Bol aktívnym športovcom a neskôr trénerom a organizátorom športových podujatí v basketbale, hádzanej a lyžovaní.
Jeho nehynúcou zásluhou bolo založenie telovýchovnej jednoty Elán, ktorá sa zakrátko stala najúspešnejšou športovou organizáciou v našom meste. Stál v čele tých telovýchovných pedagógov, ktorí vštepovali lásku k športu stovkám a stovkám detí. Mnohí z nich dosahovali vynikajúce výsledky aj na najvyšších celoslovenských zápoleniach. 
Všetci ho obdivovali, ctili a vážili si ho za jeho neutíchajúci životný optimizmus, za šibalský pohľad, dobrosrdečný úsmev, za snahu vždy vliať do duše mladého človeka optimizmus, nádej a zároveň čestnosť a obetavosť pre kolektív a spoluhráčov.
Dobrým slovom dokázal v tej najvhodnejšej chvíli vždy potešiť a povzbudiť, motivoval k lepšiemu a vyššiemu výkonu. Všetci si ho za túto mimoriadnu schopnosť empatie obdivovali a vážili. Pred nedávnom, k životnému jubileu, mu najvyšší telovýchovný orgán, Slovenský olympijský výbor, udelil za celoživotný prístup a prínos pre rozvoj športu ocenenie „Fair play“. Toto uznanie v plnom rozsahu symbolizuje jeho konanie a myslenie ako športovca na ihrisku, trénera na lavičke a tiež ako telovýchovného funkcionára. S jeho menom sa neoddeliteľne spájajú pojmy poctivosť, čestnosť, korektnosť a fair play. K týmto ideálom viedol aj svojich zverencov, študentov, ktorí si tieto vlastnosti od neho odniesli do života.
Všetci, ktorí s ním spolupracovali a športovali chcú mu za toto dedičstvo vysloviť jednoduché ďakujeme. Ďakujeme za to, že bol v čele, viedol a riadil snaženie a úsilie mnohých ľudí, bol iniciátorom, organizátorom, vedúcim, trénerom, učiteľom, cvičiteľom, no pre nás všetkých predovšetkým veľký priateľ - kamarát.
Navždy zostáva pre nás tým šľachetným rytierom športu.
Navždy zostáva v našich srdciach, nech odpočíva v pokoji...
PhDr. Juraj Králik,
bývalý predseda TJ Elán ODPaM Rožňava
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.