Židovská obec za obnovu starej synagógy v Bardejove a Miroslav Trnka za kompletnú obnovu meštianskeho domu na Trojičnom námestí v Trnave." Obrazový šot pokračoval približovaním spomínaných objektov a o chvíľu prišla na rad ďalšia správa.
Samozrejme, že ako správneho Gemerčana vás istotne zaujala aj tá časť vysielania, v ktorej sa hovorilo o reštaurovaní oltára v neveľkej obci Roštár pri Štítniku na hornom Gemeri. Stále ešte neviem, čo všetko sa v našom krásnom regióne nachádza okrem už známych prírodných krás, či sakrálnych pamiatkovo chránených objektov cennej histórie. Viaceré sú zaradené medzi národné kultúrne pamiatky, či objekty, ktoré sú zapísané a zaradené medzi objekty UNESCO. Bolo by veru veľkou škodou, keby sa o niektoré z nich, hoc už začínajú poriadne chátrať, nik nestaral a neoddialil ich zánik a zanechal ešte v krajšom prevedení našim nasledovníkom. Priznám sa, že o roštárskom oltáre som nepočul, ani ho nevidel. O to bola informácia vzácnejšia aj s tým podtónom, že získala za jeho reštaurovanie Cenu Fénix-a. Nie iba preto, že získala v súťaži garantovanej SPP 8 300 Eur.
Pekné bolo od niektorých zodpovedných funkcionárov, že sa ozvali aj na sociálnej sieti a túto vzácnu informáciu preniesli medzi jej účastníkov. Objavilo sa tiež prvé vyjadrenie pána farára z Koceľoviec Mgr. Františka Lomparta, do farnosti ktorého patrí aj evanjelický kostol s reštaurovaným oltárom. Rovnako potešilo aj nás ostatých, keď napísal: "Bolo mi cťou prevziať Cenu Fénix za reštaurovaný oltár v Roštári vďaka dotáciám MK SR." Pridal k textu aj obrázok, ktorý ho zachytáva pri preberaní Ceny Fénix a s blahoželaním ministra kultúry SR Mareka Maďariča.
Povedzme si bližšie niečo o roštárskom kostole a o ocenenom oltári v ňom.
Evanjelický kostol v Roštári je gotická stavba, ktorá bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku dňa 6. mája 1963. Aj podľa súčasnej fotografie si môžeme všimnúť, že ide o jednoloďovú stredovekú stavbu s pravouhlo ukončeným presbytériom. Objekt nesie prvky gotického slohu a v interiéri obsahuje hodnotné barokové zariadenie. Roštársky kostol vznikol pravdepodobne koncom 13., či na začiatku 14. storočia Pôvodne bol kostol zasvätený sv. Ondrejovi. Niektorí autori uvádzajú, že jeho predchodcom bola staršia stavba. Interiér kostola bol v priebehu 15. storočia doplnený o gotickú výmaľbu, podobne ako v kostoloch v susedných obciach Koceľovce či Ochtiná. Počas reformácie sa kostol stal evanjelickým. V tom čase tu vznikol jeden z prvých evanjelických cirkevných zborov v Gemeri, a to už v roku 1590. Evanjelici kostol upravili podľa svojich potrieb, kedy došlo k zatretiu výmaľby. V kostole sa v roku 1604 konala seniorálna schôdza, na ktorej gemerskí evanjelici prijali svoj prvý cirkevný zákon, tzv. Roštárske články, ktoré neskôr potvrdil palatín Juraj Turzo. V roku 1689 postihol kostol ničivý požiar, po ktorom bolo nutné stavbu obnoviť. V tomto období sa do kostola dostalo súčasné barokové zariadenie. Kostol prešiel obnovou v roku 1935 a v 50. rokoch minulého storočia. V roku 1977 boli reštaurované dochované fragmenty výmaľby. Posledná obnova kostola sa uskutočnila v roku 2005, kedy dostal nové zastrešenie.
Kostol má západne prestavanú vežu a severne orientovanú sakristiu. Z gotického obdobia pochádza lomený oblúk portálu a krížová klenba v presbytéria. Na veži sa dochovali všetky pôvodné gotické okná. V interiéri boli sondami odkryté zvyšky malieb vyhotovených technikou secco. Jedná sa o výjavy Klaňania sa troch kráľov a sv. Alžbety. Nie je vylúčené, že v budúcnosti dôjde k ďalším objavom. Loď bola nanovo zaklenutá v baroku. V tejto etape došlo aj k úprave formátu okien. V interiéri sa nachádza hodnotné barokové zariadenie, oltár a kazateľnica.
Náš naposledy reštaurovaný drevený barokový oltár pochádza z roku 1724 a nesie ústredný obraz Kalvária s plastikou ukrižovaného Krista. Na predele sa nachádza obraz Poslednej večere a na vrchole oltára Vzkriesený Kristus. Kazateľnica slohovo náleží k oltáru a je na nej zobrazený Kristus Spasiteľ a štyria evanjelisti. Neskorobarokový oltár z prvej polovice 18. storočia takmer podľahol útoku červotoča. Na reštaurátorskej realizácii sa podieľal odborný tím z Oblastného reštaurátorského ateliéru Bratislava pod vedením zodpovednej reštaurátorky Alexandry Šulíkovej v časovom období 2012 – 2016. Vďaka šikovným reštaurátorom však boli pamiatke prinavrátené jej vysoké umelecké a estetické hodnoty v maximálne možnej miere.
Spracoval dr. Ondrej Doboš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-