V období komunistického prenasledovania (po februári 1948) sestra Zdenka podstúpila prenasledovanie, nespravodlivé odsúdenie a smrť, pretože vedome pomáhala kňazom. Za tieto počiny bola v roku 1952 zatknutá, kruto mučená a 17. júna 1952 odsúdená za velezradu. Po procese bola premiestnená do väznice v Rimavskej Sobote, tu bola väznená až do apríla 1953 v budove dnešného psychiatricko-neurologického oddelenia. Tu jej bola v roku 2004 odhalená aj pamätná tabuľa. Kruté väzenské podmienky sa podpísali na jej zdraví. 31. júla 1955 sestra Zdenka zomrela. V roku 1970 bola zbavená obžaloby, rehabilitovaná a v roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave (okres Dolný Kubín), ako desiata z jedenástich detí. Bola pokrstená 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci.
Po absolvovaní Ošetrovateľskej školy v Bratislave a povinnej rehoľnej formácii 30. januára 1937 zložila svoje prvé rehoľné sľuby s novým meno sestra Zdenka (meno prijala už v januári 1936). Najprv pracovala ako ošetrovateľka v Humennom, neskôr v Bratislave. Chorým sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky“.
Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie Katolíckej cirkvi, mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce.
V tomto období všeobecného strachu sa sestra Zdenka rozhodla pomáhať kňazom. S neuveriteľnou odvahou umožnila vo februári roku 1952 útek väznenému katolíckemu kňazovi, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Falošnosť totalitného komunistického režimu spôsobila, že Štátna bezpečnosť pripravila pascu na zlikvidovanie sestry Zdenky. Po jej zatknutí 29. februára 1952 sestra Zdenka bola vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Všetkým bolo jasné, že pravou príčinou jej odsúdenia bola viera a nenávisť voči viere zo strany komunistickej ideológie. Po procese bola premiestnená do väzenia v Rimavskej Sobote, kde bola väznená až do apríla 1953. Väznica sa nachádzala v budove terajšieho psychiatricko-neurologického oddelenia. Na budove nájdeme pamätnú tabuľu sestry Zdenky, ktorá bola odhalená 18. júna 2004.
Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre pravdu a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“.
Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako jeden rok života, a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená z väzenia. O tri mesiace neskôr, 31. júla 1955, dokončila svoj svätý a hrdinský život v Trnave. Mala necelých 39 rokov.
Hneď po smrti bola považovaná za mučenicu viery. Pochovaná bola v Trnave, neskôr jej pozostatky premiestnili do spoločného hrobu v Podunajských Biskupiciach, následne boli presunuté do kláštorného Kostola svätého Kríža. 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave – Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. Jej ostatky sú uložené na 34 miestach na Slovensku, jedným z nich je aj Rimavská Sobota, kde sa v rímskokatolíckom Kostole sv. Jána Krstiteľa nachádza drobný úlomok kosti blahoslavenej sestry Zdenky.
Zaujímavý predmet mesiaca september - relikviu mučenice Zdenky Schelingovej, si môžete pozrieť v priestoroch múzea od pondelka do piatka v čase od 8.00 do 16.00 hod. a počas víkendov od 9.00 do 17.00. Predmet zapožičala Rímskokatolícka cirkev Rimavská Sobota.
Tlačovú správu pripravila: PhDr. Elena Lindisová



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a