Jeho pôvodným zamestnaním bola pedagogická dráha na Strednej poľnohospodárskej škole v Lučenci. Istý čas žil v Jesenskom a Košiciach. Neskôr sa natrvalo usadil v rodnej Gemerskej Vsi – Šankovciach, kde pracoval na Jednotnom roľníckom družstve ako agronóm a kurič - domovník na vtedajšom Miestnom národnom výbore. Bezdetná rodina si v roku 1960 adoptovala dievčatko. Fertőova dcéra Anna Váradyová v spomienkach na svojho nevlastného otca spomína kladne.
Všestranný umelec nezostával len pri hre na cimbal. Už ako malý žiak mal vzťah k drevu. Na obdobie jeho začiatkov sa viaže negatívna skúsenosť. Ako veriaceho katolíka ho inšpirovali cirkevné témy. Už na základnej škole z dreva vyrezal svoju prvú sošku Panny Márie. Ukázal ju učiteľke, ktorá ho pochválila. Nadšený chlapec išiel so soškou za mladým kňazom, ktorý zareagoval neadekvátnym spôsobom. Zdá sa, že nič netušiaceho mladého umelca nepochopil. Dobil ho s vysvetlením, že sa vysmieva Panne Márii. Negatívny zážitok s kňazom, ktorý mladému Fertőovi neporozumel, zanechal na nadanom mužovi na dlhý čas zanevrenie na umeleckú tvorbu.
Až po smrti manželky sa Dezider Fertő začal venovať tvorivej práci. V rokoch 1980 až 1996, čiže v priebehu 16 rokov vytvoril súborné dielo, ktoré v sebe nesie pečať a podobenstvo rezbára, ktorý vnímal okolitý svet intenzívnejšie ako jeho okolie. D. Fertő rozvíjal svoj talent postupne, pričom striedal sotva
Tematicky tvorbu Dezidera Fertő možno rozdeliť podľa námetov do dvoch skupín:
1. svetské námety z tradičného a súčasného života Rómov a nerómov,
2. náboženské motívy prameniace v kresťanstve.
V začiatkoch tvorby sa venoval vyrezávaniu reliéfov, ktoré boli dreveným žánrovým obrázkom prezentujúcim vnútorný svet umelca. Značnú časť prác venoval tematike tradičného transportu. Tému zobrazoval zvláštnymi výrazovými prostriedkami, akýmisi maketami záprahov. Motívy záprahov oplývajú nezvyčajnou pozornosťou voči zachovaniu tradičných foriem dopravy, ako je záprah oráčov, kočujúcich Rómov v maringotkách, či záprah saní, vozov a zvoz sena. V zbierkovom fonde múzea v Rimavskej Sobote sa nachádza len jeden záprah zachytávajúci kočujúcich Rómov v čase intenzívneho nomádizmu – kočovania.
Najviac rezbárovi učarili námety z bežného života Rómov. Ako usadlý Róm so zmyslom pre uvedomovanie si svojho pôvodu a odlišnosti svojho etnika od okolitého obyvateľstva, stotožnil sa s tradičnou kultúrou Rómov, pričom motívom pre tvorbu mu boli rómski kováči, hudobníci, ale napríklad aj slávna huslistka Cinka Panna, rodáčka z neďalekej obce Gemer. Hudobníkov zvečnil do opakovaných figúrok rómskych muzikantov pri hre v krčme, na zábavách, svadbách a pohreboch. Zachytil tiež kočovných Rómov, či rómske osady, pohreby a svadby. Všímal si aj prostredie, v ktorom žil. Takto v plastikách zobrazil blízkych susedov, rozsievača obilia, pastiera kráv, či oráča za pluhom, dožinky, sediaceho Budhu a hrnčiara za hrnčiarskym kruhom z blízkych Držkoviec.V najrôznejších modifikáciách sa venoval aj tematike žien v rôznych životných situáciách: Madona s dieťaťom, rómska muzikantka - huslistka, krčmárka, družka, žena s deťmi, či žena pri miesení chleba alebo žena s košíkom, žena s pecňom chleba, či žena tkáčka.
Až čas zahojil rany D. Fertőovi, ktoré sa mu ušli od mladého kňaz v detstve. A tak na sklonku života vytvoril viacero reliéfov a plastík s náboženskou tematikou, napríklad: betlehem, Adama a Evu v raji, Madonu s dieťaťom a iné. Ako uvádza výtvarník Arpád Horváth z Tornale, Fertő vyrezal rôzne betlehemy, z ktorých sa po jednom nachádzajú v Muzeu romské kultury v Brne a v Rimavskej Sobote. Jeden betlehem sa nachádza v Švajčiarsku a tri betlehemy v Kanade.
Dezider Fertő pracoval jednoduchou technikou vyrezávania do drevených soklíkov a reliéfov. Používal prevažne lipové alebo orechové drevo. Na začiatku tvorby mal snahu mnohé plastiky povrchovo upravovať nanesením bezfarebného laku, prípadne im olejovými farbami domaľoval anatomické znaky, napríklad na postave troch kráľov. Neskôr pod vplyvom Arpáda Horvátha, od roku 1986, od týchto praktík upustil, drevo nechával povrchovo neupravené, v pôvodnej štruktúre a farbe. Takto sú posledné sošky prirodzenejšie a viditeľne nesú pečať autorovho rukopisu.
Plastiky Fertőa sa nachádzajú vo viacerých múzeách na Slovensku a v zahraničí. Z domácich múzeí sú to mestá: Rimavská Sobota a Nitra a za hranicami je to Česká republika, Švajčiarsko a Kanada. Viacero plastík vlastnia súkromné osoby.
Tvorba Dezidera Fertőa je definitívne ukončená. Jeho náhla smrť 27. marca 1996 znamenala koniec jeho tvorby. Za zachovanie drevených plastík D. Fertőa pre Gemersko-malohontské múzeum, vďačíme Arpádovi Horváthovi z Tornale, ktorý sa prvýkrát stretol s rezbárom v roku 1986. Rady výtvarníka sa odrazili na jeho vývine.
V poradí druhá samostatná výstava rómskeho rezbára Dezidera Fertőa na pôde múzea ponúka výrez z tvorby nežijúceho autora. Podáva vieryhodné svedectvo o umeleckom nadaní Rómov v regióne Gemer-Malohont. Výstava potrvá do 31. augusta 2012.
PhDr. Oľga Bodorová,
komisárka výstavy
{jcomments on}

































Výstavu pod názvom Rómsky rezbár Dezider Fertő (1921-1996) sprístupnia 16. júla 2012 v Rimavskej Sobote v rámci okrúhleho 130. výročia založenia Gemersko-malohontského múzea, ktorá sa nesie v intenciách špecializácie múzea na rómsku kultúru. Na samostatnej výstave sa predstaví 68 plastík a reliéfov rezbára D. Fertőa, zo zbierkového fondu múzea. Časovo exponáty pochádzajú z rokov 1980 až 1996, to znamená z rokoch jeho vrcholnej tvorby.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-