musíme ešte vydržať. Na druhý deň sa to po obede priostrilo, a tak sme sa zase rýchlo presunuli do nemocnice, kde manželku už hneď zobrali a pridelili jej vlastnú izbu, kde mala porodiť. Všetko bolo pripravené a ja som bol tiež pripravený s fotoaparátom, hoci pôvodne som si celý priebeh plánoval zvečniť na video. Na nešťastie sa mi pred tromi týžňami kamera pokazila a mal som ju v oprave. Všetko sa to akosi preťahovalo a pôrodník mal vo vedľajšej miestnosti ťažký prípad. Bol iba sám, tak sa zo mňa stal na okamih pôrodný asistent. Zdravotná sestrička bola príliš dobrá duša, ale mäkká, a tak som sa celého pôrodu ujal ja. Najprv som manželke len radil, aby viac bojovala, ale nakoniec som musel na ňu aj zakričať, pretože sme sa trápili už vyše dve hodiny a malému sa akosi nechcelo prísť na svet. Nakoniec, keď už to bolo takmer pred cieľom, prišiel lekár a urobil posledné zákroky. Bol som v obrovskom šoku, keď som uvidel maličkého človiečika ako takmer vyskočil z lona svojej matky. Lekár sa príliš dlho nezdržal a hneď sa pobral k druhému prípadu, kde robil cisársky rez.
Hneď na to dali bábätko do rúk manželke,
aby ho videla, bola z toho nekonečne šťastná a celého si ho od hlavy až po päty prezerala. Všetko som to rýchlo nafotil, aby sme mali zaznamenané jeho prvé chvíľočky na tomto svete. Potom som so sestričkou odišiel a asistoval jej pri kúpaní, očkovaní a samozrejme i pri odtlačkoch chodidiel. Potom som ho znovu nafotil a vrátil sa rýchlo k manželke, ktorá sa už nemohla dočkať svojho maličkého drobčeka, aby si ho mohla poláskať. Johnny sa narodil 9. februára 1993 o 21:15 hodine.
Na druhý deň som šiel do obchodov a nakúpil všetko, čo sme mali už dopredu vybrané. Po príchode domov si Johnnyho manželka pekne nakŕmila a uložila vedľa seba do postele. Ja som ležal na druhej strane, aby bol z oboch strán chránený našimi telami. Od tohto dňa nám začali aj prebdené noci a behanie okolo malého človiečika. Ja som ešte nejaký čas nepracoval, lebo som bol na nemocenskej, takže o to to bolo lepšie, že som mohol s nimi stále byť a pomáhať.
Ani sme si neuvedomili a malý sa začal stavať na nohy,
nakoniec, keď mal 11 mesiacov a 11 dní dokázal prejsť sám niečo vyše troch metrov a to sa mi už podarilo zachytiť aj na kameru. Fotieval som ho veľmi často, aby mal veľa záberov z detstva, pretože ja žiadne nemám a chcel som, aby manželka, ale hlavne Johnny mal nejakú spomienku, keď bude dospelý. A veruže má stovky fotografií, ktoré mu zachycujú jeho život od útleho detstva až po dnešnú dobu, hoci teraz sa už toľko nefotievame. Väčšinou sú to už len vianočné zábery pri stromčeku a pri okrúhlych narodeninách.
Znovu nastal čas, aby som si oprášil starý sen a konečne dokončil prerušené štúdiá na univerzite. Ináč, bola to práve moja manželka, ktorá ma do toho najviac tlačila a ja som sa len tešil, že ma v tom tak podporovala. Nejaké peniaze som mal ešte našetrené, a niečo mi aj štát dal, a tak som začal poslednú časť štúdií. Nakoľko mojím plánom a cieľom bolo stať sa učiteľom, povinne sme chodievali do škôl na prax. Mne pridelili špeciálnu školu, kde som sa venoval postihnutým deťom. Pracoval som tam takmer polroka, nakoľko tu sa študuje na štvrťroky a nie na semestre, takže som si odkrútil dva štvrťroky, ktoré mi dali veľmi veľa do života. Deti, o ktoré som sa staral boli veľmi postihnuté, takže to bola veľká výzva na súboj. Všetko čo bolo potrebné som zvládol, a tak som mal veľmi dobrý pocit, keď som ukončil moju stáž práve na tejto osobitnej škole s deťmi s poruchami.
