- V úvode som naznačila, že spievate nielen pre svoje potešenie. Aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ako spoločne spievate, ste hojne pozývané - kde všade ste hosťovali?
Veľmi radi si zaspievame aj pre vlastné potešenie, ale keď môžeme svoj spev predniesť a snáď aj potešiť iných, je to naplňujúci pocit, že náš spev má význam. Spievame necelý rok. Nácviky, alebo skôr spievanie v prírode, s ktorým sme začali, nebolo zbytočné. Raz pri návšteve v knižnici medzi rečou sme prehodili, že cvičíme spievanie peknej pesničky, ktorú chystáme na výročnú schôdzu MS. Danka si to chcela vypočuť, páčilo sa jej a hneď prišla prvá ponuka zaspievať na akcii pre deti „Noc s Andersenom". A tak to začalo. V apríli - Valné zhromaždenie MS, máj - beseda pri 72. výročí ukončenia 2. svetovej vojny, máj - Domov dôchodcov Deň matiek, august - schôdza SZTP, september - prehliadka skupín a jednotlivcov v Rožňave na akcii Jednoty dôchodcov, október – Domov dôchodcov - úcta k starším, december - Domov dôchodcov - predvianočný pozdrav.
- Úžasná tvorivá atmosféra, neustále dobrá nálada, vášeň, skupina skvelých žien, ale i uvoľnenie – to vo mne evokuje vždy, keď sa pozriem na známe tváre, ktoré práve otvoria dvere knižnice. Čo pre vás všetky znamená spievanie?
Pre nás spev znamená veľmi veľa. Už odmalička som vystupovala v škole, v zbore pre občianske záležitosti, neskôr v zamestnaní a cez 20 rokov v evanjelickom cirkevnom spevokole (Julka). Spev je balzamom na dušu. Veď človek sa odjakživa utiekal k piesni, či mal radosť, smútok, sklamanie. Pieseň je výborný komunikatívny nástroj pre každú príležitosť.
- Všetko je to o tréningu, hneď na začiatku pri spoločnom rozospievaní pociťujem zo všetkých pozitívnu energiu, kde ju beriete?
Pozitívnu energiu získavame už pri našom stretnutí. Určite každá jedna z nás sa teší na tie ostatné a na nácvik. Je to aj v povahe človeka. Myslíme, že máme veľké šťastie, že sme sa stretli, ako sa hovorí, ženy z „jednej krvnej skupiny.“ Samozrejme, že radi spievame a keď sa nám darí, tešíme sa a posúva nás to ďalej.
- Máte zopár tipov k technike spievania?
Technika spievania? (Smiech...) Nie sme profesionálky, len ženy, ktoré pod odborným vedením spievali cez 20 rokov v cirkevnom spevokole, spievali rady a čo-to sa na nás nalepilo.
- Piesne, ktoré spievate máte textovo pripravené, nevšimla som si však noty. Viem, že je možné naučiť sa pieseň podľa ucha – čiže sa môžem pridať, aj keď nepoznám noty?
Sme samoukovia, i keď nie celkom. Aj keď sme zatiaľ len štyri, musí byť medzi nami jedna, ktorá piesne hľadá, upravuje trebárs do polomského nárečia a keď je pieseň pekná, dotvorí sa ďalší verš a začne sa s nácvikom. To zatiaľ zabezpečuje Julka. Žiadne noty nemáme i keď začať pieseň spamäti nie je ľahké. Kto má hudobný sluch, vie si udržať hlas, ostatné je o nácviku. Pokiaľ spievame dvojhlasne, cvičí Julka s ostatnými základný hlas a keď je to utvrdené, môže, ako tomu hovoríme, odskakovať a tercovať (Julka).
- Ste z rôznych kútov obce, i keď dnes už dôchodkyne, predsa každá iného povolania - čo vás spojilo v skupinové spievanie?
Ako je spomenuté už v predošlej odpovedi poznáme sa cez 20 rokov z pôsobenia v spevokole. Keď sa náš spevokol rozišiel a viaceré ženy začali chodiť na prechádzky do prírody, naše cesty sa znova spojili. Jeden nápad spievať iný žáner sa ujal a začal rozvíjať. Našu prvú pieseň „Od širokého Dunaja“ som náhodou zachytila v TV, našla som text, melódiu, zaspievala na prechádzke, chytila sa a bolo (Julka). Nebolo to jednoduché, boli sme zvyknuté spievať duchovné piesne, ale naša prvotina sa vydarila, čo potvrdili aj hudobníci. Momentálne sa pripravujeme na predvianočné vystúpenie s vianočnými piesňami.
- Aj napriek tomu, že je prirodzené chcenie byť lepší a profesionálnejší, v prvom rade ide o radosť zo spievania a navyše výskumy už dávno potvrdili, že ľudský hlas má liečivú silu. Máte podobné pocity?
Áno, ide o radosť zo spievania. Keď si človek zaspieva tak od srdca svoju obľúbenú pieseň „všetko sa mu pohojí“, a zabudne na všetko. Je to relax, sebauspokojenie, uvoľnenie. A keď sa dá pri dobrej piesni aj poskočiť, čo viac treba? Myslíme, že naše spievanie, priateľstvo nebola náhoda. Vzniklo viac situácii, ktoré sme nevyhľadávali, neplánovali, boli nám doslova „ponúknuté“.
- Prostredie, v ktorom nacvičujete, je aj prostredím ľudí, ktorí milujú čítanie, preto nemôžem vynechať otázku, prečo aj knihy?
Raz v týždni, pokiaľ sa dá, navštevujeme priestory knižnice na nácviky. Tam sa dozvieme aj o nových vydaniach a takmer nikdy neodchádzame naprázdno. Kto je dlhoročným čitateľom v našej knižnici vie, že každá kniha má v sebe nielen príbeh, ale pomáha rozvíjať aj osobnosť človeka. Nikdy nie sme natoľko múdri, aby sme z prečítanej knihy nečerpali niečo pre seba. Záleží na samotnom čitateľovi akú knihu si vyberie a čo si z nej vyberie.
- Aké piesne spievate?
Piesne, ktoré spievame sú ľudové, väčšinou z nášho regiónu. Niektoré sú upravené do nášho polomského nárečia a niektoré aj doplnené. Nedá sa povedať ani na jednu ľudovú pieseň, že nie je pekná. V piesni sa dá vyžalovať, vie rozveseliť, vie o smútku, sklamaniach... Aj u nás v našej dedine sme odmalička vyrastali s ľudovou piesňou. Žiadna udalosť sa bez ľudovej piesne nezaobišla, či to boli zábavy, svadby a rôzne iné príležitosti, kedy bola možnosť zaspievať si tú našu „polomskú“. Škoda, že v dnešnej modernej dobe ľudové klenoty idú bokom a na starodávne polomské piesne sa zabúda. Nikdy nezabudnem ako pred odchodom na vojnu, ale nielen vtedy „polomskí parobci“ po večeroch na „kockoch“ spievali piesne, pri ktorých vám srdiečko poskočilo. Som rada, že som to mohla zažiť a že mám nádherné spomienky na krásnu mladosť s krásnymi polomskými piesňami. Na záver nášho rozhovoru chceme poďakovať za umožnené priestory knižnice na naše nácviky.
- Ďakujeme Danke, vedúcej knižnice za ústretovosť vo všetkom o čo ju požiadame. Je to jej zásluha, že posunula naše spievanie ďalej. Želáme krásne Vianoce plné lásky a porozumenia všetkým POLOMCOM!
Zhovárala sa D. Červenáková

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-