musíme ešte vydržať. Na druhý deň sa to po obede priostrilo, a tak sme sa zase rýchlo presunuli do nemocnice, kde manželku už hneď zobrali a pridelili jej vlastnú izbu, kde mala porodiť. Všetko bolo pripravené a ja som bol tiež pripravený s fotoaparátom, hoci pôvodne som si celý priebeh plánoval zvečniť na video. Na nešťastie sa mi pred tromi týžňami kamera pokazila a mal som ju v oprave. Všetko sa to akosi preťahovalo a pôrodník mal vo vedľajšej miestnosti ťažký prípad. Bol iba sám, tak sa zo mňa stal na okamih pôrodný asistent. Zdravotná sestrička bola príliš dobrá duša, ale mäkká, a tak som sa celého pôrodu ujal ja. Najprv som manželke len radil, aby viac bojovala, ale nakoniec som musel na ňu aj zakričať, pretože sme sa trápili už vyše dve hodiny a malému sa akosi nechcelo prísť na svet. Nakoniec, keď už to bolo takmer pred cieľom, prišiel lekár a urobil posledné zákroky. Bol som v obrovskom šoku, keď som uvidel maličkého človiečika ako takmer vyskočil z lona svojej matky. Lekár sa príliš dlho nezdržal a hneď sa pobral k druhému prípadu, kde robil cisársky rez.

Hneď na to dali bábätko do rúk manželke,

aby ho videla, bola z toho nekonečne šťastná a celého si ho od hlavy až po päty prezerala. Všetko som to rýchlo nafotil, aby sme mali zaznamenané jeho prvé chvíľočky na tomto svete. Potom som so sestričkou odišiel a asistoval jej pri kúpaní, očkovaní a samozrejme i pri odtlačkoch chodidiel. Potom som ho znovu nafotil a vrátil sa rýchlo k manželke, ktorá sa už nemohla dočkať svojho maličkého drobčeka, aby si ho mohla poláskať. Johnny sa narodil 9. februára 1993 o 21:15 hodine.
Na druhý deň som šiel do obchodov a nakúpil všetko, čo sme mali už dopredu vybrané. Po príchode domov si Johnnyho manželka pekne nakŕmila a uložila vedľa seba do postele. Ja som ležal na druhej strane, aby bol z oboch strán chránený našimi telami. Od tohto dňa nám začali aj prebdené noci a behanie okolo malého človiečika. Ja som ešte nejaký čas nepracoval, lebo som bol na nemocenskej, takže o to to bolo lepšie, že som mohol s nimi stále byť a pomáhať. 

Ani sme si neuvedomili a malý sa začal stavať na nohy,

nakoniec, keď mal 11 mesiacov a 11 dní dokázal prejsť sám niečo vyše troch metrov a to sa mi už podarilo zachytiť aj na kameru. Fotieval som ho veľmi často, aby mal veľa záberov z detstva, pretože ja žiadne nemám a chcel som, aby manželka, ale hlavne Johnny mal nejakú spomienku, keď bude dospelý. A veruže má stovky fotografií, ktoré mu zachycujú jeho život od útleho detstva až po dnešnú dobu, hoci teraz sa už toľko nefotievame. Väčšinou sú to už len vianočné zábery pri stromčeku a pri okrúhlych narodeninách.
Znovu nastal čas, aby som si oprášil starý sen a konečne dokončil prerušené štúdiá na univerzite. Ináč, bola to práve moja manželka, ktorá ma do toho najviac tlačila a ja som sa len tešil, že ma v tom tak podporovala. Nejaké peniaze som mal ešte našetrené, a niečo mi aj štát dal, a tak som začal poslednú časť štúdií. Nakoľko mojím plánom a cieľom bolo stať sa učiteľom, povinne sme chodievali do škôl na prax. Mne pridelili špeciálnu školu, kde som sa venoval postihnutým deťom. Pracoval som tam takmer polroka, nakoľko tu sa študuje na štvrťroky a nie na semestre, takže som si odkrútil dva štvrťroky, ktoré mi dali veľmi veľa do života. Deti, o ktoré som sa staral boli veľmi postihnuté, takže to bola veľká výzva na súboj. Všetko čo bolo potrebné som zvládol, a tak som mal veľmi dobrý pocit, keď som ukončil moju stáž práve na tejto osobitnej škole s deťmi s poruchami.

