Máriin otec bol v rokoch 1892 – 1913 mešťanostom v Jelšave. Zastával mnoho funkcií vo vedení mestských inštitúcií, škôl a spolkov. Pod jeho patronátom v Jelšave vyvíjala svoje aktivity aj Spoločnosť milovníkov umenia, resp. neskôr Spoločnosť podporujúca divadlo. I to dávalo Márii možnosť naplno spoznávať a nasávať divadelnú atmosféru. Dokumenty zachytávajúce detstvo budúcej speváčky sa nezachovali, pretože ich dom v Budapešti počas vojny vyhorel. Máriin otec Gustáv Basilides je pochovaný na mestskom cintoríne v Jelšave.
Na jeseň roku 1905 začala Mária študovať na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. V závere školského roka 1911 bol už jej študentský repertoár rozmanitý. Aj na základe toho dostala ponuku na angažmán v Népopere (Ľudovej opere v Budapešti, dnes je to Erkelovo divadlo). Máriin príchod z Jelšavy, malého gemerského mestečka, do hlavného mesta vtedajšieho Uhorska, do Budapešti, znamenal zmenu aj v jej osobnom živote. V roku 1913 uzavrela manželstvo s už uznávaným hudobným kritikom Istvánom Péterfim, s ktorým mali dve deti – syna a dcéru. Umelecký talent zdedili potomkovia jej súrodencov, predovšetkým hudobníci, výtvarníci, ale aj herci. Po takmer 40 ročnej úspešnej kariére sa Mária s opernou scénou a divadlom rozlúčila v júni 1946. Krátko na to 26. septembra 1946 zomrela, pochovaná je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Maďarský hudobný kritik J. A. Molnár spracoval jej biografiu, kde v predslove dcéra Mária zaspomínala na svoju slávnu matku.
Mária Basilides sa svojím zamatovým altom až kontraaltom zaradila medzi interpretov - klasikov európskeho vokálneho umenia. Jej umelecký svet siahal od Budapešti cez Viedeň, Prahu, mnohé nemecké mestá (Mníchov, Berlín, Drážďany), Kodaň, Paríž, Londýn, Antverpy po Oslo. Svoj repertoár po prvýkrát predstavila zahraničnému publiku vo Weimare v roku 1923 a poslednú koncertnú cestu podnikla v roku 1938 po mestách Estónska, Lotyšska, Litvy a Fínska. Bola stálou sólistkou Filharmonickej spoločnosti, Spolku speváckeho a orchestrálneho zoskupenia, Zboru Palestrina a doživotnou členkou Maďarskej štátnej opery. Ako interpretka piesní a oratórií (rozsiahle dielo pre sóla, zbor a orchester, často s biblickým námetom) sa stala uznávanou sólistkou diel Schuberta a Mahlera. K jej menu sa viaže premiérovanie diel predovšetkým Zoltána Kodálya a jej priateľa Bélu Bartóka. Od sezóny 1928/29 pravidelne až do svojej smrti pripravovala M. Basilides piesňové cykly. Budapeštianske obecenstvo tak mohlo počas 15-tich rokov objavovať a vychutnávať skvosty piesňovej tvorby.
Najvýraznejšie operné postavy jej repertoáru sú: Brangäne (Wagner: Tristan a Izolda); Dalila (Saint-Saёns: Samson a Dalila); Azucena (Verdi: Trubadúr); Herodias (R. Strauss: Salome); Mignon (Thomas: Mignon); Carmen (Bizet: Carmen); Amastris (Händel: Xerxes); grófka (Čajkovskij: Piková dáma). Postava gazdinej vo svetovej premiéra Kodályovej opery Sikulská priadka predstavuje podľa kritikov jeden z vrcholov jej operného umenia.
Zdroj: Mestské múzeum Jelšava
Poznámka MG:
V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta, opernú divu Máriu Basilidesovú. Odhalenia sa okrem predstaviteľov verejného a spoločenského života zúčastnili aj príbuzní známej umelkyne a čestní občania mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne.
Video:
Mária Basilidesová - Jarná Aria - Saint-Saëns: Samson a Dalila
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.