Výstava Veľká vojna, ktorá je sprístupnená od 16. mája 2014 do 30. septembra 2014 v Gemersko-malohontskom múzeu a usporiadaná pri príležitosti 100. výročia vypuknutia I. svetovej vojny v roku 1914, sa zameriava na Rimavskú Sobotu z dvojakej perspektívy. Ako župné sídlo Gemera-Malohontu a ako mesto - ako sa žilo počas vojny, aké hospodárske nariadenia a núdzové opatrenia zmenili predtým pokojný a bezstarostný život mešťanov, ako sa mesto zapojilo do celouhorských a župných dobročinných vojnových zberov, ako fungoval Červený kríž, aké vojenské pešie pluky boli umiestnené v meste, ako sa radikálne zmenil celý ráz župného sídla nástupom Rakúsko-Uhorska do vojny, a ako sa toto všetko odzrkadlilo v župe. Na druhej strane sa výstava zameriava aj na každodenný vojenský život na fronte, na príbehy a spomienky gemerských vojakov z bojísk na Balkáne, v Haliči, v Zakarpatskej Rusi, v Taliansku a v Sedmohradsku v podobe ukážkou dobových fotografií, listov, výzbroje, vlastnoručne vyrobených predmetov a ďalších vecných relikvií. Väčšina mužov z regiónu narukoval do 25. cisársko-kráľovského pešieho pluku v Lučenci a do 16. honvédskeho pešieho pluku v Banskej Bystrici. V rámci výstavy sa môže návštevník oboznámiť s bojiskami a vojenskými úspechmi plukov: Gorlice, Przemysl, Limanova, Magyaros, Caporetto a ďalšie. V závere sa výstava venuje pamiatke padlých hrdinov, ktorú dokumentujú rôzne pamätníky a pomníky, hlavne vojenský cintorín v Rimavskej Sobote, kde je pochovaných vyše 250 vojakov, zosnulých v nemocnici Červeného kríža.
Výstava sa predovšetkým opiera o pôvodné dobové pramene z čias monarchie, o staré dokumenty a tlač z archívu a fondov Gemersko-malohontského múzea, ale jej neoddeliteľnou súčasťou sú unikátne rodinné pamiatky od súkromných osôb. Na výstave si každý nájde svoje - dospelí si môžu prečítať dobové noviny a správy z bojísk, prezrieť si originálne dokumentárne zábery z frontov. Nezabúdame ani na najmenších návštevníkov, pre deti sú k dispozícií rôzne hry s vojnovou tematikou, čím si môžu osvojiť nové poznatky v našich dejinách hravým spôsobom. Kurátor: PhDr. Éva Kerényi. 
A centenáriumi emlékév tiszteletére rendezett jubileumi tárlat kétfajta megközelítésben tárja elénk Rimaszombatot: egyrészt mint Gömör-Kishont vármegye székhelye, másrészről mint város – hogyan zajlott a hétköznapi élet a háború alatt, milyen gazdasági és egyéb megszorítások változtatták meg a kisváros lakóinak addig nyugodt, békés életét, hogyan kapcsolódott be a város az országos és helyi szintű jótékonysági hadi-gyűjtésekbe, miként működött a Vöröskereszt-egylet, mely honvédgyalogezred katonái állomásoztak városunkban, hogyan változott meg gyökerestül a „boldog békeidők” Rimaszombatjának képe Ausztria-Magyarország hadba lépésével és milyen hatással volt mindez a megye egész területére.
A kiállítás másodsorban a harctéren küzdő katonák mindennapi életébe is bepillantást enged. A balkáni, a galíciai, a keleti, az olasz és a román hadszíntéren szolgáló gömöri bakák emléke korabeli fotókon, levelezőlapokon, harcászati eszközökön, saját kezűleg készített emléktárgyakon és sok más értékes ereklye formájában elevenedik meg. A gömöri férfiak többsége a losonci közös 25. császári és királyi honvédgyalogezredbe, valamint a besztercebányai 16. honvédgyalogezredbe rukkolt be, a tárlat ezen ezredek neves ütközetekben való dicső szereplését is bemutatja (Gorlice, Przemysl, Limanova, Magyaros, Caporetto, stb.). A kiállítás zárórészében a világháborúban elesett hősök emléke előtt tisztelgünk. Gömör-szerte számos felállított emlékmű utal a Nagy Háborúra, méltán legimpozánsabb közülük a rimaszombati köztemetőben található katonai hősi temető, melyben csaknem 250, a helyi Vöröskereszt-kórházban elhunyt katona alussza örök álmát.
A tárlat elsősorban az eredeti forrásokra támaszkodik, anyagának zömét a Gömör-Kishonti Múzeum gyűjteményéből meríti, magántulajdonban lévő, féltve őrzött családi relikviákkal gazdagítva azt. A tárlat mindenkihez szól – a felnőttek eredeti képsorok vetítése mellett korabeli harctéri híreket és sajtóanyagot vehetnek kézhez, a gyerekek pedig hadijátékokon keresztül ismerkedhetnek meg a világháború tematikájával.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.