Dňa 17. septembra 2011 sa v Martine, v priestoroch Spojenej školy na Ulici Červenej armády 25, uskutočnil Snem Matice slovenskej, ktorého sa zúčastnilo vyše 400 delegátov z celého Slovenska. ako si ich získal aj príhovor predsedu Matice slovenskej, pána Mariána Tkáča, ktorý pozdravil matičiarov a všetkých prítomných a poukázal okrem iného na fakt, že všetci Slováci by si mali vo väčšej miere všímať slovenský vidiek. „Musíme pripomínať, že takto pomaly prichádzame o našu pôdu. Urobme všetko pre to, aby sme prebudili spiaci slovenský vidiek. Vráťme sa ku koreňom, robme to, čo robili naši predkovia.“ Marián Tkáč ďalej zdôraznil, že v matičnej práci sa treba orientovať smerom k Slovákom žijúcim na juhu. Nasledovali príhovory vzácnych hostí, a to príhovor podpredsedu NR SR pána Roberta Fica, ktorý vyzval účastníkov snemu, aby aj naďalej rozvíjali v ľuďoch zdravé vlastenectvo a kultúru Slovákov. „Pestovanie vlastenectva je pre Maticu slovenskú dlhodobá úloha. Lebo vlastenectvo akoby bolo nejaký nákazlivý bacil, akoby slovenskosť bola čímsi nemoderným a nemiestnym.“ Ďalej uviedol, že podporuje nové smerovanie, ktorým sa vydala MS a na záver dodal: „Matica slovenská musí spevňovať stavbu národnej identity a kultúry, ktorá stojí na troch pilieroch: musí brániť a pestovať lásku k štátnemu jazyku, pestovať vlastenectvo, vzťah k slovenskej vlasti a budovať silné historické vedomie slovenskej mládeže k spoločne prežitým osudom našich predkov.“ Vedúci kancelárie prezidenta Slovenskej republiky pán Milan Čič v úvode svojho príhovoru pozdravil účastníkov snemu v mene prezidenta SR Ivana Gašparoviča. Podčiarkol, že prezident Ivan Gašparovič prijal vedenie MS a viedol s ním otvorený dialóg o starostiach našej spoločnosti i o súčasných úlohách Matice slovenskej. „Od Matice sa očakáva mnoho aktivít, ktoré budú mať zjednocujúci charakter. Ak je niekto Slovák, mal by sa cítiť naozaj prítomný ako jeden z tých, ktorí tvoria slovenský národ, slovenskú vlasť. Vlasť je puto, idea, ktorá by nás mala dnes i v budúcnosti spájať. Práve matičiari majú a musia vyjadrovať tieto základné hodnoty.“
Najdôležitejšou úlohou, o ktorej snem MS rokoval, bol návrh nových stanov Matice slovenskej. Pripomienky i pozmeňovacie návrhy prešli konštruktívnou a niekedy búrlivou diskusiou, do ktorej sa zapájalo veľa delegátov snemu. Hlasovalo sa za každú zmenu jednotlivo. Snem ukončil vrúcny spev, matičnej hymny „Kto za pravdu horí“, ktorú spoločne spievali všetci prítomní.
Medzi prítomnými boli aj matičiari - zástupcovia miestnych odboroch okresu Rožňava, ktorí sa zapojili do prípravy snemu a prispeli aj aktívnou prácou v komisiách. Popri delegátoch snemu na poznávací zájazd prišli aj matičiari z Gemerskej Polomy a položili veniec v národných farbách na Národnom cintoríne. Okrem prehliadky Národného cintorína si prezreli aj Slovenské literárne múzeum. V oboch prípadoch za sprievodu odborníčok a kvalifikovaných pracovníčok múzea.
Celodenný náročný program oboch skupín sa pri návrate domov pretavil v jednu spoločnú matičnú rodinu a spev v autobuse napriek únave neutíchal. Naše poďakovanie patrí všetkým, ktorí voľnú sobotu venovali dobrej myšlienke a veľké poďakovanie patrí nášmu neúnavnému delegátovi, ale aj fotografovi Jožkovi Sabovi z Rakovnice.
TEXT: Bc. Matej Lada, Ing. Zlatica Halková
FOTO: Dr. Jozef Sabo
{gallery}kultura/matica/snem{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.