Ján Stacho – 90. výročie narodenia
1. január – Ján Stacho (1.1.1936 Trnava – 15.7.1995 Bratislava) – básnik, prekladateľ, lekár. Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekárom v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Po autonehode v roku 1973 bol doživotne pripútaný na lôžko a v invalidnom dôchodku. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal zbierky Z prežitého dňa, Básne, Svadobná cesta, Čítanie z prachu, Apokryfy, Zážehy, Dvojramenné čisté telo; Hadí princ (dráma), pre deti vydal knihu Čokoládová rozprávka. Jeho poézia je výrazom protirečení sveta v 60. rokoch 20. storočia. Objavuje nové dimenzie ľudského sveta, vytrháva čitateľa zo všednej skutočnosti a ponúka mu dosiaľ neobjavené obzory, obohacuje jeho vnímavosť a videnie. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti z francúzštiny, španielčiny, poľštiny a chorváčtiny. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia obsahuje stručnú chronológiu básnikovho života a diela a bibliografiu. 15 minútové rozprávanie o Stachovi v Slovenskom rozhlase pripravil Róbert Šedivý v spolupráci s docentom Igorom Hochelom.
Ján Stacho (1936 - 1995) - Clanok - STVR
Osoba - Ján Stacho | Slovenské literárne centrum
Prípad Stacho | Časopis | .týždeň - iný pohľad na spoločnosť
Fedor Kriška – 15. výročie úmrtia
1. január – Fedor Kriška (1.6.1935 Tisovec – 1.1.2011 Bratislava) – výtvarný teoretik, galerista a publicista. V Tisovci navštevoval gymnázium, v r. 1954 – 1958 študoval dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tesne pred ukončením štúdií bol zo školy ako synovec Vladimíra Clementisa vylúčený. Aj napriek zákazu absolvovania vysokoškolského štúdia sa stal výraznou osobnosťou teórie slovenského výtvarného umenia. Od r. 1963 až do r. 2000 pôsobil v Galérii mesta Bratislavy ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť, v r. 1993 – 1996 bol poverený jej vedením. Kurátorsky pripravil desiatky výstav a katalógov slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí. Ako jeden z prvých sa začal systematicky venovať výtvarným umelcom zo Skupiny Mikuláša Galandu. V dennej i odbornej tlači publikoval množstvo umenovedných statí s výrazným literárnym akcentom. Po odchode z GMB sa začal intenzívne venovať aj rozsiahlejším publikačným projektom; bol autorom alebo spoluautorom viacerých monografií o slovenských výtvarníkoch: Miroslav Cipár (2002), Magický svet Dušana Kállaya (spolu s I. Jančárom, 2004), Miroslav Cipár: Knihy, kresby, ilustrácie (2005), Agnesa Sigetová (spolu s I. Jančárom, 2007), Katarína Vavrová (2008), Kamila Štanclová: Dni a sny (2009). V r. 2005 sa za dovtedajšiu umenovednú činnosť v odbore dejín moderného umenia stal laureátom Ceny Mariana Várossa, v r. 2009 získal Cenu Andreja Kmeťa.
Zomrel dlhoročný pracovník bratislavskej galérie Fedor Kriška - Bratislava SME
Eliáš Sartorius – 320. výročie úmrtia
5. január – Eliáš Sartorius /Krajčovic, Sartoris/ (okolo 1640 asi Tvrdošín – 5.1.1706 Jelšava) – ev. farár, náboženský spisovateľ, učiteľ. Navštevoval šľachtickú školu Jánokych v Hrachove, školy v Štítniku, v Kameňanoch a evanjelickú cirkevnú školu v Ratkovej. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako rektor školy v Liptovskom Jáne, potom v Štítniku, od roku 1685 v Jelšave, potom v Mošovciach a v Necpaloch, v rokoch 1694 – 1704 opäť v Štítniku, od roku 1704 evanjelický farár v Jelšave. Učiteľské a farárske stanice menil v dôsledku prenasledovania v období protireformácie. V Necpaloch a v Štítniku písal latinské evanjelické duchovné hry a verše, v ktorých spracúval vieroučnú tematiku. Ako spoluautor publikoval v dielach Refectorium Geniale... (Levoča, 1654); Honoris et Amoris Testimonia (Levoča, 1658); Nuptias Secundas... M. Thomae Greb Beelensi... (Levoča, 1666). Jeho syn Daniel Sartorius, narodený v r. 1704 v Štítniku, ev. farár, spisovateľ a pedagóg, bol popredný barokový autor nábožensko-popularizačných spisov.
