im ho všetkým musel vysvetľovať, lebo sa im vôbec nezdal smiešny. Ale rovnaké je to aj s ich vtipmi. Človek tu musí nejaký ten čas žiť a chápať mentalitu národa, aby ich celkom slušne pochopil. I teraz po 35 rokoch som niekedy stratený. Ale je to asi už aj vekom, lebo tých mladších človek len tak ľahko nerozosmeje. Musí to mať naozaj ich úroveň.
Konečne som bol pripravený na jazdu, na nič som nezabudol a naviac uistil inštruktora a aj kolegov, že to ovládam. Samozrejme, človek touto znalosťou umocňuje istotu aj v v sebe, a tak sa omnoho lepšie cíti. Hlavne, keď je na diaľnici sám v tom obrovskom autobuse, ktorý pojme 43 pasažierov. Bol to autobus firmy Greyhound, značka MCI-9. Parametre autobusu boli: dĺžka – 12,20 m, šírka – 2,45 m, výška 3,35 m a hmotnosť okolo 13 ton.
Všetci si posadali do autobusu a čo najbližšie dopredu, aby videli, kde dnes ideme. Po diaľnici som šiel dosť opatrne a až po niekoľkých kilometroch mi inštruktor oznámil miesto, kde ideme, takže celú tú dobu som to ani netušil. Zo Seattlu je to 50 kilometrov po diaľnici číslo 90 - východ. V samotnom meste aj diaľnica začínala, pretože Seattle je už pri Tichom oceáne. Môj úsek bol do Snoqualmie, mestečka s niečo vyše dvanásť tisíckami obyvateľov. Kedysi tam žil indiánsky kmeň Snoqualmie, tak po nich mesto dostalo pomenovanie. Bola tam obrovská píla, ktorá kedysi zamestnávala veľa ľudí. Veľmi sa tam darilo aj poľnohospodárstvu, nakoľko je tam dosť úrodnej pôdy, ktorá živí roľníkov a farmárov až doteraz. Tiež koncom 19. storočia sa tam vybudovala železničná trať a tá dosť napomohla tomu, že mohli ľahšie svoje produkty a výrobky vyvážat do neďalekého Seattlu. Železnica už zanikla a všetko sa preváža tirákmi, ale zachovali si aspoň tú pôvodnú železničnú stanicu, ktorá teraz slúži ako múzeum.
Ani nie zadlho som sa priblížil tesne k odbočke do Snoqualmie. Vychádzalo sa mierne do kopca a len-len, že som to zvládol, aby som sa nezošmykol smerom dole na rampe. Po chvíli som zastavil na veľkom parkovisku s motelom a reštauráciou, kde bola aj naša prvá prestávka. Všetci sme sa húfom vytratili a zamierili priamo k reštaurácii, ktorá mala 24 hodinový servis. Taktiež tam bol obchod stále otvorený a aj nepretržitá možnosť tankovania benzínu alebu nafty. Každý si dal kávu, aby sme lepšie znášali tú počiatočnú únavu z nedostatku spánku a nezvyklého režimu.
