XIII. časť - Bitkári
Ale dlho to nevydržalo. Darmo je, veľa ľudí emigrovalo a našlo sa medzi nimi aj dosť takých, ktorí nemali najpríjemnejšiu povesť, čo sa s nimi vliekla počas celých ich životov ako strašiak, ktorého sa striasť nemôžu. I takých ľudí tam človek stretol a vyhnúť sa im nemohol. Skrátka nedalo sa to, aj takí tam patrili. Musel sa každý z nás aj na to neočakávané zlo pripraviť, pretože ak nebol pripravený, bol niekedy aj nepríjemne šokovaný...
Navyše aj policajti bývali veľmi často benevolentní, slepí a hluchí, lebo takí aj chceli byť, a nikto nemohol proti tomu nič urobiť. Skrátka, nemali záujem sa starať do rozkolov emigrantov, ktorých považovali iba za menejcennú skupinu ľudí, ktorá sa rozhodla odísť za lepším životom. Nemali záujem a boli dosť úzkoprsí na to, aby sa trochu viac snažili, tak ako by sa aj mali. Odtiaľto-potiaľto a ani o centimeter viac, často ani to základné pre bezpečnosť nedokázali urobiť a tak napätie nastalo vždy, keď sa niekto nedokázal kontrolovať...
Prišla skupina ôsmich Albáncov a boli to všetko mládenci vo veku od 18 až po 25 rokov. Ten najmladší bol celkom príjemný človek, vzdelanejší a vedel aj po francúzsky, takže sme sa s ním všetci spriatelili. Ani to netrvalo dlho, keď sa niečo prihodilo a títo Albánci sa zmenili na krvilačných a nebezpečných ľudí. Akurát ten jeden sa radšej tomu vyhýbal, hoci musel nesúhlasne a s nevôľou pozerať na nich. Ale patril k nim a podporiť tú druhú stranu, znamenalo stať sa ich nepriateľom. Títo siedmi zloduchovia vyčínali v karanténe, ale policajti sa stali zrazu nečinní, tvárili sa, že nevidia problémy a nechali ľudí, nech si to sami medzi sebou riešia i keď sa pozabíjajú, alebo prinajmenšom tažko zrania. Dokonca aj vraždu, či jej príčinu, považovali za bezpredmetnú situáciu, ktorá sa ich netýkala. Bola to vražda človeka, ktorý terorizoval skupinu ľudí, ktorá s ním bývala na tej istej izbe. Všetci žili v denno-dennom strachu a v noci mávali tie najhoršie sny, báli sa či prežijú do rána, alebo či budú môcť prežiť ďalší deň, aby boli bližšie k ich vytúženému cieľu na slobode. Tento človek sa naozaj nevedel vyrovnať s normálnym životom a trýznil ľudí, tak isto, ako to robieval predtým v légiách. Hrôza sa preniesla do celej skupinky ľudí, ktorá sa musela rozhodnúť: buď oni, alebo on. Pretože keby to nebol on, tak by to boli oni, postupne po jednom. Mali možnosť ho veľmi dobre spoznať. Hlavne keď si vypil sa premenil na toho najhoršieho vyvrheľa ľudskej spoločnosti. Nenávidel každého, dokonca aj svojho spoločníka, ktorý s ním slúžil v légiách, lenže tento vedel lepšie krotiť svoje vášne. I tak bol jeho spoločníkom, takže obavy ostatných boli opodstatnené. Nebudem opisovať, čomu všetkému sa títo ľudia na izbe s ním museli podrobiť. Stalo sa to, čo sa stať malo a život išiel ďalej...
Albánci si zasadli na jedného Poliaka, ktorého však nedokázalo podporiť ďalších 33 jeho krajanov a ani sa ho nezastali proti presile Albáncov, ktorí boli vždy v tlupe a nikdy neboli osamote. Nikdy nie osamelí. Boli ako svorka vlkov, ktorá chodila všade veľmi hladná a hľadala korisť. Prechádzali sa chodbou ako skupina provokatérov, pripravená potrestať hocikoho, kto len zlý pohľad na nich uprie. Nikdy som sa nedozvedel dôvod ich sporu s tým chudákom Poliakom, ktorého skoro ubili nohami zo stoličiek. Nešťastím bolo aj to, že ďalší Poliaci chodili ako vystrašené kurence po dvore a nechceli sa zapodievať týmito primitívnymi praktikami, každý sa snažil prežiť toto obdobie, aby mohol začať niekde úplne inde. I keby som aj bol chcel niečo urobiť a potrestať túto bandu vyvrheľov, nenašiel som porozumenie. Určite som predtým spomenul aj jedného muža, ktorý nešťastnou náhodou usmrtil človeka. Ten sa obával, aby niekomu neublížil. Pamätal si, ako po jeho úderoch ten človek skonal a viac nevydýchol. Bolo to kus chlapa, dobrých 195 cm a so svojou 120 kg hmotnosťou by si bol určite poradil, keby bol mal pomoc. Lenže on sa tiež chcel dostať za brány hlavného vchodu tábora a tiež chcel vyjsť raz na slobodu a byť voľným ako ten vták, ktorý denno-denne vyťukával v zime na naše okná, keď ešte potravy veľa nebolo. Snažil sa zmeniť svoj život.
