Dovoľujeme si vás všetkých osobne pozvať na výstavu, ktorej príprava sa veľmi výrazne podobala na všetko to hrozné, čo máme na jaskyniarstve tak radi: odhadovanie (až telurgia) možných lokalít, čoraz dlhšie transporty čoraz ťažšieho materiálu, sondovanie v sedimentoch histórie, blúdenia v labyrintoch pamäti, kaňony a meandre archívov, tiesnivé stretnutia neľudského geologického času a krehkej konečnosti, lepkavého blata po uši a únavu, že by jeden až plakal, ale aj zimomriavky z nálezov, objavov a objavíkov, a nádychy v bublinách svetla uprostred tmy. Napokon s odretými lakťami a kolenami sa predierame cieľovou plazivkou k vernisáži. Pričom žánrový záber siaha od stroho technicky dokumentačných záberov, ktoré zachytávajú dnes už takmer 90 ročnú históriu speleológie až po výrazné experimenty s estetickým a umeleckým uchopením témy. Nejde pri tom len o individuálne ojedinelé zábery nadšených amatérov, ale naopak, v regionálnom kontexte je speleologická (a dodajme, že aj horolezecká) fotografia istým špecifickým systematicky rozvíjaným a komunitne zdieľaným fenoménom. Vizualizácie oboch tematických línií (speleologickej aj alpinistickej) tvoria doposiaľ neobjavené, len čiastočne prezentované "rodinné striebro" vizuálnej kultúry, ktorá podľa nášho názoru prekračuje hranice regiónu.
Výstava je nevyhnutne fragmentárna, nepredstavuje úplný výpočet jednotlivých autorských prístupov. Jej rozsah sme museli chtiac-nechtiac obmedziť. Dôvodov pre takéto neľahké rozhodnutie bolo viacero: časové, priestorové, finančné, ale aj dostupnosť materiálu, o ktorého existencii vieme (alebo aspoň tušíme) a zachovalosť jeho technického stavu, prípadne náročnosť reštaurátorských prác, ktoré by si vyžiadal. Preto túto výstavu chápeme ako prezentáciu prvého prieskumu témy, ktorý naďalej pokračuje.
Napriek tomu koncepcia výstavy prináša práce celého generačného spektra autorov. Jej najhlbší časový horizont 30. rokov a následne druhej polovice 40. rokov 20. storočia predstavujú práce nestora slovenskej jaskyniarskej fotografie Vojtecha Benického (1907 - 1971). Na tento horizont bezprostredne nadväzujú fotografie emblematických osobností jaskyniarov a fotografov tvoriacich jadro generácie najintenzívnejšie pôsobiacej v 50. až 70. rokoch 20. storočia, akými nepochybne boli Viliam Rozložník (1920 - 1959), Ladislav Herényi (1923 - 1971), Štefan Roda st. (1927 - 2001), Arpád Abony (1930 - 1999) a Vojtech Zabari (1930 - 2005). K účasti na výstave boli však pozvané aj významné žijúce a tvoriace osobnosti jaskyniarskej fotografie a jaskyniarstva ako sú: Miroslav Hujdič, Milan Kapusta, Jaroslav Stankovič, Tomáš Lázár a Alexander Buzinkay, ktorých dielo pokrýva obdobie od druhej polovice 70. rokov po roky 90., pričom dvojica autorov Milan Kapusta a Jaroslav Stankovič predstavujú aj technologicky najmladšiu podobu média - digitálnu fotografiu.
Fotografie sústredené v súbore výstavy ZEM NAD HLAVOU vznikli na priesečníku dvoch veľkých vášní. Vášne pre speleológiu a vášne pre fotografiu. Celkom určite môžeme tvrdiť, že fotografická vášeň bola výrazne preverovaná a skúšaná, ale aj podporovaná a provokovaná vášňou jaskyniarskou. Preto by sme radi túto výstavu venovali všetkým rožňavským jaskyniarom, a všetkým jaskyniarom, ktorí už niekoľko generácií riešia tajomný rébus podzemia Slovenského Krasu.
Norbert Lacko
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.