im ho všetkým musel vysvetľovať, lebo sa im vôbec nezdal smiešny. Ale rovnaké je to aj s ich vtipmi. Človek tu musí nejaký ten čas žiť a chápať mentalitu národa, aby ich celkom slušne pochopil. I teraz po 35 rokoch som niekedy stratený. Ale je to asi už aj vekom, lebo tých mladších človek len tak ľahko nerozosmeje. Musí to mať naozaj ich úroveň.
Konečne som bol pripravený na jazdu, na nič som nezabudol a naviac uistil inštruktora a aj kolegov, že to ovládam. Samozrejme, človek touto znalosťou umocňuje istotu aj v v sebe, a tak sa omnoho lepšie cíti. Hlavne, keď je na diaľnici sám v tom obrovskom autobuse, ktorý pojme 43 pasažierov. Bol to autobus firmy Greyhound, značka MCI-9. Parametre autobusu boli: dĺžka – 12,20 m, šírka – 2,45 m, výška 3,35 m a hmotnosť okolo 13 ton.
Všetci si posadali do autobusu a čo najbližšie dopredu, aby videli, kde dnes ideme. Po diaľnici som šiel dosť opatrne a až po niekoľkých kilometroch mi inštruktor oznámil miesto, kde ideme, takže celú tú dobu som to ani netušil. Zo Seattlu je to 50 kilometrov po diaľnici číslo 90 - východ. V samotnom meste aj diaľnica začínala, pretože Seattle je už pri Tichom oceáne. Môj úsek bol do Snoqualmie, mestečka s niečo vyše dvanásť tisíckami obyvateľov. Kedysi tam žil indiánsky kmeň Snoqualmie, tak po nich mesto dostalo pomenovanie. Bola tam obrovská píla, ktorá kedysi zamestnávala veľa ľudí. Veľmi sa tam darilo aj poľnohospodárstvu, nakoľko je tam dosť úrodnej pôdy, ktorá živí roľníkov a farmárov až doteraz. Tiež koncom 19. storočia sa tam vybudovala železničná trať a tá dosť napomohla tomu, že mohli ľahšie svoje produkty a výrobky vyvážat do neďalekého Seattlu. Železnica už zanikla a všetko sa preváža tirákmi, ale zachovali si aspoň tú pôvodnú železničnú stanicu, ktorá teraz slúži ako múzeum.
Ani nie zadlho som sa priblížil tesne k odbočke do Snoqualmie. Vychádzalo sa mierne do kopca a len-len, že som to zvládol, aby som sa nezošmykol smerom dole na rampe. Po chvíli som zastavil na veľkom parkovisku s motelom a reštauráciou, kde bola aj naša prvá prestávka. Všetci sme sa húfom vytratili a zamierili priamo k reštaurácii, ktorá mala 24 hodinový servis. Taktiež tam bol obchod stále otvorený a aj nepretržitá možnosť tankovania benzínu alebu nafty. Každý si dal kávu, aby sme lepšie znášali tú počiatočnú únavu z nedostatku spánku a nezvyklého režimu.
