Úsmevy, zvítanie, vrúcne podania rúk a nové tváre, ktoré okamžite cítili, že majú nielen čo ponúknuť, ale aj rovnakú vlnovú dĺžku naladenú na umenie. Úplne prirodzene si našli spoločnú reč. Nebola som asi jediná po prvýkrát na zozname SLOVOMfestu Marcela Páleša, dramaturga a moderátora v jednom, ktorý dopredu presne vedel, čo svojím výberom rozdúcha v protagonistoch i divákoch.
Zišlo sa nás tu neúrekom. Cez výtvarníkov, básnikov, prozaikov, aforistov, glosátorov, až po hudobníkov. Mnoho šikovných mladých i starších už ostrieľaných "harcovníkov"... Po úvodnom slove moderátora a prvom hudobnom čísle, som sa ocitla na javisku a pár slovami opísala ukážku vybraných obrazov z mojej výtvarnej tvorby. Marcel Páleš v rozhovore so mnou prezradil niečo aj o básňach, ktoré píšem a uverejňujem na blogu. Jednu z nich, z práve rozpracovanej zbierky Štyri živly vo mne s názvom: Som zem, som predniesla.
Vrátiac sa medzi divákov, stala som sa účastníčkou úžasného predstavenia.
Básne, ktoré predniesli Medard Slovík, Klaudia Rybovičová, Miroslav Kapusta a Gabriela Grznárová, vkrádali sa do mysle a pocity divákov umocňovali piesňami Roman Buhovecký, Nela Šajbanová, Ondrej Pelc, ale aj vážnou hudbou v mrazivom prevedení huslistiek Janky Macíkovej a Aleny Hermanovej. Slzy dojatia z vyznania krásneho vzťahu starého otca a vnučky pred "vyletením z hniezda" spôsobila u mnohých svojím vystúpením Lucia Vlčeková.
Smiech sme si dosýta vychutnali pri vtipných aforizmoch Ľudovíta Majera a glosách Jána Cígera, rovnako aj prózy Lenky Želonkovej rozprávajúcej zábavný príbeh o ceste vlakom.
 |
 |
 |
Prítomných úplne uchvátil pôsobivý herecký výkon Kláry Novotnej. Bodkou na záver sa stala známa pieseň Obyčajné slová z dielne Mekyho Žbirku a Mariky Gombitovej v podaní už spomínaných Romana Buhoveckého, Nely Šajbanovej, Ondreja Pelca, ktorí spolu s huslistkami Jankou Macíkovou a Alenou Hermanovou vždy ponechali divákom i účinkujúcim dostatok priestoru a času vstrebať i spracovať povedané a vnímať krásu rodnej reči aj v slovách, ktorých význam mladí často ani nepoznajú, pretože sa v bežnej reči dávno prestali používať a nahrádzajú sa inými, nie až tak ľubozvučnými.
Po skončení celého programu nebolo konca tlieskaniu a úsmevom. Nikomu sa vlastne ani nechcelo ísť... Ešte dlho sme sa zhovárali pri obrazoch piatich vystavujúcich, ktorí tiež dostali miesto na pódiu a priestor predstaviť svoju výtvarnú tvorbu – boli nimi Mária Chvostáčová, Jaro Pásler, Cyril Lunter, Lenka Vranová a Martin Vais.
Marcel Páleš spravil vskutku záslužnú a nezaplatiteľnú službu umeniu na Slovensku.
Od Bratislavy, krížom-krážom cez Banskú Bystricu, Zvolen, Oravu, Štítnik na Gemeri... až k Prešovu.
Autor článku: Mgr. Lenka Vranová
Foto: Miroslav Kapusta, Mária Chvostáčová, Lenka Vranová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.