Ján Slávik – 170. výročie narodenia
4. december – Ján Slávik (4.12.1855 Dačov Lom – 8.2.1934 Banská Bystrica) – cirkevný historik, ev. kňaz, osvetový pracovník, publicista. Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a 3.7.1874 tu maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Rozvinul širokú ľudovýchovnú a osvetovú aktivitu, organizoval prednášky o moderných spôsoboch hospodárenia. V Dobrej Nive založil mliekárske a potravinové družstvo, ktoré dlhé roky viedol. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Napísal Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkvi a niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia (1898) a Dejiny zvolenského ev. a. v. bratstva a seniorátu (1921), Abecedár pre prvú triedu evanjelických a. v. škôl (1913) a Čítanka pre druhú triedu evanjelických a. v. škôl. Tlačou vyšli aj niektoré jeho kázne a učebnice, zostavil zbierku modlitieb pre mládež a konfirmačnú príručku Príprava ku konfirmácii (napr. v r. 1925 vydal Transcius už jej šieste vydanie). Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. Husova fakulta Karlovej univerzity v Prahe mu v roku 1930 udelila čestný doktorát teológie.
Životopis Jána Slávika | Databáze knih
Samo Vozár – 175. výročie úmrtia
5. december – Samo Vozár (Vozárik, Vozáry) (3.4.1823 Hrachovo – 5.12.1850 Hrachovo) – básnik, publicista a prekladateľ. Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 sa zapojil do povstania v Malohonte a bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej jedným z prvých používateľov. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra: cyklus 18 sonetov Akžeby srdce, Ukojenie tôní, Slamený domček, biela izbička. Venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery, napísal polemický spis Hlas od Taťjer. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba zostala len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v roku 1967 pod názvom Dielo Sama Vozára. Peter Vrlík a Peter Schvantner vytvorili divadelnú dramatizáciu Zamĺknutá básnická lýra Sama Vozára. V Rimavskej Sobote má umiestnenú pamätnú tabuľu (2001) a na námestí Š. M. Daxnera v Aleji dejateľov bustu (2025).
Viliam Szontágh – 140. výročie narodenia
12. december – Viliam Szontágh (12.12.1885 Štítnik – 5.2.1962 Debrecín) – právnik, publicista, vysokoškolský pedagóg – univerzitný profesor. Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži, kde v roku 1907 získal titul doktor práv. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, v roku 1922 finančným radcom. Od roku 1925 pôsobil v Miškovci ako mimoriadny profesor, od roku 1940 ako profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch. Jeho hlavné diela: Voľný pohľad na verejnú správu. Štúdium verejného práva (Miskolc, 1928); Príspevky k otázke maďarského práva a k problému právnej kontinuity (Miskolc, 1931); Racionalizácia správy (Miskolc, 1937); Základy ústavného práva (Debrecín, 1947); Učebnica správneho práva (Debrecín, 1948).
Viktor Madarász – 195. výročie narodenia
14. december – Viktor Madarász (14.12.1830 Štítnik – 10.1.1917 Budapešť, pochovaný v Štítniku) – maliar, predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a neskôr na súkromnej škole Waldmüllera. V roku 1856 sa presťahoval do Paríža. Tam pokračoval v štúdiu umenia na École des Beaux Arts, neskôr na bezplatnej škole Léona Cognieta. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Svoje umenie venoval myšlienke nezávislosti a pripomínal hrdinské a tragické spomienky na maďarské dejiny. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín, za dielo Lamentácia Ladislava Hunyadiho. V Paríži žil až do roku 1870, po návrate do Budapešti však jeho obrazy ovplyvnené francúzskym umením nemali úspech. Ľahostajnosť okolia a neprijatie jeho diela verejnosťou ho nakoniec tak odradila, že prestal maľovať a od roku 1873 viedol železiarsky podnik zdedený po otcovi, ale jeho spoločnosť v roku 1902 skrachovala. Od roku 1903 sa opäť venoval maľovaniu. Produktmi tohto obdobia boli najmä portréty a niektoré historické kompozície. Z jeho tvorby vyberáme: Zatknutie Ilony Zrínyi, Kristus na Olivovej hore, Felicián Zach, Portrét muža, Snem v Ónode, Portrét Georga Dózsu, Petőfiho smrť a mnohé iné. Väčšina jeho diel sa nachádza v Maďarskej národnej galérii. Ale aj v galériách v Nových Zámkoch, Bratislave, Poprade.