Branislav Kriška – 95. výročie narodenia
7. január – Branislav Kriška (7.1.1931Tisovec – 30.4.1999 Bratislava) – popredný slovenský operný režisér, dramaturg a vysokoškolský pedagóg. Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND v Bratislave, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. Často hosťoval v Košiciach a v Banskej Bystrici, kde bol aj umeleckým šéfom operného súboru. Počas štyridsiatich piatich rokov umeleckého pôsobenia sa profiloval ako režisér vážneho operného repertoáru, ale dramaturgicky a režijne inscenoval aj niekoľko komických opier a operiet. Medzi jeho domény patrili opery s psychologicky prepracovanou zápletkou a tragickým záverom. Dramaturgicky najbližšie mu boli diela Leoša Janáčka, Giacoma Pucciniho a veľkú pozornosť venoval pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorbe Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Juraja Beneša či Miroslava Bázlika. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru, v kontexte slovenského operného divadla 20. storočia predstavuje aj ojedinelú teoretickú činnosť divadelného praktika. Pod pojmom „divadlo“ mal teda Branislav Kriška na mysli syntézu hereckej, hudobnej, literárnej, pohybovej a výtvarnej zložky, ktorá prináša na javisko pravdivý príbeh ľudských osudov zhmotnený skladateľom a libretistom. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini.
Branislav Kriška : osobnosti.sk : životopisy, diela, tvorba, články, linky
Andrej Bystran – 20. výročie úmrtia
8. január – Andrej Bystran (13.8.1925 Henckovce – 8.1.2006 Banská Bystrica) – operný spevák (bas). Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev a stal sa členom spevohry. Súkromne sa zdokonaľoval v speve u významných operných spevákov, od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994.
Janko Matúška – 205. výročie narodenia
10. január – Janko Matúška (10.1.1821 Dolný Kubín – 11.1.1877 Dolný Kubín) – štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny. Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom pôsobil na Orave ako vychovávateľ a úradník na súde, kde od roku 1870 bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne a pôsobil s P. O. Hviezdoslavom. Neskôr vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov, v kruhu ktorej sa prejavil ako nadaný básnik. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Napísal povesť Svatý zákon (1842), veršované historické povesti (Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť), balady na motívy ľudovej slovesnosti (Kozia skala, Púchovská skala), príležitostnú kratšiu lyriku, piesne a rečňovanky. Niektoré z jeho piesní zľudoveli. Dramatická (Siroty 1846) a prozaická tvorba (Zhoda liptovská 1848) nedosiahli umeleckú úroveň jeho poézie. Pieseň Nad Tatrou sa blýska vznikla za osudných udalostí po odvolaní Ľudovíta Štúra z miesta námestníka Katedry reči a literatúry československej v Prešporku na Silvestra v roku 1843. Burcujúce slová básne na motív ľudovej piesne Kopala studienku prvýkrát spievali Štúrovi študenti v čase protestného odchodu z Prešporku do Levoče (5. a 6. marca 1844). Slová hymny zapísal Viliam Paulíny do malého zápisníka pod pôvodným názvom Prešporskí Slowáci budau Lewočané. Jeho zápis je najstarším zachovaným rukopisom dnešnej hymny a uložený je v Martine. Kolovala v odpisoch, znárodnela a za svoju ju prijali aj slovenskí dobrovoľníci v meruôsmom roku. Prvá upravená strofa tejto básne sa od 12. decembra 1918 stala súčasťou česko-slovenskej štátnej hymny a dnes sú prvé dve upravené strofy slovenskou štátnou hymnou (podľa zákona číslo 63/1993 Z. z.). V Dolnom Kubíne má pamätník, na jeho hrobe v Dolnom Kubíne stojí: Svoji svojmu! Je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenula Národná banka Slovenska vydaním striebornej zberateľskej euromince v nominálnej hodnote 10 eur a vyšla aj 0 eur zberateľská suvenírová bankovka.
