im ho všetkým musel vysvetľovať, lebo sa im vôbec nezdal smiešny. Ale rovnaké je to aj s ich vtipmi. Človek tu musí nejaký ten čas žiť a chápať mentalitu národa, aby ich celkom slušne pochopil. I teraz po 35 rokoch som niekedy stratený. Ale je to asi už aj vekom, lebo tých mladších človek len tak ľahko nerozosmeje. Musí to mať naozaj ich úroveň.
Konečne som bol pripravený na jazdu, na nič som nezabudol a naviac uistil inštruktora a aj kolegov, že to ovládam. Samozrejme, človek touto znalosťou umocňuje istotu aj v v sebe, a tak sa omnoho lepšie cíti. Hlavne, keď je na diaľnici sám v tom obrovskom autobuse, ktorý pojme 43 pasažierov. Bol to autobus firmy Greyhound, značka MCI-9. Parametre autobusu boli: dĺžka – 12,20 m, šírka – 2,45 m, výška 3,35 m a hmotnosť okolo 13 ton.
Všetci si posadali do autobusu a čo najbližšie dopredu, aby videli, kde dnes ideme. Po diaľnici som šiel dosť opatrne a až po niekoľkých kilometroch mi inštruktor oznámil miesto, kde ideme, takže celú tú dobu som to ani netušil. Zo Seattlu je to 50 kilometrov po diaľnici číslo 90 - východ. V samotnom meste aj diaľnica začínala, pretože Seattle je už pri Tichom oceáne. Môj úsek bol do Snoqualmie, mestečka s niečo vyše dvanásť tisíckami obyvateľov. Kedysi tam žil indiánsky kmeň Snoqualmie, tak po nich mesto dostalo pomenovanie. Bola tam obrovská píla, ktorá kedysi zamestnávala veľa ľudí. Veľmi sa tam darilo aj poľnohospodárstvu, nakoľko je tam dosť úrodnej pôdy, ktorá živí roľníkov a farmárov až doteraz. Tiež koncom 19. storočia sa tam vybudovala železničná trať a tá dosť napomohla tomu, že mohli ľahšie svoje produkty a výrobky vyvážat do neďalekého Seattlu. Železnica už zanikla a všetko sa preváža tirákmi, ale zachovali si aspoň tú pôvodnú železničnú stanicu, ktorá teraz slúži ako múzeum.
Ani nie zadlho som sa priblížil tesne k odbočke do Snoqualmie. Vychádzalo sa mierne do kopca a len-len, že som to zvládol, aby som sa nezošmykol smerom dole na rampe. Po chvíli som zastavil na veľkom parkovisku s motelom a reštauráciou, kde bola aj naša prvá prestávka. Všetci sme sa húfom vytratili a zamierili priamo k reštaurácii, ktorá mala 24 hodinový servis. Taktiež tam bol obchod stále otvorený a aj nepretržitá možnosť tankovania benzínu alebu nafty. Každý si dal kávu, aby sme lepšie znášali tú počiatočnú únavu z nedostatku spánku a nezvyklého režimu.
