uplatniť, ale hlavne ako si v živote finančne prilepšiť. Šoférovanie ma veľmi bavilo, pretože už predošlé skúsenosti s jazdením na tirákoch naprieč Amerikou mi dávali novú možnosť oprášiť staré dobré miesta, ktoré som navštevoval. Vždy sa rád vraciam na miesta, na ktorých som už raz bol.
Je to akási ľudská vášeň možno každého človeka. Možnože občas sa to ale nedá, lebo máme na tie miesta zlé spomienky, takže radšej sa vyhýbame akýmkoľvek príležitostiam sa tam znovu "ukázať". Poväčšine je to ale vždy milá a ďalšia skúsenosť.
Na spomínanom školení nových vodičov autobusov som v hoteli býval s kolegom, ktorý pochádzal z neďalekeho Newbergu a bol o nejaký ten rôčik starší ako ja. Asi tak o tri roky, ale rozumeli sme si veľmi dobre. Bol dosť silným fajčiarom, ale na izbe nefajčil, lebo vedel, že mi to vadí. Chodieval na neďalekú terasu a vždy sa chúlil do zimného kabátu. Vonku bola poriadna zima a často snežievalo, čo bolo v tejto oblasti veľmi nezvyklé. Bol to jeden z tých rokov na severo-západnom pobreží, keď napadol sneh a ešte k tomu aj pekne primŕzalo. Cesty boli všade ošatené belobou. Akurát posyp ich trošku olinajkoval čiernymi nepravidelnými pruhmi. Takmer akoby zebry boli ležali na cestách. Väčšinou ich posypávali jemným štrkom, takže na jar museli poriadne poupratovať veľa drobných kamienkov, ktoré cez zimu cesty takmer pokryli.
Jazdievali sme s Dougom spolu. To meno som mu akurát vymyslel, lebo iné ma nenapadlo. Zaujímavé na ňom bolo aj to, že to bol poriadny kus chlapa. Taký drobček - 6 feet a 8 inches – 203,2 centimetrov... Bola to zároveň aj veľká výhoda, že nás všetkých takto rozdelili do trvalých dvojíc, pretože sme na jazdy chodievali v rôznych časových variantách, a tým sme nemali narušený plynulý odpočinok.
Mali sme veľkú poradu a tam nám vysvetlili celý harmonogram školenia. Každý týždeň bol rozdelený na jazdy, alebo hodiny v triede. My sme mali pondelok, streda a piatok vyučovanie a v utorok, štvrtok a v sobotu jazdy autobusom. Nedele boli voľné, a tak som si mohol odskočiť do neďalekého katolíckeho kostola.
Prvé, čo sme pri jazdách robili, bola škôlka, čiže jazda medzi prekážkami - kolíkmi, cúvanie a parkovanie. V začiatkoch som sa v tom autobuse cítil dosť stratený, pretože všetko na ňom bolo akési veľké, a tak som sa dosť bál, aby som do niečoho nenarazil. Trvalo mi to iba prvý týždeň, ale potom som sa cítil zase ako v osobnom automobile. V pohode a bez nervozity. Samozrejme, že som aj musel, lebo sme chodievali medzi ľudí na cesty a potom aj na diaľnice, kde bola premávka neuveriteľne hustá. Jazdievali sme smerom na Seattle, čo bolo iba kúsok odtiaľto na sever. Chodievali sme aj smerom ku kanadským hraniciam, čo bolo dobrých 230 kilometrov. V autobuse nás vždy bývavalo po päť, v dosť pravidelných intervaloch sme sa striedali v šoférovaní, aby si každý denne zajazdil za volantom minimálne hodinu a pol. Medzitým boli aj prestávky, tak polhodinka na obed a občerstvenie, menšie zastavenia - päťminútovky pre fajčiarov, pretože tí boli najväčší chudáci. Ono ani neskoršie sa tomu neubránili, nakoľko v autobusoch nebolo povolené si zapáliť, a tak sa museli zaťať.
Všetci budúci vodiči sme pozorne sledovali, čo každý za volantom robí, aj ako pred jazdou vykonáva inšpekciu, pretože na tom si náš inštruktor Robert Smith veľmi zakladal. Bol už takmer na dôchodku, takže všetko videl, všade bol a naviac aj všetko vedel, takže nič mu neuniklo. Bolo to aj pre nás dobré, pretože keď sa človek niečo učí, mal by sa to naučiť čo najlepšie, aby sa vyhýbal zbytočným dodatočným stresom a konfliktom.
Nikto sa z nás sa netešil, keď išiel šoférovať ako prvý, pretože porota piatich ľudí bola veľmi inkvizitívna a všetko chcela vidieť. Samozrejme, že sme sa rozhodli poradie si vylosovať, dali sme naše mená na lístkoch do čiapky a Bob si pomaly lístky vyberal a nahlas oznamoval poradie jednotlivých jazdcov. Jazdila s nami aj jedna žena.
Náš inštruktor skoro nikdy počas jazdy nezasahoval, pretože nám dôveroval. Občas sa ale niečo neočakávané udialo, tak nemal inú možnosť, aby sme zbytočne nehavarovali. Naberali sme skúsnosti a po dvoch týždňoch mesačného vodičského školenia sme už boli takmer svojimi pánmi.
Pretože sa blížili Vianoce, myslel som aj na brata a jeho rodinu doma, hlavne jeho dve dcéry, ktorým som chcel niečo kúpiť pod stromček. Problémy neboli veľké, akurát som to všetko musel zladiť, aby obe prepeličky mali všetko rovnaké, aby si nezávideli, hoci bol medzi nimi štvorročný vekový rozdiel.
