľa tejto legendy v čase usadenia sa starých Maďarov v Karpatskej kotline im Svätopluk predal časť krajiny za bieleho koňa. Legenda je vlastne výsmechom Svätopluka, ktorý takto „naletel“ a pre svoju hlúposť stratil krajinu na úkor Maďarov. Túto udalosť nachádzame zapísanú v Obrázkovej kronike (Chronicon Pictum) zo 14. storočia. Kompozícia nesie znaky rustikálneho prejavu a je dielom neznámeho autora, pravdepodobne neškoleného maliara 1. polovice 19. storočia. Do obrazu sú na spôsob komixu vkomponované texty ako výroky jednotlivých zobrazených postáv. V strede stojí kráľ Svätopluk, ku ktorému zľava prichádzajú zvedovia vyslaní maďarským veliteľom Arpádom a podľa legendy mu prinášajú bieleho koňa s pozláteným sedlom a pozlátenou uzdou výmenou za pôdu, vodu a trávu panónskej zeme. Slovanskí obyvatelia sú zoskupení okolo Svätopluka a svojimi výrokmi ho niektorí varujú pred výmenným obchodom. Každá postava na obraze je označená menom. Texty nápisov sú písané v maďarčine a slovenčine s použitím maďarskej abecedy. Dielo je zaujímavé predovšetkým ojedinelosťou námetu a spôsobom prevedenia, ktorý pripomína komix. Reštaurovaním sa podarilo zastaviť proces deštrukčných zmien maľby a boli prinavrátené umelecko-historické kvality diela.
Projekt reštaurovania zbierkových predmetov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia sumou 6 600 eur. Autorkou reštaurátorských prác bola Mgr. art. Andrea Ševčíková, členka Komory reštaurátorov. Obe diela bude môcť verejnosť vidieť na výstave, ktorú GMM pripravuje pri príležitosti osláv 135. výročia vzniku múzea v septembri tohto roka.
 |
 |
|
| Portrét muža v modrom plášti po reštaurovani. | Legenda o bielom koňovi pred reštaurovanim |
Mgr. Angelika Kolár,
historička umenia GMM
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.