Janko Matúška (1821 - 1877), autor národnej hymny a predsa neznámy
Janko Matúška: Piesne a rečňovanky (Lúčenie) - elektronická knižnica | Zlatý fond SME
Gustáv Reuss – 165. výročie úmrtia
12. január – Gustáv Reuss (4.1.1818 Revúca – 12.1.1861 Revúca) – lekár, botanik, historik, etnograf zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, historik, etnograf, archeológ, geograf, astronóm. Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava, v ktorom ešte pred Julesom Verne uvažoval o možnosti letu človeka balónom na Mesiac. Na pozadí neuveriteľných dobrodružstiev gemerského vzdelanca Krutohlava a jeho družiny vo vesmíre a na obežnej dráhe Zeme je umožnené čitateľovi spoznať dobové vedecké poznatky a názory na vesmír. Sčasti dobrodružný príbeh, sčasti popularizačná príručka. Hviezdoveda je aj jeden a pol storočia od svojho vzniku nielen originálnym záznamom súdobých poznatkov z astronómie, geografie a fyziky, ale predovšetkým svedectvom neopakovateľnej sily fantázie, vychádzajúcej z ľudových povestí a rozprávok, ktoré Gustáv Reuss s bratom a otcom zbierali v oblasti Gemera. Dialóg v Hviezdovede nemá dejotvornú, ale výlučne náučnú funkciu. Originál bol písaný v gemerskom nárečí. Dielo, okrem viacerých vydaní, vydalo aj MsKS v Revúcej ako audioknihu. Slovenský syndikát autorov fantastiky udeľoval v rokoch 1991 až 2002 v súťaži o najlepšiu slovenskú poviedku v žánri vedeckej fantastiky Cenu Gustáva Reussa a vydal 12 ročníkov finálových zborníkov pod názvom Krutohlav. V Revúcej sa súťaž koná doteraz. Okrem jedinej knihy Května Slovenska, v ktorej popísal a utriedil vyše 2 000 rastlín a ktorá vyšla tlačou v r. 1853 a mnohých odborných článkov v časopisoch, celé jeho dielo zostalo v rukopise. Až v roku 1982 vydalo vydavateľstvo Tatran pod názvom Muránska venuša dve prózy: historický román Grófka Mária Betlenová (1856) a národopisnú črtu Obraz zo Zdychavy (1856), dej ktorých sa odohráva na Muránskom hrade a v malej gemerskej dedinke v Muránskej Zdychave. Pamätná tabuľa sa nachádza na starej budove ev. fary v Revúcej (1970), na priečelí Mestského domu v Revúcej (1981). Náhrobná tabuľa je umiestnená na rodinnom náhrobku Reussovcov v Revúcej. Drevený lis, ktorý používal, je uložený na Správe Národného parku Muránska planina v Revúcej.
encyklopediapoznania.sk/clanok/4890/reuss-gustav-1818-1861
Spomíname na vzácnych evanjelikov: Gustáv Reuss
Marína Maliaková – 80. výročie úmrtia
13. január – Marína Maliaková (4.11.1861 Nižná Slaná – 13.1.1946 Zvolen) – osvetová pracovníčka, publicistka, krajčírka, zberateľka ľudových krojov a výšiviek. Dcéra revúckeho profesora Samuela Ormisa, manželka národovca Jozefa Maliaka. Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, kde rozvíjala ženskú aktivitu a osvetu, naposledy žila vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, ktoré predstavila o. i. aj v r. 1899 na národopisnej výstave v Prahe. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia. Bola aj literárne činná, je autorkou autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Slovenská žena, Národné noviny a Národná jednota), spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Svoju tvorbu, ktorá mala spočiatku sentimentálny ráz, obohatila o vlastné skúsenosti, napr. o poznanie kraskovskej fary A. H. Škultétyho v próze Orgovánová besiedka. Časopisecky vyšli jej cestopisné črty Výlet do chorvátsko-dalmátskeho prostredia, poviedky, v ktorých spomína na otcovo revúcke gymnázium. Je autorka autobiografického diela Marína Ormisová spomína, ktoré vydal z rukopisu Ján V. Ormis (1979). Bola členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii.