Viktor Madarász a historické maľby - Cultura.hu
Peter Pavol Bartoš – 50. výročie úmrtia
18. december – Peter Pavol Bartoš (11.6.1901 Stará Turá – 18.12.1975 Bratislava) – pedagóg a matematik. Po maturite absolvoval v Martine kurz pre notárov. Po skončení notárskeho kurzu sa zaoberal aj ochotníckym divadlom, stal sa prvým tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, redigoval edíciu Slovenský divadelný ochotník. Notárom bol viac ako 10 rokov, naposledy v Bratislave. Potom študoval matematiku a fyziku na Masarykovej univerzite v Brne a ako učiteľ matematiky a fyziky pôsobil v rokoch 1937 – 1839 v Rimavskej Sobote a v Tisovci, potom v Banskej Bystrici a Zlatých Moravciach. Ako zlatomoravecký profesor sa podieľal na založení Pobočky Jednoty československých matematikov a fyzikov v Nitre a v prvých rokoch jej existencie sa podieľal aj na jej činnosti. V päťdesiatych rokoch organizoval krajské súťaže matematickej a fyzikálnej olympiády. Svoje odborné znalosti a pedagogické skúsenosti uplatnil pri tvorbe učebníc matematiky pre stredné školy a aj ako autor úloh pre matematickú olympiádu. Publikoval desiatky odborných a pedagogických prác, čím sa podieľal na zvyšovaní úrovne vyučovania matematiky. V publikačnej činnosti veľmi tvorivo pokračoval aj po odchode do dôchodku. Vedecké práce z oblasti elementárnej geometrie a teórie čísel uverejňoval v matematických časopisoch (Matematický časopis, Časopis pro pěstování matematiky) a bol členom redakčnej rady časopisu Matematika v škole. Aktivitou prof. Šedivého bol založený Klub učiteľov matematiky RNDr. P. Bartoša v nitrianskej pobočke JSMF, kde sa pravidelne stretávali učitelia nielen nitrianskych základných, stredných a vysokých škôl, ale aj učitelia blízkych okresov. Základným poslaním klubu bolo organizovanie prednášok, workshopov a seminárov pre učiteľov, ale aj pre významných matematikov zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Poľska a Ruska. Na jeho počesť bola založená Cena Petra Pavla Bartoša, ktorá sa udeľuje za významný prínos pre zvyšovanie kvality matematického vzdelávania na základných, stredných a vysokých školách v Slovenskej republike. Túto cenu udeľuje Jednota slovenských matematikov a fyzikov (JSMF) a Slovenská matematická spoločnosť (SMS). Za úspešnú odbornú a pedagogickú činnosť bol v roku 1962 vyznamenaný Zlatou medailou J. A. Komenského, JSMF mu v roku 1975 udelila titul Zaslúžilý člen.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=9
Július Markovič – 165. výročie narodenia
21. december – Július Markovič (21.12.1860 Hrachovo – 19.12.1913 Viedeň, pochovaný v Novom Meste nad Váhom) – lekár, verejný činiteľ. Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Bol prvým slovenským lekárom, ktorý začal skúmať tuberkulózu na vedeckom základe. Popri lekárskej vyvíjal aj národno-buditeľskú, osvetovú, hospodársku a politickú činnosť a kandidoval aj do Uhorského snemu. Jeho pričinením vznikol v Novom Meste nad Váhom Čítací kruh, ktorý propagoval slovenskú literatúru a usporadúval vlastenecké výlety. Presvedčený o nutnosti zakladať peňažné ústavy pre potreby slovenského národno-emancipačného hnutia, založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú programoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Zároveň bol členom direktória Tatra banky, Trenčianskej banky a Ústrednej banky v Budapešti. Pomáhal A. Hlinkovi zakladať Slovenskú ľudovú stranu, bol jej funkcionár a tvorca jej finančného programu a ako jej kandidát sa zúčastnil na voľbách vo Vrbovskom okrese (k 30. výročiu tejto voľby sa vo Vrbovom 17. mája 1936 konalo slávnostné zhromaždenie a bola mu odhalená pamätná tabuľa). Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. V roku 2008 na historickej budove v centre Nového Mesta nad Váhom mu odhalili pamätnú tabuľu, spolu s významnými členmi rodiny Markovičovcov (Július, Rudolf, Ivan a Viera).