Chudáka Poliaka surovo zmlátili, hlava mu krvácala od tvrdých rán votrelcov a telo mal samú modrinu. Museli ho previezť do nemocnice. Už som ho potom nikdy viac nevidel, takže neviem ako sa skončila jeho púť za tým, čo si vysníval, tak ako každý z nás, čo sme odišli ďaleko od svojich domovov.
Albánci vôbec neboli potrestaní a naďalej tam zotrvali! Čudné to konanie rakúskych policajtov, ktorí sa tak do pŕs udierali, akí sú spravodliví a bezchybní. Nič sa nezmenilo a tí votrelci naďalej chodievali s nebezpečnými zbraňami v rukách. Neviem ako to dopadlo, pretože zanedlho som odišiel. Určite všetkých Albáncov neskoršie vysťahovali mimo tábora a dali im ubytovanie v niektorých penziónoch na okolí, tak ako dávali aj väčšine rodín, aby mali svoje súkromie. Bola tam aj obava, aby sa im nepomstili tí Poliaci, čo žili v tábore, pretože sa to k nim donieslo, keď popod oknami postávali a rozprávali sa s nami z karantény. I naši Čechoslováci sa pristavili na slovíčko, na dve.
Nám slobodným to až natoľko nevadilo, takže sme nemali väčší problém žiť aj v spoločnosti nepredvídateľných individualít. Stále mi však vadí to, že sa ani jeden Poliak toho chudáka nezastal a nič neurobil. Určite, keby sa to bolo stalo nášmu Čechoslovákovi, a bolo nás tam iba päť, museli by si Albánci dávať pozor na svoje zdravie, pretože by sme ich nenechali v kľude robiť si to, čo sa im zachce s ich primitívnym zmýšľaním. I toto je stránka utečeneckého tábora, ktorý mi niekedy pripomínal aj väzenie plné kriminálnikov, ktorým na ničom nezáleží a svoje chúťky si vybíjajú na nevinných spoluväzňoch. Mafia v najväčšom možnom štýle. Bratia Poliaci ma veľmi sklamali a nikdy im to nezabudnem, že sa nesnažili vôbec nič urobiť, hoci ich bola obrovská presila, mohli Albáncov aj zvalcovať. Nestalo sa tak a všetci zaliezli ako slimáci do svojej ulity, keď na nich trošku vody prskneš. Nevídane rýchlo sa stiahnu a nevyjdú von veľmi dlho, aby boli chránení od nepríjemného okolia, ktoré im spôsobuje bolesť. To presne som videl u mojich bratov, ktorých som si dovtedy tak obľúbil. Neskoršie som im všetkým odpustil, ale nikdy nezabudol, čo mohli urobiť pre svojho človeka, ale rozhodli sa nič nepodniknúť a nechali ho chudáka samého bezradného napospas divokej čvarge, ktorá bola nemilosrdná....
Týmto to nekončilo, bitky boli na denno-dennom poriadku a tak policajti boli predsa prinútení dosť často zasahovať. Ich obušky neostávali nečinné, ale lietali vzduchom a dopadali občas i na telá nevinných ľudí, ktorí sa tam náhodou vyskytli. Keď človek raz vyšiel, nebezpečenstvu sa nevyhol a musel byť stále v strehu, nakoľko niektorí boli ako zlí psi práve z reťaze odtrhnutí a napádali každého, kto sa im do cesty priplietol. Boli ako bezduché krvilačné stvory, ktoré iba zrakom bez mozgu reagovali a srdce bolo niekde ďaleko od nich, cudzie, im nedosiahnuteľné...
20.11.2007
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.