Spomíname na vzácnych evanjelikov: Mária Maliaková
Jozef Mikulík – 140. výročie úmrtia
14. január – Jozef Mikulík (18.3.1852 Dobšiná – 14.1.1886 Rožňava) – historik, archivár, advokát. Študoval na Evanjelickom gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Po ukončení štúdia a nadobudnutí právnického diplomu, sa vrátil do rodného mesta, kde pôsobil ako advokátsky praktikant, viedol aj archív mesta a bol zvolený za mestského radcu. V roku 1881 odsťahoval do Rožňavy, kde prijal funkciu stáleho zástupcu advokátskej kancelárie Dr. Sándora Markoa. Jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu. Prvou jeho uverejnenou prácou bol monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878. Časopis Történelmi Tár uverejnil v roku 1880 ďalšiu jeho prácu o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej, ktorá bola neskôr vydaná aj knižne. V prvej časti autor podáva históriu baníctva a hutníctva, ďalej dejiny dobývania jednotlivých nerastných surovín, ako sú železná ruda, meď, striebro, ortuť, kamenné uhlie, kobalt, nikel, mlynský kameň a priemyselné spracovanie surovín. Druhá časť je venovaná dejinám banského práva a jeho orgánom a dejinám gemerského evanjelického seniorátu. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta, tu podrobne opisuje všetky oblasti života malého mesta, počnúc zemepisnou polohou, opisom prírodných pomerov, ďalej podáva charakteristiku obyvateľstva, údaje o jeho aktivitách, národnostné a právne pomery. Vydal aj Ľudové povesti okolia Dobšinej, ktoré sám zozbieral, Dejiny lesného hospodárstva jedného malomesta, Čistý príjem z lesa a nový lesný zákon, Hrad Rožňava v tureckom jarme, Účinnosť zákonov a verejné vzdelávanie na konci XVII. storočia, Neresti jedného uhorského mesta v druhej polovici XVI. storočia, Staré účtovné knihy uhorských miest. Pochovaný je na cintoríne v Rožňave. Jeho hrob je i zásluhou mesta Rožňava udržiavaný. Je súčasťou murovanej ohrady cintorína. Na ploche steny sú umiestnené dve tabule zo žuly a s nápismi.
historia-banictva-a-zeleziarstva-podla-mikulika.pdf
Lujza Blahová – 100. výročie úmrtia
18. január – Lujza Blahová (8.9.1850 Rimavská Sobota – 18.1.1926 Budapešť) – herečka, operetná a operná speváčka. Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska. Vyrastala v rodine divadelníkov. Prvú väčšiu úlohu hrala ako trinásťročná v Rimavskej Sobote. Vtedy si ju všimli divadelní kritici v Budíne a vzápätí jej ponúkli angažmán do Subotice. A v tomto srbskom meste zasahuje do jej života Jan Bláha, muzikant českej národnosti, ktorý v Subotici v divadle dirigoval vojenskú kapelu. Všimol si mimoriadny hlasový fond mladej herečky a začal sa jej venovať po odbornej stránke. Ona mala 15, on 36 rokov, a k tomu nevedel ani slovka po maďarsky. Napriek veľkému vekovému rozdielu sa za neho vydala. Ponechala si jeho meno, i keď sa po jeho smrti ešte dva razy vydala. V roku 1866 ju angažovali do divadla v Debrecíne, v roku 1869 hosťovala v Kluži. Veľké úspechy mala v Národnom divadle v Budapešti, kde začala účinkovať 4. februára 1870, a od r. 1875 v Ľudovom divadle v Budapešti. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Len na pódiu Ľudového divadla v Budapešti účinkovala 2354 krát. Posledný raz sa tu objavila v roku 1922, pri príležitosti 50. výročia založenia divadla. Svoje obecenstvo očarúvala pôvabnou krásou a hlavne výnimočným talentom a hlasom, za ktorý bola vyhlásená za „uhorského slávika“. V roku 1883 hosťovala v Národnom divadle vo Viedni, niekoľkokrát hosťovala aj v Bratislave. Jej pohostinské vystúpenia v bratislavskom Mestskom divadle boli vždy považované za veľkú umeleckú udalosť. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala svojimi besednicami do rôznych časopisov. Stanica metra v Budapešti na linke M2 je pomenovaná jej menom. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri Miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote z úcty k slávnej rodáčke mesta nesie jej meno.
Blaha Lujza: Soboťania okolo nej už určite prešli. Viete, kto to je?
Lujza Blaha - "slávik národa" - Gemersko-malohontské osvetové stredisko
Jonáš Záborský – 150. výročie úmrtia
23. január – Jonáš Záborský (3.2.1812 Záborie – 23.1.1876 Župčany) – prozaik, básnik, dramatik, novinár a historik. Študoval v Necpaloch, v rokoch 1823 – 1827 pokračoval na gymnáziu v Gemeri, potom na evanjelickom lýceu v Kežmarku, evanjelickom kolégiu v Prešove a univerzitu v Halle. Pôsobil v Pozdišovciach, Liptovskom Mikuláši, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a v rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni, prispel do nich viac ako sto článkami. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou sa v roku 1853 stal farárom v Župčanoch. Bol agilným účastníkom národno-kultúrnych pohybov na Slovensku, podporovateľom študujúcej mládeže. Je autorom klasicistických básnických skladieb, satirických próz, didaktických humoresiek (Dva dni v Chujave), historických poviedok, autobiografických próz (Panslavistický farár), básnickej skladby (Smrť Jánošíkova), náboženských prác a mnohých drám. Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny uhorského kráľovstva od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnou témou jeho tvorby sú historické fakty, detaily zo života a autobiografické prvky. Dnes sú jeho rukopisy uložené v Slovenskej národnej knižnici v Martine. V Prešove pôsobí Divadlo Jonáša Záborského. Jeho myšlienka "Ak chceme, aby si nás vážil svet, musíme si najprv vážiť samých seba, náš pôvod, našich predkov, našu reč i náš národ" je aj v súčasnosti veľmi aktuálna.