Proti Markovičovi všetko dovolené - Noveslovo
Milan Sajenko – 5. výročie úmrtia
29. december – Milan Sajenko (1.3.1933 Radotín pri Prahe – 29.12.2020 Trebišov) – pedagóg, pracovník v oblasti kultúry. Základné vzdelanie získal v Slavošovciach, študoval na gymnáziu v Rožňave a na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Celý svoj profesionálny život prežil v Slavošovciach – ako učiteľ dejepisu, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Vďaka záľube fotografovať takmer celé obdobie poslaneckej činnosti zaznamenal na fotografiách a diafilmoch. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. V obci založil Izbu revolučných tradícií. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Zaznamenával aj miestne meteorologické údaje. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia: Historický prameň a jeho výchovné využitie vo vyučovaní dejepisu v 9. ročníku ZDŠ (Bratislava, SPN 1976), Slavošovce (Slavošovce 1995), 680 rokov Slavošovce : 1318 – 1998 (Slavošovce 1998), Kapitoly z histórie (Slavošovce 1998), Slavošovce naše (Rožňava 2006), Slavošovce naše jubilujúce (zostavovateľ, Slavošovce 2008). Jeho publikáciu s názvom Ich mená a činy zostanú živými vydal Obecný úrad v Slavošovciach v spolupráci s oblastným výborom SZPB v Rožňave (2014), kde zaznamenáva osudy mŕtvych hrdinov, keď v októbri 1944 došlo k výbuchu na mieste partizánskeho štábu Sláva v Slavošovciach, pri ktorom zahynulo vyše 30 osôb. Stopy jeho celoživotného diela budú zachované pre ďalšie generácie.
Slavošovský nestor PaedDr. Milan Sajenko oslávil 84. narodeniny
Navždy od nás odišiel PaedDr. Milan Sajenko, náš známy Gemerčan
Janko Jesenský – 80. výročie úmrtia
30. december – Janko Jesenský (30.12.1874 Martin – 27.12.1945 Bratislava) – básnik, prozaik, prekladateľ, významný predstaviteľ slovenskej modernej prózy. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, po zložení advokátskej skúšky v Budapešti v roku 1905 začínal v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov. Po návrate bol od apríla 1919 gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov, šéfredaktorom časopisu Slovenské smery umelecké a kritické, členom Akadémie vied a umení. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel a poviedok, básnickou tvorbou sa zaradil medzi priekopníkov slovenskej literárnej moderny, prózami pokračoval v tradíciách kritického realizmu. V roku 1905 mu vyšla prvá zbierka nazvaná Verše J. Jesenského, neskôr zbierka Z veršov Janka Jesenského (1918), Zo zajatia (1918). Nasledovali zbierky Po búrkach (1932), lyricko-epická skladba Náš hrdina (1944), Čierne dni (1945), zobrané spisy Proti noci (1945), Na zlobu dňa (Londýn). Po jeho smrti to bol súbor veršov Jesenný kvet (1948). Z prozaických diel možno spomenúť Malomestské rozprávky, Demokrati, dokumentárnu prózu Cestou k slobode (1933), zbierku noveletiek Zo starých časov (1935), či krátke prozaické diela Dva medvede (1940), Kvôli klasifikácii (1941), Prefíkaná sláva (1942). Po jeho smrti mu vychádza ešte rad výberov poézie a prózy. Román Demokrati, a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Demokrati, poviedky Štvorylka, Slnečný kúpeľ a i.). Významnou zložkou jeho literárnej aktivity bola prekladateľská tvorba, orientoval sa na preklad ruskej poézie (Jesenin, Puškin). Sporadicky sa venoval aj literárnej publicistike, cenné sú najmä jeho spomienkové články o predprevratovom literárnom a kultúrnom Martine. V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca.
Pred 145 rokmi sa narodil spisovateľ Janko Jesenský:…
Marta Mikitová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.