Ta dakodi spominali, že tu bu jeden, volali ho Mocni Ďurman. No a ja to tak rečujem, že se narodiu u Ďurmana v drevenej chiži... No a jak už narosnu, jako velki parobok jak bu, tak z ocom, aj zo starim ocom, no jako chlapi z domu, ta kosili na Rounej (na Stolici). No a že prišli tam ku nim viac chlapou, tak zo šiesti chlapi (no bo to buli oni jako zbojnici, ťe chlapi). Se im poklonili: „Pamboh pomahaj!“ „Pamboh usliš a pomahaj i vam! Ta čo ste nam prinesli, chlapi?“ „Ta mi zmo se vam prišli opitat, či bi ste nam nevedeli povedat, de to biva tot Mocni Ďurman!“ No a on, jak to slišeu, ta ziau pavuza do ľavej ruki... To pavuz je takie dluhie drevo, aspon štirimetrovie, taki druk. A s tim drukom se zapasovalo seno na voze. No tak to je ťaškie. To musi mat aj tricet kilou, no nach ma dvacetpet, ale i tricet. A on ho ulapiu za tenči konec. No a teraz autak že zodvihnuu a ukazau, že: „Aha, ande biva Mocni Ďurman!“ No a ukazau na Rejdovu. No ta oni hned už pochopili, že chto je, no tak to potem taka legenda bula, že ho jako ziali ku sebe do partiji, no a že potem s nima chodiu po tich huorach. No a že jak už ťe dukati si nazbijali, no tak si každi kceu do svojho chotara dagdej zakopat tot poklad. No a že on, tot Ďurman, bi bu jako kceu ťež tu na Rounej zakopat poklad. No tak aj teraz tam volamo „Ku trom smerekom“, na Rounu, tak pod tima troma smerekami že bu zakopani tot poklad. No a či je tam, či ho už dachto najšou, no ta to se nevie. No ale volamo aj teraz „Ku trom smerekom“, de zakopaň(i)e pokladi.
Rozprávala pani Mária Brdárska-Janoška; rejdovské (gemerské) nárečie.
Zapísal Mgr. Gabriel Rožai
v roku 2008.
Slovník:
autak – takto
ande – tam
Vysvetlivky k textu:
Text je zapísaný zjednodušenou transkripciou z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti. Znelostnú asimiláciu uplatňujem len pri písaní predložiek – keďže môže mať svoje špecifiká, napr. s nich, f nej – a tiež na začiatku a vnútri slov (zo starim ocom, ftodi, ťaškie, ale už poklad, jak už ťe, pamboh ap. namiesto reálne vysloveného poklat, jag uš ťe, pamboch). Používam jednotné zapisovanie vokálu i (ribi, biva, po tich). V rejdovskom nárečí sa výslovnosť obojperného u (mau, chlapou, ďouka) vyskytuje aj v postavení pred samohláskami, namiesto spisovného v (uolamo, neuiem, kauoui ap.), pre lepšiu zrozumiteľnosť textu som však tento zápis nepoužil, aby nedošlo k jeho nesprávnej interpretácii (zapisujem len volamo, neviem ap.). Tento jav však patrí k charakteristikám miestneho dialektu, preto naňho upozorňujem aspoň v tejto časti. Znak (i)e označuje slabú jotáciu namiesto plnej dvojhlásky ie.
G. R.
{jcomments on}

































Do venca legiend o gemerských zbojníkoch by som chcel prispieť ľudovým rozprávaním, zaznamenaným v súčasnosti, o Mocnom Ďurmanovi z Rejdovej. Prívlastok „Mocný“ získal vďaka svojej výnimočnej fyzickej sile a podľa legendy bol najsilnejším členom miestnej zbojníckej družiny (jej súčasťou mohol byť aj Mišo Vdovec, zvaný Dovčík).
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-