Napriek tomu, že som sa do svojho bydliska na Gemeri vrátil pred polnocou, na druhý deň 10.5.2017 som cestoval do Revúcej na spomienkové oslavy konca 2. svetovej vojny, ktorá mala nevšedný obsah.
Pri tejto príležitosti zástupcovia Klubu generálov SR na čele s podpredsedom KG SR gen. poručíkom v. v. Ing. Petrom Vojtekom, ktorého doprevádzali gen. mjr. v. v. Peter Novotňák a gen. mjr v. v. Ing. Ján Ďurove (rodák z Ratkovského Bystrého) odovzdali pani primátorke mesta Revúca MVDr. Eve Cireňovej symbolickú urnu v podobe nábojnice s prsťou zeme z koncentračného tábora vo Flossenburgu, kde pravdepodobne v marci 1945 bol generál Rudolf Viest spolu s gen. Malárom, Golianom a Jurechom popravení. Súčasťou tohto aktu, pred bustou arm. gen. in mem. R. Viesta bolo aj odovzdanie medailí prvého stupňa arm. gen. R. Viesta priamym účastníkom protifašistického odboja pánom Pavlovi Hruškovi a Jánovi Bednárovi. (Mimochodom, pán Pavol Hruška, rodák z Klenovca, je oteckom pani primátorky MVDr. Evy Cireňovej.)
Po príhovoroch pani primátorky a gen. Vojteka, ktorí zdôraznili rozhodujúci význam pri oslobodení Gemera a celého vtedajšieho Československa vojakov Červenej armády a v jej radoch Rumunskej armády, príslušníkov povstaleckej l. Čs. armády na Slovensku a partizánov.
Zúčastnil som sa tohto aktu z toho dôvodu, že v tom istom koncentračnom tábore boli popravení aj dvanásti občania Čierneho Potoka (Slováci), ktorý vtedy patril horthyovskému Maďarsku, a ktorých odvliekli 4.11.1944, 50 dní pred oslobodením obce.
Arm. gen. in memoriam Rudolf Viest sa narodil v meste Prvého slovenského gymnázia 24.9.1890. Bol vojakom počas 1. svetovej vojny v c. k. armáde. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stal vojakom Čs. armády. Absolvolval všetky vtedajšie vojenské školy. Po Mníchovskej zrade a osamostatnení Slovenska bol jediným generálom v Slovenskej klérofašistickej republike.
Prezident Tiso ho menoval za vojenského atašé pre Maďarsko a Rumunsko. Počas služobnej cesty do Bukurešti emigroval cez blízky východ do Francúzska, kde sa zapojil do tamojšieho formujúceho sa Československého zboru. Po porážke Francúzska hitlerovským Nemeckom odišiel do Londýna, kde pôsobil v „exilovej“ Benešovej vláde.
Po dohode londýnskej vlády a vedenia KSČ v Moskve prevzal v októbri 1944 velenie nad Prvou Československou armádou na Slovensku namiesto gen. Jána Goliana.
Ďalší osud generálov je všeobecne známy.
Okrem spomínanej odovzdanej symbolickej urny s prsťou zeme mestu Revúca bol odhalený aj symbolický hrob arm. generála Rudolfa Viesta na tamojšom cintoríne, ktorý odhalila primátorka mesta Revúca MVDr. Eva Cireňová a podpredseda KG SR gen. por. v. v. Ing. Peter Vojtek.
Okrem príhovorov kompetentných osobností a hostí vzbudila pozornosť aj recitácia básne Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“, v interpretácii priameho účastníka SNP pána Jána Bednára.
Po skončení osláv pani primátorka pozvaných hostí pozvala na spoločný obed.
JUDr. Jozef Pupala
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.