XIII. časť - Bitkári
Ale dlho to nevydržalo. Darmo je, veľa ľudí emigrovalo a našlo sa medzi nimi aj dosť takých, ktorí nemali najpríjemnejšiu povesť, čo sa s nimi vliekla počas celých ich životov ako strašiak, ktorého sa striasť nemôžu. I takých ľudí tam človek stretol a vyhnúť sa im nemohol. Skrátka nedalo sa to, aj takí tam patrili. Musel sa každý z nás aj na to neočakávané zlo pripraviť, pretože ak nebol pripravený, bol niekedy aj nepríjemne šokovaný...
Navyše aj policajti bývali veľmi často benevolentní, slepí a hluchí, lebo takí aj chceli byť, a nikto nemohol proti tomu nič urobiť. Skrátka, nemali záujem sa starať do rozkolov emigrantov, ktorých považovali iba za menejcennú skupinu ľudí, ktorá sa rozhodla odísť za lepším životom. Nemali záujem a boli dosť úzkoprsí na to, aby sa trochu viac snažili, tak ako by sa aj mali. Odtiaľto-potiaľto a ani o centimeter viac, často ani to základné pre bezpečnosť nedokázali urobiť a tak napätie nastalo vždy, keď sa niekto nedokázal kontrolovať...
Prišla skupina ôsmich Albáncov a boli to všetko mládenci vo veku od 18 až po 25 rokov. Ten najmladší bol celkom príjemný človek, vzdelanejší a vedel aj po francúzsky, takže sme sa s ním všetci spriatelili. Ani to netrvalo dlho, keď sa niečo prihodilo a títo Albánci sa zmenili na krvilačných a nebezpečných ľudí. Akurát ten jeden sa radšej tomu vyhýbal, hoci musel nesúhlasne a s nevôľou pozerať na nich. Ale patril k nim a podporiť tú druhú stranu, znamenalo stať sa ich nepriateľom. Títo siedmi zloduchovia vyčínali v karanténe, ale policajti sa stali zrazu nečinní, tvárili sa, že nevidia problémy a nechali ľudí, nech si to sami medzi sebou riešia i keď sa pozabíjajú, alebo prinajmenšom tažko zrania. Dokonca aj vraždu, či jej príčinu, považovali za bezpredmetnú situáciu, ktorá sa ich netýkala. Bola to vražda človeka, ktorý terorizoval skupinu ľudí, ktorá s ním bývala na tej istej izbe. Všetci žili v denno-dennom strachu a v noci mávali tie najhoršie sny, báli sa či prežijú do rána, alebo či budú môcť prežiť ďalší deň, aby boli bližšie k ich vytúženému cieľu na slobode. Tento človek sa naozaj nevedel vyrovnať s normálnym životom a trýznil ľudí, tak isto, ako to robieval predtým v légiách. Hrôza sa preniesla do celej skupinky ľudí, ktorá sa musela rozhodnúť: buď oni, alebo on. Pretože keby to nebol on, tak by to boli oni, postupne po jednom. Mali možnosť ho veľmi dobre spoznať. Hlavne keď si vypil sa premenil na toho najhoršieho vyvrheľa ľudskej spoločnosti. Nenávidel každého, dokonca aj svojho spoločníka, ktorý s ním slúžil v légiách, lenže tento vedel lepšie krotiť svoje vášne. I tak bol jeho spoločníkom, takže obavy ostatných boli opodstatnené. Nebudem opisovať, čomu všetkému sa títo ľudia na izbe s ním museli podrobiť. Stalo sa to, čo sa stať malo a život išiel ďalej...
Albánci si zasadli na jedného Poliaka, ktorého však nedokázalo podporiť ďalších 33 jeho krajanov a ani sa ho nezastali proti presile Albáncov, ktorí boli vždy v tlupe a nikdy neboli osamote. Nikdy nie osamelí. Boli ako svorka vlkov, ktorá chodila všade veľmi hladná a hľadala korisť. Prechádzali sa chodbou ako skupina provokatérov, pripravená potrestať hocikoho, kto len zlý pohľad na nich uprie. Nikdy som sa nedozvedel dôvod ich sporu s tým chudákom Poliakom, ktorého skoro ubili nohami zo stoličiek. Nešťastím bolo aj to, že ďalší Poliaci chodili ako vystrašené kurence po dvore a nechceli sa zapodievať týmito primitívnymi praktikami, každý sa snažil prežiť toto obdobie, aby mohol začať niekde úplne inde. I keby som aj bol chcel niečo urobiť a potrestať túto bandu vyvrheľov, nenašiel som porozumenie. Určite som predtým spomenul aj jedného muža, ktorý nešťastnou náhodou usmrtil človeka. Ten sa obával, aby niekomu neublížil. Pamätal si, ako po jeho úderoch ten človek skonal a viac nevydýchol. Bolo to kus chlapa, dobrých 195 cm a so svojou 120 kg hmotnosťou by si bol určite poradil, keby bol mal pomoc. Lenže on sa tiež chcel dostať za brány hlavného vchodu tábora a tiež chcel vyjsť raz na slobodu a byť voľným ako ten vták, ktorý denno-denne vyťukával v zime na naše okná, keď ešte potravy veľa nebolo. Snažil sa zmeniť svoj život.