Prichádzal pomaly ten vzácny deň,

ktorý sa nakoniec udial v sobotu 13. júna 1998, keď som konečne zažil ten okamih, na ktorý som sa celý život tešil. Promócie sa uskutočnili v športovej hale Rose Garden, ktorá má kapacitu niečo vyše 21 tisíc a bola postavená iba pred tromi rokmi, takže zaváňala ešte novotou. Bolo nás všetkých dokopy vyše štyri tisícky, čo sme dnes promovali. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že naším hlavným hosťom a garantom bol sám prezident Spojených štátov Bill Clinton, ktorý bol osobným priateľom nášho dekana Dr. Bernsteina. Začalo sa to všetko vo veľmi slávnostnej atmosfére, keď sme až doďaleka počuli klasické hudobné doprovody v podaní univerzitného orchestra. Bol som v poslednej skupine, takže na konci dlhého sprievodu, ktorý nemal konca. Pomaly sme sa presúvali a nakoniec zažili ešte ďalšiu kontrolu, aby bol prezident v bezpečí a nehrozilo mu nič v tom, aby k nám mohol prehovoriť. Tu sa zrazu objavil pán dekan, a tak sme sa začali s nimi zhovárať. Bol veľmi dobre naladený, lebo jeho dobrým priateľom bol samotný prezident, ktorý ho takto poctil svojou návštevou počas tohto veľkolepého sviatku Promócie. Bola to veľká česť pre neho ako i pre nás všetkých, ktorí sme v tento deň dosiahli naše najvyššie ciele. Strávili sme s ním dobrú polhodinku, keď sme konečne dorazili do haly za búrlivého potlesku divákov, rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí na nás všetkých čakali. Konečne sme sa usadili na pridelené stoličky a celá oslava sa mohla začať. Prejavy mali všetci dôležití činitelia, ako aj vyvolení študenti a nakoniec k nám prehovoril samotný pán prezident Bill Clinton. Bol to veľmi zaujímavý prejav plný pozitívnych slov a všetci sme boli hrdí na to, že sme tu stáli. Po ukončení svojho prejavu pán prezident podal ruky všetkým doktorantským ašpirantom a rozlúčil sa s nami. Nastalo nekonečné uvádzanie mien študentov a nakoniec som počul aj to svoje meno. Celý som sa od radosti zachvel a bol som z toho všetkého dlho dojatý. Bolo to niečo fantastického po všetkých tých útrapach, ktoré som musel podstúpiť. Konečne sa mi to podarilo a zdolal som ten najvyšší vrchol, ktorý som si vytýčil. Pán profesor mi konečne mohol podať ruku a zablahoželať mi skutočne od srdca. Poznali sme sa osobne a dosť mi psychicky pomáhal. Ja som potom občas na prednášku priniesol vlastnoručne upečený chlieb, ktorý on tak zbožňoval... :)

Celú akciu nafilmovala

profesionálna súkromná televízna spoločnosť na klasické vinylové kazety. K tomu bol prizvaný aj fotografista, ktorý to všetko nafotil. Doteraz to mám dobre odložené a prepísané na disky, aby sa mi to čo najdlhšie zachovalo v dobrej kondícii.
Po promóciach sme začali s manželkou kuť plány a ja som sa chcel vrátiť natrvalo domov, kde by som mohol byť a živiť sa vyučovaním na nejakej škole. Na internete som strávil veľa času a hľadal kontakty. Nakoniec sa mi jeden solídny podarilo nájsť, a tak som sa skontaktoval s pani riaditeľkou Bilingválneho anglického gymnázia v Sučanoch. Zaslal som jej všetky informácie, ktoré si potom musela aj overiť, taktiež preložený absolventský diplom, ktorý bolo potrebné doložiť na uznanie odbornej kvalifikácie. Nakoľko v nasledujúcom školskom roku mali prisť o jedného britského profesora dejepisu, uvoľnila sa im pozícia. Pretože moja aprobácia boli spoločenské vedy (Dejepis, Zemepis a Politológia) bol som celkom vhodný kandidát na túto pozíciu, pretože tieto predmety sa výlučne vyučovali v anglickom jazyku. Tiež potrebovali niekoho aj na anglickú konverzáciu pre pokročilých. Všetko dopadlo dobre, a môj príchod na budúci rok sa mohol uskutočniť.

Bol deň pred Veľkou nocou v roku 1999,

keď som opustil USA a vrátil sa domov, kde som túžil žiť a pracovať v smere, ktorý som si už dávno vytýčil. Po príchode som sa hneď spojil s pani riaditeľkou a vytvorili sme si veľmi dobré puto. Naviac mi ponúkla možnosť pracovať ako externý lektor angličtiny v pobočke Univerzity Mateja Bela, nakoľko ona už nemala dostatok času, aby sa mohla cez víkendy venovať tejto práci. Od septembra som sa potom počas víkendov venoval prednáškam anglického jazyka v bakalárskom programe Muzeológie, ktorý bol umiestnený v aule Matice slovenskej. Tiež som po večeroch vyučoval na martinskom gymnáziu záujemcov z jazykovej školy a k tomu som mal ešte aj nejaké súkromné hodiny. Bol som konečne doma a všetko bolo tak, ako som si to predstavoval.
Bol som veľmi šťastný, lebo život sa mi naplnil...
(Nedeľa, 8. marca 2015 od 12:30 do 16:30 hod.)
K O N I E C

Ján Slovinec

{jcomments on}