Sneh nám stihol zakryť stopy, keď sme sa asi po polhodinke vracali späť do autobusu. Tam zároveň čakala na mňa aj veľká skúška dávania reťazí na kolesá, a to na všetky štyri. Nielen na zadné, ale aj predné, pretože keď sa taký kolos šmykne, tak ho už nič nezastaví. Našťastie tam bola veľká pouličná lampa, ktorá mi svietila ako mesiac na oblohe a videl som veľmi dobre. Trvalo mi to trošku dlhšie, ale nakoniec som to celkom slušne zvládol so spokojnosťou i nad moje očakávanie. Bol som veľmi rád, že sa mi to podarilo, pretože dosiaľ som v tom nemal žiadnu prax. Boli sme konečne pripravení na odchod a na ďalší úsek, ale ešte som musel pár kilometrov urobiť, aby som ukázal, či som schopný zvládať autobus aj s reťazami, ale hlavne, aby som aj predpísanú rýchlosť dodržiaval. Autobus s reťazami na všetkých kolesách sa nesmie preháňať a musí ísť maximálne rýchlosťou 25 míľ za hodinu, čo je približne asi 40 kilometrov za hodinu. Keď sa jazdí príliš rýchlo, pneumatiky sa dosť opotrebúvajú reťazami, ktoré pod veľkou váhou autobusu dosť tlačia na ne a poškodzujú ich, preto sme museli jazdiť opatrnejšie. Naviac pri väčších rýchlostiach sa reťaze ľahšie poškodia a uvoľnia. Na ďalšej zastávke potom človek zistí, že už nemá na kolesách žiadne reťaze. Stalo sa mi to potom neskoršie niekoľkokrát, keď som sa príliš ponáhľal... Bola to dlhá noc, kým sme sa všetci za volantom vystriedali a ani káva už nezaberala. Ja som radšej ani nepil viac, aby som mohol ísť hneď do postele a mohol sa zrehabilitovať.
Na ďalší deň sme tiež museli vstávať skoro ráno, aby sme boli v triede už o ôsmej hodine, čakalo nás vyučovanie a to sme nemali veľmi radi, lebo bolo veľmi zdlhavé a niekedy až príliš nudné. Prestávky nám pomáhali najlepšie sa preklenúť cez tú časovú zónu, ktorá bola nekonečná. Držali nás tam vždy aspoň do 16. až 17. hodiny a mali sme toho vždy plné zuby. Ale potom sme si šli užívať nočný život. Najprv sme si odskočili s Dougom do čínskej reštaurácie a potom sme sa popozerali po celom obchodnom centre. Človek tam ani veľmi nemal kde ísť, a tak sme sa rozhodli ísť do kina, aj s našou kolegyňou, ktorú sme tiež pozvali. Už som aj celkom zabudol aký film hrali, ale pamätám si, že sme sa celkom slušne pobavili. Musela to byť nejaká komédia. Potom nás ešte čakal tradične bar, kde sa dalo aj tancovať, tak sa nám vždy naskytla možnosť spoznať miestne krásavice. Na uliciach postávali aj iné, ale obaja máme určité zásady a nie ako moj kamoš Vilko, ktorý na to doplatil hneď v prvú noc, keď sme pred pár rokmi prišli do New Yorku.
Mali sme za sebou veľa teórie i jázd a jediné, čo nás ešte hnalo dopredu, bola vidina, že si pomáhame k lepšiemu životu v novom remesle.. Už sme to mali iba za pár, presnejšie za týždeň, keď sme mali dostať diplom, že sme zvládli výcvik greyhoundského vodiča. Nechcem ale zabudnúť ešte na jedného pána, ktorého som poznal a vídaval ešte niekoľko rokov. Bol to náš veľký šéf celého výcviku Gary. Bol to veľmi šikovný pán a ten to všetko držal na uzde, aby sa učivo prebralo podľa jeho predstáv. Taktiež nám vypracovával všetky testy a dohliadal na to, aby sme ich potom mohli hravo zvládnuť pred dopravným komisárom. Gary mi dosť svojím jednaním pripomínal môjho bývalého kolegu atléta, takže akoby som ho videl znovu, i keď sme boli oddelení diaľavou a nekonečným Atlantickým oceánom. Ono je to vždy taký príjemný pocit pre človeka, keď stretne niekoho, kto mu pripomína jeho z dávna veľmi obľúbenú osobu. Stalo sa mi to veľakrát. Naposledy, keď som hral bowling. Uvidel som tam človeka, ktorý vyzeral celkom ako niekto z mojej domoviny, a tu v tejto diaľke to vzbudilo vo mne veľmi príjemý pocit, akoby sme sa zase po toľkých rokoch videli. Poznali sme sa ešte z detstva...
Štvrtok, 9. januára 2014 o 02:34 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Greyhoundské dobrodružstvo II.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-