spolu s ďalšími pozvanými hosťami, vrátane pani farárky Mgr. Kmecovej. Na stretnutí nechýbali zástupcovia spoločenských organizácií a riaditeľka MŠ p. Gabriela Mražíková.
Do Rodného domu Pavla Emanuela Dobšinského
každoročne prichádza čoraz viac návštevníkov, aby si uctili jeho pamiatku. Záujem je aj z radov žiakov základných škôl, stredných škôl a v poslednom čase rodičov s deťmi z celého Slovenska. Sú medzi nimi školy, ktoré do tohto, dnes už Regionálneho múzea prichádzajú pravidelne a stále nachádzajú niečo nové, o čom svedčia zápisy v dvoch pamätných knihách, medzi ktorými nechýbajú spisovatelia, ilustrátori a ďalšie významné osobnosti, ako napríklad majster Štefan Pelikán – sochár, laureát Európskej únie, jeho družka spisovateľka a zahraniční hostia. V druhej časti spomienkových osláv pozval prítomných do zasadačky Obecného úradu pán starosta obce. Aká by to bola spomienková slávnosť, keby sa účastníci spomienkových osláv nepresunuli na prehliadku interiéru Rodného domu, čo zdokumentovali zápisom do pamätnej knihy.
Zaujal ich životopis
Dobšinského v rámci expozície, písaný v XXX. zväzku Catalogus ordinatorum ad sacrum ministerium candidatorum etc. Písal ho, keď mal 25 rokov a keď bol vysvätený na úrad diakona cirkvi brezňanskej. Zastavili sa aj pri kópii časti prekladu Shakespeara v Lipsku.
Svojou tvorbou sa zapísal
nielen do dejín nášho národa ako slovenský Homér a svojím dielom predznačil to, na čo sme v minulosti zabúdali. Vo svojom konaní bol rozhodný, plný životnej energie a sily, ktorá bola neskôr poznamenaná onemocnením hlasiviek a ciest dýchacích, čo bránilo v jeho kazateľskej činnosti. Vážime si a ctíme si jeho odkaz aj v tieto dni. Dobšinský bol príkladom a vzorom nášho ľudu, neodcudzil sa svojmu odkazu, v ktorom zdôrazňoval potrebu bojovať za pravdu a krásu jazyka, ktorú zvečnil vo svojom odkaze v prostonárodných slovenských povestiach. Dobšinský väčšinu života prežil v Drienčanoch, ktoré v prítomnosti zveľaďujú areál fary, kde má posledné miesto svojho odpočinku. Zomrel 22. októbra 1885, krátko pred polnocou. Vraciame sa k jeho odkazu na nápise na náhrobnom kameni pri kostole v Drienčanoch: „Boj dobrý bojoval, vieru zachoval“. (Ep. II K. Tim. 4. V. 7)
Vo svojom diele používal pseudonym Slavoj Drienčanský. V mene Slavoj sa hlási k svojmu rodisku, Drienčanský podvedome určil miesto skonu a mohyly svojej v areáli fary a kostola.
Záverom niekoľko slov poďakovania redakcii týždenníka PLUS JEDEN DEŇ
za šírenie krásneho odkazu Dobšinského v sobotnej prílohe Dobšinského rozprávok. Záujem o tento skvelý počin narastá nielen medzi deťmi, ale aj dospelými. Samozrejme aj u nás v expozícii Rodného domu Pavla Dobšinského. Ešte raz vďaka autorom tejto skvelej myšlienky. Veríme, že sa prostredníctvom pedagógov dostane do povedomia dnešnej generácie. Vyjadril to pri svojej návšteve v Slavošovciach dnes už nebohý spisovateľ, národný umelec Vladimír Mináč, keď povedal, že k odkazu Dobšinského sa budeme neustále čoraz viac vracať, pretože Dobšinského povesti, alebo rozprávky zostanú zakliate v slovách: „Čo všetko dnes skvele cvendží svetom, časom vybledne ako staré plátno, Dobšinského rozprávky zostanú, kým bude slovenská reč“.
PaedDr. Milan Sajenko



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a