Jonáš Záborský – Matica slovenská
Pavol Marko – 275. výročie narodenia
25. január – Pavol Marko (25.1.1751 Nógrád – majer Kisfalu – 1819) – garbiarsky cechmajster, podnikateľ v kožiarstve, továrnik. Meno Markó sa objavuje v Novohradskej župe v 18. storočí, kde bol vlastníkom na majeri Kisfalu pri Apátfalve. Odtiaľ sa koncom 18. storočia presťahoval do Rožňavy. V roku 1782 tu založil továreň na spracovanie kože, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. K priemyselnému rozvoju pôvodnej prevádzky na spracovanie kože došlo až neskôr, v 40-tych rokoch 19. storočia, pod vedením jeho syna Jozefa Markóa (1791 – 1849). Vďaka nemu sa rodinný podnik rozrástol a zveľadil a manufaktúra získala v roku 1844 kráľovské výsady. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé figurálne reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva, v rohoch nad vstupnými portálmi sú znaky mäsiarskeho cechu. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe.
https://www.inforoznava.sk/roznavska-koziarska-manufaktura/
Pavol Krman – 190. výročie narodenia
26. január – Pavol Krman (26.1.1836 Partizánska Ľupča – 23.8.1879 Budapešť) – spisovateľ, učiteľ. Základné vzdelanie dostal vo svojom rodisku. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, určitý čas študoval teológiu v Prešove, potom vyše roka pôsobil ako pomocný kňaz v Pribyline, odkiaľ odišiel študovať teológiu a filozofiu. Päť semestrov skončil v Lipsku, dva v Erlangene a jeden semester vo Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladateľským členom Matice slovenskej. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá.
Pavol Krman... - Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej | Facebook
Miloslav Francisci – 100. výročie úmrtia
29. január – Miloslav Francisci (30.4.1854 Debrecín – 29.1.1926 Cleveland) – hudobný skladateľ, lekár. Narodil sa v rodine významného slovenského básnika a politika Jána Francisciho-Rimavského, ktorý tam v tom čase pôsobil ako župný komisár. Študoval na gymnáziu v Bratislave a v Revúcej, kde maturoval. Neskôr študoval medicínu vo Viedni. Tu sa stal členom akademického spolku slovenskej študujúcej mládeže Tatran, ktorý rozvíjal záslužnú literárnu a hudobnú činnosť, mimo iného vydával literárny almanach. Francisci sa do tejto činnosti zapojil ako zručný klavirista, neskoršie ako skladateľ, upravovateľ a aj interpret vlastných skladieb. Po ukončení univerzitných štúdií pracoval na viedenskej poliklinike ako asistent, neskôr v roku 1878 v Bosne ako vojenský lekár. Na Slovensko sa vrátil, ale v roku 1886 z dôvodu pretrvávajúcich sociálno-politických konfliktov odišiel do Spojených štátov amerických. Usadil sa v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov a rozvinul značnú hudobno-umeleckú činnosť. Bol zakladajúcim členom Národného slovenského spolku (National Slovak Society in Cleveland 1890), členom jeho Literárneho výboru a založil a dirigoval spevokol Kriváň (1906). Pred jeho vznikom bol zbormajstrom tamojšieho nemeckého spevokolu. Harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír pod názvom Trávnice v dvoch zväzkoch (1893 a 1908) a Veniec národných slovenských piesní. Tiež zbory Hľa, splála hviezda (s podtitulom Kollárovská hymna) na slová Andreja Sládkoviča. Zložil prvé slovenské operety, z ôsmich sa zachovali iba štyri: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore, operu Rhea Sylvia a skladby pre klavír Slovenská rapsódia, Fantázia dľa slovenských piesní. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho tvorba pomáhala udržiavať národné povedomie medzi americkými Slovákmi. Na sklonku svojho života sa pokúsil o návrat do vlasti. Po viac ako 30 rokoch navštívil Slovensko v rokoch 1919 a 1922, napokon sa ale vrátil späť do Clevelandu. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch.
Pred 165 rokmi, 30. apríla 1854 sa... - Spolok Martina Rázusa | Facebook
Musicologica2017_2.compressed.pdf
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-