Sneh nám stihol zakryť stopy, keď sme sa asi po polhodinke vracali späť do autobusu. Tam zároveň čakala na mňa aj veľká skúška dávania reťazí na kolesá, a to na všetky štyri. Nielen na zadné, ale aj predné, pretože keď sa taký kolos šmykne, tak ho už nič nezastaví. Našťastie tam bola veľká pouličná lampa, ktorá mi svietila ako mesiac na oblohe a videl som veľmi dobre. Trvalo mi to trošku dlhšie, ale nakoniec som to celkom slušne zvládol so spokojnosťou i nad moje očakávanie. Bol som veľmi rád, že sa mi to podarilo, pretože dosiaľ som v tom nemal žiadnu prax. Boli sme konečne pripravení na odchod a na ďalší úsek, ale ešte som musel pár kilometrov urobiť, aby som ukázal, či som schopný zvládať autobus aj s reťazami, ale hlavne, aby som aj predpísanú rýchlosť dodržiaval. Autobus s reťazami na všetkých kolesách sa nesmie preháňať a musí ísť maximálne rýchlosťou 25 míľ za hodinu, čo je približne asi 40 kilometrov za hodinu. Keď sa jazdí príliš rýchlo, pneumatiky sa dosť opotrebúvajú reťazami, ktoré pod veľkou váhou autobusu dosť tlačia na ne a poškodzujú ich, preto sme museli jazdiť opatrnejšie. Naviac pri väčších rýchlostiach sa reťaze ľahšie poškodia a uvoľnia. Na ďalšej zastávke potom človek zistí, že už nemá na kolesách žiadne reťaze. Stalo sa mi to potom neskoršie niekoľkokrát, keď som sa príliš ponáhľal... Bola to dlhá noc, kým sme sa všetci za volantom vystriedali a ani káva už nezaberala. Ja som radšej ani nepil viac, aby som mohol ísť hneď do postele a mohol sa zrehabilitovať.
Na ďalší deň sme tiež museli vstávať skoro ráno, aby sme boli v triede už o ôsmej hodine, čakalo nás vyučovanie a to sme nemali veľmi radi, lebo bolo veľmi zdlhavé a niekedy až príliš nudné. Prestávky nám pomáhali najlepšie sa preklenúť cez tú časovú zónu, ktorá bola nekonečná. Držali nás tam vždy aspoň do 16. až 17. hodiny a mali sme toho vždy plné zuby. Ale potom sme si šli užívať nočný život. Najprv sme si odskočili s Dougom do čínskej reštaurácie a potom sme sa popozerali po celom obchodnom centre. Človek tam ani veľmi nemal kde ísť, a tak sme sa rozhodli ísť do kina, aj s našou kolegyňou, ktorú sme tiež pozvali. Už som aj celkom zabudol aký film hrali, ale pamätám si, že sme sa celkom slušne pobavili. Musela to byť nejaká komédia. Potom nás ešte čakal tradične bar, kde sa dalo aj tancovať, tak sa nám vždy naskytla možnosť spoznať miestne krásavice. Na uliciach postávali aj iné, ale obaja máme určité zásady a nie ako moj kamoš Vilko, ktorý na to doplatil hneď v prvú noc, keď sme pred pár rokmi prišli do New Yorku.
Mali sme za sebou veľa teórie i jázd a jediné, čo nás ešte hnalo dopredu, bola vidina, že si pomáhame k lepšiemu životu v novom remesle.. Už sme to mali iba za pár, presnejšie za týždeň, keď sme mali dostať diplom, že sme zvládli výcvik greyhoundského vodiča. Nechcem ale zabudnúť ešte na jedného pána, ktorého som poznal a vídaval ešte niekoľko rokov. Bol to náš veľký šéf celého výcviku Gary. Bol to veľmi šikovný pán a ten to všetko držal na uzde, aby sa učivo prebralo podľa jeho predstáv. Taktiež nám vypracovával všetky testy a dohliadal na to, aby sme ich potom mohli hravo zvládnuť pred dopravným komisárom. Gary mi dosť svojím jednaním pripomínal môjho bývalého kolegu atléta, takže akoby som ho videl znovu, i keď sme boli oddelení diaľavou a nekonečným Atlantickým oceánom. Ono je to vždy taký príjemný pocit pre človeka, keď stretne niekoho, kto mu pripomína jeho z dávna veľmi obľúbenú osobu. Stalo sa mi to veľakrát. Naposledy, keď som hral bowling. Uvidel som tam človeka, ktorý vyzeral celkom ako niekto z mojej domoviny, a tu v tejto diaľke to vzbudilo vo mne veľmi príjemý pocit, akoby sme sa zase po toľkých rokoch videli. Poznali sme sa ešte z detstva...
Štvrtok, 9. januára 2014 o 02:34 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































Greyhoundské dobrodružstvo II.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-