Staršia mala štrnásť a tá mladšia iba desať. I napriek tomu som to musel presne rozdeliť tak, aby sa žiadna z nich necítila ukrátená. Ináč mi to poradil aj brat pri našom spoločnom telefonáte, lebo on ich predsa len najlepšie poznal. Takže som všetko po pároch vyberal. K tomu som prihodil ešte kozmetiku pre švagrinú a bratovi zase cigarety, ktoré doma vtedy ešte kúpiť nemohol. Boli to jeho obľúbené Marlbora, ktoré mu život spríjemňovali. Alkohol som tam pribaliť nemohol, ale ešte nejaká drobnosť sa tam zmestila a zabalil som to do veľkej krabice. Balík vážil so všetkými tými pozornosťami a dobrotami 20 kilogramov (!). Podal som ho na jednej z jázd v malinkej dedinke North Bend, Washington. Na toto miesto asi nikdy nezabudnem, pretože mi všetci fandili, aby mi to na pošte prešlo bez nejakých prieťahov, ale hlavne rýchlo. Oni si vtedy dali trošku dlhšiu fajčiarsku prestávku. Strávil som tam dobrých 20 minút, ak nie aj polhodinku s vypisovaním colných prehlásení a poistenia. Vyhol som sa tam aj colnici, pretože tu sa na colnicu nemusí chodiť a všetko si potom poštový úrad rieši sám. Určite ale na ceste z Ameriky si to pozrú aj na colnom úrade.
Vo väčších mestách je všade colnica, ako aj tu v Portlande a je hneď kúsok od hlavnej pošty. Tiež vedľa je aj Federálna budova s pasovým a vízovym oddelením, oddelením pre udelenie občianstva a pre pracovné povolenia. Vtedy tam ešte nebola stanica Greyhoundu, ale teraz je tam od roku 1986 a hneď vedľa je aj Union Station, veľká vlaková stanica, ktorá bola daná do užívania 14. februára 1896. História sa začala ešte v roku 1882, keď sa podujali urobiť plán budúcej vlakovej stanice. Schválili ho v roku 1885 a samotná výstavba sa začala v roku 1890. Dokončená bola, ako som už predtým spomenul na svätého Valentína 1896. Je to naozaj honosná stavba so všetkou tou architektonickou krásou, ktorá tak dobre lahodí očiam každého okoloidúceho alebo návštevníka.
Prestávka sa už skončila, a tak bol rad na mne urobiť si inšpekciu a sadnúť za volant. Počas celej tej procedúry inšpekcie vozidla sme všetci museli všetko komentovať, aby inštruktor, ako aj celá porota kolegov - budúcich vodičov vedela, že tomu rozumieme. Je to na druhej strane aj výborná vec, pretože si človek opakuje a zároveň upevňuje znalosti. Ak sme niečo prehliadli, tak nás na to náš inštruktor Bob aj hneď upozornil. Radili sme si aj navzájom všetci kolegovia, keď inštruktor bol náhodou mimo pozornosti. Po prvých jazdách sme to všetci robievali už „ľavou zadnou“. Bolo to skrátka už samozrejmé, až automatické. Taktiež pri jazde sme museli všetko opisovať, čo robíme alebo plánujeme robiť, aby sa náš inštruktor uistil, že je v bezpečí, ako aj celá posádka pod naším velením za volantom. Veruže som sa aj zapotil, pretože to bolo dosť stresujúce, keď nás niekto celú tú jazdu kontroloval. Niekedy si človek musel vypočuť aj kritiku od kolegov, ktorí nikomu nič neodpustili. Posledný to mal vždy najľahšie, pretože si všimol na čo si dal inštruktor najviac záležať a čo chcel, aby bolo vždy perfektné.
Konečne bol deň za nami a všetci sme sa veľmi tešili na ten okamih, keď sa konečne po deviatich hodinách budeme môcť vyvaliť na posteľ aspoň na chvíľu, osprchovať, navečerať a potom sa trošku zabaviť v bare. Samozrejme alkoholické nápoje sa konzumovať nesmeli počas celého výcviku, nakoľko sme boli budúci vodiči a nikto nikdy nevedel, kedy nás vyšlú na jazdu...
Na druhý deň bolo vyučovanie v triedach, kde sme zase do seba dávali teoretické informácie a robievali testy na konci samotného vyučovania. Testy boli zo všetkého. Ako z technických znalostí, tak aj z jazdných predpisov a popri tom aj zo samotnej prepravy cestujúcich, výdajov cestovných lístkov, preberania zásielok a samotnej nakládky a vykládky. Bolo toho veľa, čo všetko sme museli zvládnuť, aby z nás boli budúci schopní operátori prepravy...
(Pokračovanie)

































Pred štyrmi rokmi v decembri sa objavilo na stránke Maj Gemer 63. pokračovanie rozprávania stredoškolského učiteľa, teraz už na invalidnom dôchodku, Slováka Jána Slovinca, žijúceho v USA už 35 rokov. Uverejnené príbehy mali názov Ako sa zo šustra učiteľ stal. Autor v nich spomína na svoje životné osudy v roku 1978, keď sa rozhodol emigrovať zo Slovenska. Začínal v Rakúsku, neskoršie skončil v Spojených štátoch amerických, kde sa usadil natrvalo. V spomínaných častiach sme sledovali cesty a s tým spojené útrapy, dobrodružstvá, mladé lásky i prvé kontakty a zážitky na americkej pôde nášho mladého nadšenca, túžiaceho po lepšom živote. Po štyroch rokoch odmlčania, príčinou ktorého boli zdravotné problémy „hlavného hrdinu“ rozprávania, sa nám znovu ozval a dal nám tak možnosť dočítať si jeho spomienky až do konca. Dnes tento nevšedný príbeh začíname 64. časťou, ktorú autor nazval Greyhoundské dobrodružstvo. Želám Vám príjemné čítanie.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-