Chudáka Poliaka surovo zmlátili, hlava mu krvácala od tvrdých rán votrelcov a telo mal samú modrinu. Museli ho previezť do nemocnice. Už som ho potom nikdy viac nevidel, takže neviem ako sa skončila jeho púť za tým, čo si vysníval, tak ako každý z nás, čo sme odišli ďaleko od svojich domovov.
Albánci vôbec neboli potrestaní a naďalej tam zotrvali! Čudné to konanie rakúskych policajtov, ktorí sa tak do pŕs udierali, akí sú spravodliví a bezchybní. Nič sa nezmenilo a tí votrelci naďalej chodievali s nebezpečnými zbraňami v rukách. Neviem ako to dopadlo, pretože zanedlho som odišiel. Určite všetkých Albáncov neskoršie vysťahovali mimo tábora a dali im ubytovanie v niektorých penziónoch na okolí, tak ako dávali aj väčšine rodín, aby mali svoje súkromie. Bola tam aj obava, aby sa im nepomstili tí Poliaci, čo žili v tábore, pretože sa to k nim donieslo, keď popod oknami postávali a rozprávali sa s nami z karantény. I naši Čechoslováci sa pristavili na slovíčko, na dve.
Nám slobodným to až natoľko nevadilo, takže sme nemali väčší problém žiť aj v spoločnosti nepredvídateľných individualít. Stále mi však vadí to, že sa ani jeden Poliak toho chudáka nezastal a nič neurobil. Určite, keby sa to bolo stalo nášmu Čechoslovákovi, a bolo nás tam iba päť, museli by si Albánci dávať pozor na svoje zdravie, pretože by sme ich nenechali v kľude robiť si to, čo sa im zachce s ich primitívnym zmýšľaním. I toto je stránka utečeneckého tábora, ktorý mi niekedy pripomínal aj väzenie plné kriminálnikov, ktorým na ničom nezáleží a svoje chúťky si vybíjajú na nevinných spoluväzňoch. Mafia v najväčšom možnom štýle. Bratia Poliaci ma veľmi sklamali a nikdy im to nezabudnem, že sa nesnažili vôbec nič urobiť, hoci ich bola obrovská presila, mohli Albáncov aj zvalcovať. Nestalo sa tak a všetci zaliezli ako slimáci do svojej ulity, keď na nich trošku vody prskneš. Nevídane rýchlo sa stiahnu a nevyjdú von veľmi dlho, aby boli chránení od nepríjemného okolia, ktoré im spôsobuje bolesť. To presne som videl u mojich bratov, ktorých som si dovtedy tak obľúbil. Neskoršie som im všetkým odpustil, ale nikdy nezabudol, čo mohli urobiť pre svojho človeka, ale rozhodli sa nič nepodniknúť a nechali ho chudáka samého bezradného napospas divokej čvarge, ktorá bola nemilosrdná....
Týmto to nekončilo, bitky boli na denno-dennom poriadku a tak policajti boli predsa prinútení dosť často zasahovať. Ich obušky neostávali nečinné, ale lietali vzduchom a dopadali občas i na telá nevinných ľudí, ktorí sa tam náhodou vyskytli. Keď človek raz vyšiel, nebezpečenstvu sa nevyhol a musel byť stále v strehu, nakoľko niektorí boli ako zlí psi práve z reťaze odtrhnutí a napádali každého, kto sa im do cesty priplietol. Boli ako bezduché krvilačné stvory, ktoré iba zrakom bez mozgu reagovali a srdce bolo niekde ďaleko od nich, cudzie, im nedosiahnuteľné...
20.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-