XVIII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností(2)
Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: "Honzo, vieš, ja som znovu išiel do toho salónu a tešil som sa, že budem mať nádherný zážitok, čo som aj mal. Ale ten koniec ma šokoval. Prídem tam, ale teraz tam už bolo menej dievčat, ale boli všetky nádherné a ani som si dlho nevyberal. Vybral som si jednu mulatku, ktorá ma celkom zaslepila svojím okúzľujúcim úsmevom. Pasák stojac kúsok od nej mi mávol a ukázal rukou na moje vrecko, aby som mu ukázal, či mám peniaze. Nebol to problém. Mal som asi šesťdesiat dolárov v ruke a ďalších tisíc v ponožke, hoci ma teraz napadlo, blbca jedného, že som ich mal radšej nechať u Teba, ale už sa stalo a nikdy sa to neodstane. Natiahol ruku a ja som mu podal niekoľko dolárov, čo bol poplatok na polhodinku. Pobrali sme sa na izbu. To vieš, že som už nemal nijakú ženu vyše roka a tak som akosi stratil kontrolu nad sebou a nevedel som sa nabažiť. Po polhodinke mi vypršala lehota, tak sme našu schôdzku ukončili. Ale ja som chcel pokračovať v načatom večere a nechcel som tak skoro skončiť a prekaziť si tento nekonečný zážitok. Vrátili sme sa do haly, kde postával aj jej pasák. Nejako som mu dal najavo rukami aj nohami, že by som chcel ešte pokračovať, pretože mi boli veľmi príjemne a nemal som veľkú chuť ísť domov, do prázdnej izby, kde si Ty už dávno spal zničený po celodennej únave. Ja som mal príliš veľa energie na to, aby som skrátka len tak zaľahol a len myslel na niečo krásne, miesto toho, aby som zažil romantickú noc s kráskou vedľa mňa ležiacou.
Pasák naznačil, že ak chcem zostať celú noc musím priplatiť ďalších dvadsať, plus dvadsať za motel. Hneď som mu to dal a pobrali sme sa s mojou krásavicou na izbu, kde sme mohli pokračovať v načatom večere. Objednal som vínko a tak sme si pomali upíjali z vysokých pohárikov a zajedali sendvičom, nakoľko sme obaja aj trošku vyhladli. Bola spokojná, aspoň som si myslel, hoci som vedel, že je profesionálka, ale bola skutočne nádherná! Perfektná po každej stránke a ja som sa jej nemohol nabažiť, akokoľvek som sa snažil. Určite to bolo aj tým, že som už nemal ženu takú dlhú dobu. Nedokázal som sa zastaviť a celá noc bola krajšia a krajšia. Ja som po víne začal aj únavu pociťovať, samozrejme aj ona bola trošku unavená, a tak sme zaspali. Trochu som sa prebral a ona stála v Evinom rúchu nádherná a nahýbala sa ku mne. Ja som chcel niečo rýchlo v polospánku vyrieknuť, lenže jej ruka skončila na mojich perách a jemne mi naznačila, aby som spal ďalej. Keď si znovu ku mne ľahla, neodolal som a obaja sme sa chvíľočku ešte jeden druhému venovali, ale potom som spánku znovu podľahol. Únava ma teraz celkom dorazila a už som o sebe viac nevedel.
Prebralo ma nejaké svetlo a znovu som ju videl, ale už oblečenú, ako mi mávala, že už musí ísť. Ja som ešte nebol celkom prebratý a stále mierne napitý, tak som sa znovu zvalil na posteľ a pokračoval v driemaní. Zrazu na mňa doľahla myšlienka, že ešte mohla chvíľku zostať a byť so mnou. Zistil som, že nemám na nohách ponožky a niečo ma zrazu akosi pichlo do krku. Rýchlo som sa prebral, keď som s hrôzou zistil, že nielen ponožky nemám, ale aj peniaze boli fuč! Obrovský hnev sa vo mne zrodil a vybehol som takmer holý von z izby, iba v bavlnených slipoch, bežal som do haly a začal sa vypytovať, kde je tá moja nočná víla. Lenže iba smiech som si vypočul a nechápajúce výrazy v tvárach ďalších dievčeniec, ktoré čakali na svojich milencov, ktorí sa pristavia v tento nový deň, hoci bolo ešte len skoré ráno, niečo okolo pol piatej. Pasák obďaleč postával a s miernym úškrnkom sa tváril, že o ničom nevie. A ani nemusel vedieť, pretože moja krásavica to urobila sama a z toho nemusela pasákovi odviesť ani cent."
Bola to len jej korisť a v jej prospech. Ona si zarobila svojich oficiálnych päťdesiat percent, čiže asi tridsať dolárov a druhú polovičku zhrabol jej "dobrosrdečný šéf ". Nakoľko mala už zarobené a večerná šichta bola pred ňou ešte dobrých šestnásť hodín, mohla sa pobrať domov do Harlemu, kde bývala. Nemala to ďaleko, niečo iba pár minút metrom, ktoré malo stanicu na 33. ulici, v útrobí Madison Square Areny. Bola tam aj vlaková stanica.
Vilko doslova nariekal, lebo prišiel o všetko. O všetky jeho tažko zarobené peniaze. Cítil som s ním a tak som ho neodmietol, keď ma požiadal o pôžičku asi päťsto dolárov. Mal som vyše tri tisíc, tiež ťažko zarobených, ale som ani na sekundu okom nemihol a vybral som z mojich zásob a podal päť stodolároviek s Benjaminom Franklinom, s jeho typickým múdrym pohľadom. Vilko sa utíšil, išiel si pospať a vysnívať si krajší život po tejto nepríjemnej skúsenosti. Spal ako kus dreva, dlho, až do poludnia. Ja som si medzitým odskočil na raňajky a po nich som sa išiel prejsť do mesta. Nemohol som sa na neho pozerať ako zničený spal a určite mu to dlho trvalo, kým sa mu ten sen o dobrom živote prisnil.