Prichádzal pomaly ten vzácny deň,
ktorý sa nakoniec udial v sobotu 13. júna 1998, keď som konečne zažil ten okamih, na ktorý som sa celý život tešil. Promócie sa uskutočnili v športovej hale Rose Garden, ktorá má kapacitu niečo vyše 21 tisíc a bola postavená iba pred tromi rokmi, takže zaváňala ešte novotou. Bolo nás všetkých dokopy vyše štyri tisícky, čo sme dnes promovali. Najkrajšie na tom všetkom bolo to, že naším hlavným hosťom a garantom bol sám prezident Spojených štátov Bill Clinton, ktorý bol osobným priateľom nášho dekana Dr. Bernsteina. Začalo sa to všetko vo veľmi slávnostnej atmosfére, keď sme až doďaleka počuli klasické hudobné doprovody v podaní univerzitného orchestra. Bol som v poslednej skupine, takže na konci dlhého sprievodu, ktorý nemal konca. Pomaly sme sa presúvali a nakoniec zažili ešte ďalšiu kontrolu, aby bol prezident v bezpečí a nehrozilo mu nič v tom, aby k nám mohol prehovoriť. Tu sa zrazu objavil pán dekan, a tak sme sa začali s nimi zhovárať. Bol veľmi dobre naladený, lebo jeho dobrým priateľom bol samotný prezident, ktorý ho takto poctil svojou návštevou počas tohto veľkolepého sviatku Promócie. Bola to veľká česť pre neho ako i pre nás všetkých, ktorí sme v tento deň dosiahli naše najvyššie ciele. Strávili sme s ním dobrú polhodinku, keď sme konečne dorazili do haly za búrlivého potlesku divákov, rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí na nás všetkých čakali. Konečne sme sa usadili na pridelené stoličky a celá oslava sa mohla začať. Prejavy mali všetci dôležití činitelia, ako aj vyvolení študenti a nakoniec k nám prehovoril samotný pán prezident Bill Clinton. Bol to veľmi zaujímavý prejav plný pozitívnych slov a všetci sme boli hrdí na to, že sme tu stáli. Po ukončení svojho prejavu pán prezident podal ruky všetkým doktorantským ašpirantom a rozlúčil sa s nami. Nastalo nekonečné uvádzanie mien študentov a nakoniec som počul aj to svoje meno. Celý som sa od radosti zachvel a bol som z toho všetkého dlho dojatý. Bolo to niečo fantastického po všetkých tých útrapach, ktoré som musel podstúpiť. Konečne sa mi to podarilo a zdolal som ten najvyšší vrchol, ktorý som si vytýčil. Pán profesor mi konečne mohol podať ruku a zablahoželať mi skutočne od srdca. Poznali sme sa osobne a dosť mi psychicky pomáhal. Ja som potom občas na prednášku priniesol vlastnoručne upečený chlieb, ktorý on tak zbožňoval... :)
Celú akciu nafilmovala
profesionálna súkromná televízna spoločnosť na klasické vinylové kazety. K tomu bol prizvaný aj fotografista, ktorý to všetko nafotil. Doteraz to mám dobre odložené a prepísané na disky, aby sa mi to čo najdlhšie zachovalo v dobrej kondícii.
Po promóciach sme začali s manželkou kuť plány a ja som sa chcel vrátiť natrvalo domov, kde by som mohol byť a živiť sa vyučovaním na nejakej škole. Na internete som strávil veľa času a hľadal kontakty. Nakoniec sa mi jeden solídny podarilo nájsť, a tak som sa skontaktoval s pani riaditeľkou Bilingválneho anglického gymnázia v Sučanoch. Zaslal som jej všetky informácie, ktoré si potom musela aj overiť, taktiež preložený absolventský diplom, ktorý bolo potrebné doložiť na uznanie odbornej kvalifikácie. Nakoľko v nasledujúcom školskom roku mali prisť o jedného britského profesora dejepisu, uvoľnila sa im pozícia. Pretože moja aprobácia boli spoločenské vedy (Dejepis, Zemepis a Politológia) bol som celkom vhodný kandidát na túto pozíciu, pretože tieto predmety sa výlučne vyučovali v anglickom jazyku. Tiež potrebovali niekoho aj na anglickú konverzáciu pre pokročilých. Všetko dopadlo dobre, a môj príchod na budúci rok sa mohol uskutočniť.
Bol deň pred Veľkou nocou v roku 1999,
keď som opustil USA a vrátil sa domov, kde som túžil žiť a pracovať v smere, ktorý som si už dávno vytýčil. Po príchode som sa hneď spojil s pani riaditeľkou a vytvorili sme si veľmi dobré puto. Naviac mi ponúkla možnosť pracovať ako externý lektor angličtiny v pobočke Univerzity Mateja Bela, nakoľko ona už nemala dostatok času, aby sa mohla cez víkendy venovať tejto práci. Od septembra som sa potom počas víkendov venoval prednáškam anglického jazyka v bakalárskom programe Muzeológie, ktorý bol umiestnený v aule Matice slovenskej. Tiež som po večeroch vyučoval na martinskom gymnáziu záujemcov z jazykovej školy a k tomu som mal ešte aj nejaké súkromné hodiny. Bol som konečne doma a všetko bolo tak, ako som si to predstavoval.
Bol som veľmi šťastný, lebo život sa mi naplnil...
(Nedeľa, 8. marca 2015 od 12:30 do 16:30 hod.)
K O N I E C
Ján Slovinec
{jcomments on}

































* Promócie *
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-