Sneh nám stihol zakryť stopy, keď sme sa asi po polhodinke vracali späť do autobusu. Tam zároveň čakala na mňa aj veľká skúška dávania reťazí na kolesá, a to na všetky štyri. Nielen na zadné, ale aj predné, pretože keď sa taký kolos šmykne, tak ho už nič nezastaví. Našťastie tam bola veľká pouličná lampa, ktorá mi svietila ako mesiac na oblohe a videl som veľmi dobre. Trvalo mi to trošku dlhšie, ale nakoniec som to celkom slušne zvládol so spokojnosťou i nad moje očakávanie. Bol som veľmi rád, že sa mi to podarilo, pretože dosiaľ som v tom nemal žiadnu prax. Boli sme konečne pripravení na odchod a na ďalší úsek, ale ešte som musel pár kilometrov urobiť, aby som ukázal, či som schopný zvládať autobus aj s reťazami, ale hlavne, aby som aj predpísanú rýchlosť dodržiaval. Autobus s reťazami na všetkých kolesách sa nesmie preháňať a musí ísť maximálne rýchlosťou 25 míľ za hodinu, čo je približne asi 40 kilometrov za hodinu. Keď sa jazdí príliš rýchlo, pneumatiky sa dosť opotrebúvajú reťazami, ktoré pod veľkou váhou autobusu dosť tlačia na ne a poškodzujú ich, preto sme museli jazdiť opatrnejšie. Naviac pri väčších rýchlostiach sa reťaze ľahšie poškodia a uvoľnia. Na ďalšej zastávke potom človek zistí, že už nemá na kolesách žiadne reťaze. Stalo sa mi to potom neskoršie niekoľkokrát, keď som sa príliš ponáhľal... Bola to dlhá noc, kým sme sa všetci za volantom vystriedali a ani káva už nezaberala. Ja som radšej ani nepil viac, aby som mohol ísť hneď do postele a mohol sa zrehabilitovať.
Na ďalší deň sme tiež museli vstávať skoro ráno, aby sme boli v triede už o ôsmej hodine, čakalo nás vyučovanie a to sme nemali veľmi radi, lebo bolo veľmi zdlhavé a niekedy až príliš nudné. Prestávky nám pomáhali najlepšie sa preklenúť cez tú časovú zónu, ktorá bola nekonečná. Držali nás tam vždy aspoň do 16. až 17. hodiny a mali sme toho vždy plné zuby. Ale potom sme si šli užívať nočný život. Najprv sme si odskočili s Dougom do čínskej reštaurácie a potom sme sa popozerali po celom obchodnom centre. Človek tam ani veľmi nemal kde ísť, a tak sme sa rozhodli ísť do kina, aj s našou kolegyňou, ktorú sme tiež pozvali. Už som aj celkom zabudol aký film hrali, ale pamätám si, že sme sa celkom slušne pobavili. Musela to byť nejaká komédia. Potom nás ešte čakal tradične bar, kde sa dalo aj tancovať, tak sa nám vždy naskytla možnosť spoznať miestne krásavice. Na uliciach postávali aj iné, ale obaja máme určité zásady a nie ako moj kamoš Vilko, ktorý na to doplatil hneď v prvú noc, keď sme pred pár rokmi prišli do New Yorku.
Mali sme za sebou veľa teórie i jázd a jediné, čo nás ešte hnalo dopredu, bola vidina, že si pomáhame k lepšiemu životu v novom remesle.. Už sme to mali iba za pár, presnejšie za týždeň, keď sme mali dostať diplom, že sme zvládli výcvik greyhoundského vodiča. Nechcem ale zabudnúť ešte na jedného pána, ktorého som poznal a vídaval ešte niekoľko rokov. Bol to náš veľký šéf celého výcviku Gary. Bol to veľmi šikovný pán a ten to všetko držal na uzde, aby sa učivo prebralo podľa jeho predstáv. Taktiež nám vypracovával všetky testy a dohliadal na to, aby sme ich potom mohli hravo zvládnuť pred dopravným komisárom. Gary mi dosť svojím jednaním pripomínal môjho bývalého kolegu atléta, takže akoby som ho videl znovu, i keď sme boli oddelení diaľavou a nekonečným Atlantickým oceánom. Ono je to vždy taký príjemný pocit pre človeka, keď stretne niekoho, kto mu pripomína jeho z dávna veľmi obľúbenú osobu. Stalo sa mi to veľakrát. Naposledy, keď som hral bowling. Uvidel som tam človeka, ktorý vyzeral celkom ako niekto z mojej domoviny, a tu v tejto diaľke to vzbudilo vo mne veľmi príjemý pocit, akoby sme sa zase po toľkých rokoch videli. Poznali sme sa ešte z detstva...
Štvrtok, 9. januára 2014 o 02:34 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec





















Greyhoundské dobrodružstvo II.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.