Po výdatných raňajkách som sa vydal do ulíc mesta New York City a prešiel po Broadwayi, mojej novej ulici, ktorá sa stala akousi súčasťou môjho nasledujúceho života, stráveného v tomto najväčšom meste sveta. Asi po hodine som sa vrátil domov, do Hotela Latham, kde Vilko ešte stále spal. Môj organizmus sa už začínal prispôsobovať časovému posunu a bol som schopný po dvoch dňoch sa lepšie orientovať, tak som dostal chuť znovu začať trénovať. Prezliekol som sa do krátkych nohavíc, natiahol na seba tričko, obul tenisky a vybral sa poklusom smerom k Centrálnemu parku. Nebolo to až tak ďaleko. Asi iba tridsať ulíc, čo je niečo vyše 2 kilometrov. Celým parkom som prebehol a asi po niečo vyše hodine som dorazil konečne na izbu. Vilko bol už hore i keď ešte stále taký nejaký nanič, ale začal sa pomaly prebúdzať do novej reality života v tomto neúprosnom meste, kde ho nič nečakalo, čo si sám nevydobyl.
Ja som si ešte urobil moju dávku brušákov, klikov a zavesil sa na hrazdu, ktorá visela v našej izbe. Tam som sa potom niekoľkokrát povyťahoval a tým oficiálne začal môj návrat k pravidelnému behaniu a posilňovaniu, i keď zatiaľ bez činiek. Po osprchovaní som sa trošku povyvaľoval na posteli, pretože vonku už začínalo byť to klasické horúce leto a vlhkosť parného kúpeľa. Veľmi mi vadilo toto podnebie a ani som si naň nikdy nezvykol. Mal som vždy pocit, že mám teplotu a potím sa pri nej. Naozaj nepríjemné podmienky pre mňa. Ľutoval som všetkých New Yorčanov, ktorí tu bývali celý svoj život, lenže ja som tu príliš dlho nemienil trpieť a už som začal plánovať, že odídem čo najskôr. Neskoršie som zistil, že príchodom jesene sa toto počasie aj upraví a dá sa to tu celkom zvládnuť, akurát sú zlé tie kruté nekonečné letá, keď vlhkosť tu prevláda od začiatku mája do konca septembra. V októbri nastáva normalizácia. Ale i tak tých takmer šesť mesiacov mi dalo zabrať až dosť, aby som mohol mať tento pocit. Človek sa v lete potil a potil a pritom nemusel ani rukou pohnúť a nie to ešte niekde pracovať.
Chladiaci systém sme v hoteli nemali, bodaj by aj, keď to bol lacný hotel, v ktorom šváby pobehovali všade po izbe, pretože vlhkosť im veľmi dobre vyhovuje. Vždy, keď som zapol svetlo v kúpeľni, pobehovali ostošesť ako bez duše okolo sprchy a záchoda. Nemali sme inú možnosť, nakoľko to bol určite jeden z najlacnejších hotelov celého New Yorku a my sme boli chudáci bez akejkoľvek znalosti jazyka. Nikto nám nemohol porozumieť a tak sme vždy zažili mnoho komických situácií. V určitom zmysle aj ten Vilkov výlet do Raja bol akýmsi utvrdzujúcim výkričníkom ako naozaj zle sme na tom boli.
Začalo sa zvečeriavať, tak sme sa cítili už lepšie a išli sa popozerať po meste. Začalo sa pomaly stmievať, keď sme narazili na nejaký park, kde bol postavený Víťazný oblúk, ako ten v Paríži, i keď iba zmenšenina. Hneď vedľa bolo niečo ako menší amfiteáter alebo len také miestečko, kde ľudia posedávali na schodíkoch tejto menšej arény. Všimol som si, že všetci boli černoši a občas nejaký Portorikánec alebo Mexičan. Hneď sa mi v mysli premietol muzikál West Side Story. Niečo podobného som tu teraz zažil a bol som zrazu súčasťou tohto veľkolepého príbehu. Neďaleko gitarista - černoch vyhrával a nádherne si pospevoval. Postupne sa pri ňom začali ľudia zhlukovať a bol z toho koncert. Ja som sa tiež pridal a svojím soulovým cítením som si pospevoval vymyslené anglické slovíčka. Vyzeral som v tom momente určite veľmi dobre, lenže istotne si všetci všimli, že je to nejaká reč, ktorej ani oni nerozumeli a nie ešte aj ja. Bola to akási náplasť na neznalosť všetkého, čomu som nerozumel a akosi som sa zatiahol do kúta, hoci som tam nebol sám. Všetci boli so mnou a súcitili so mnou, keď veľmi rýchlo zistili, že som tu nový a neviem sa vyjadrovať. Ani už neviem, čo mi všetko povedali, bodaj by som aj vedel, keď som naviac ešte aj ničomu nerozumel. Začalo to byť akési moje miestečko, kde som po večeroch chodieval a trošku si užil večerného amerického života s umením soulových spevákov, ktorých nikto nepoznal. Aj by som to mohol skoro prirovnať k časom, keď som býval v roku 1964-65 v Handlovej a chodievali sme navečer s gitarami do chodbičiek vyhrávať a zaspievať si. Vtedy ešte Beatles boli najväčšími hviezdami a my sme spievali, čo sme od nich vedeli...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-