hlavne dlhodobo, pretože počiatočné investície sú v niektorých prípadoch niekedy až astronomické, a také boli aj v tejto firme na prepravu osôb - Greyhound.
Vyrážali sme teraz už klasicky asi okolo ôsmej ráno a zamierili sme si to rovno na sever do mesta Everett, kde sme mali raňajky. Po raňajkách sme potom šli smerom na východ cez prekrásnu krajinkovú oblasť po ceste číslo 2, čo bolo ďalších 160 kilometrov do mestečka, v ktorom sme plánovali stráviť nejakú dobu a potom sa znovu vrátiť do nášho motela - centra v Seattli. Tento výlet mal niečo vyše 420 kilometrov, takže i deň s prestávkami bol nekonečný.
Celý tento týždeň sme jazdili samé dlhé úseky, pretože výučba už skončila a čakali nás iba záverečné testy z náuky a samotné jazdy, aby sme získali vodičské oprávnenie na jazdy s autobusmi a pasažiermi. Na ďalších dvoch testoch sa zúčastnil aj dopravný inšpektor, ktorý to oprávnenie na záver potvrdil. Ako si ešte pamätám, tak asi len dve osoby neprešli z množstva asi osemdesiatich uchádzačov. Boli to dve ženy, ktoré mali problémy hlavne s orientáciou na cestách a s nájdením autobusových zastávok, hoci obsluhu autobusov ovládali vynikajúco. Jedna bola práve z našej skupiny a sama sa rozhodla, že odstúpi. Ani som sa jej nečudoval, pretože hlavne v noci bolo mimoriadne náročné nájsť niektoré zastávky, v mnohých prípadoch až príliš nenápadné a ľahko ich človek prehliadol.
Kochal som sa mihajúcimi zasneženými ihličnanmi pozdĺž cesty a meniacim sa terénom a svahmi, ktoré nás čakali na tejto dlhej ceste do mestečka Leavenworth, kde bola potom dlhšia prestávka. História vzniku tohto mestečka nie je príliš dlhá a preto ani nie až taká bohatá. Začalo sa to všetko výstavbou železničného ťahu, keď si práve toto miesto pre jeho strategickú polohu vybrali a začali budovať prvé domy popri budúcej železničnej trati, ktorá mala priniesť nový život pre budúcich usadlíkov, ktorí by sa tu zabývali na dlhšiu dobu alebo aj natrvalo. Kapitán Charles Leavenworth, po ktorom sa aj toto mestečko premenovalo, bol hlavným šéfom firmy, ktorá budovala trať cez túto oblasť. Bol zodpovedným za všetko, aby sa stavba načas vybudovala, dala do prevádzky a mohla slúžiť celej oblasti. Celá výstavba trate a železničnej stanice bola dokončená v roku 1893, čiže rok na to, čo sa začalo s výstavbou celého diela, ktoré malo konečne naplno slúžiť obyvateľstvu a priemyslu.
V roku 1903 Lafayette Lamb a jeho brat Chauncery Lamb prišli zo štátu Iowa, aby tu vybudovali druhú najväčšiu pílu v celom štáte Washington. Bolo to to najlepšie riešenie na investíciu pre dobré zisky, ale hlavne dobré rozhodnutie poskytnúť prácu a živobytie mnohým nezamestnaným v tejto lokalite. Mestečko potom veľmi dobre prosperovalo a ľuďom sa v ňom žilo spokojne.
Prišli ale roky dvadsiate a s nimi aj veľký šok, pretože majitelia železničnej spoločnosti presťahovali celé svoje riaditeľstvo, ktoré tu doteraz sídlilo vyše tridsať rokov, do vedľajšieho mestečka Wenatche, ktoré bolo 35 kilometrov smerom na juh. Dobré časy sa zase sem vrátili, ale až takmer o štyridsať rokov pozdejšie, keď v roku 1958 sem prišli noví investori a v roku 1962 prestavali celé centrum mesta na terajší vzhľad alpskej bavorskej dedinky. Táto zmena spôsobila obrovský pohyb a prilepšenie tunajším obyvateľom, ktorých je tu iba niečo okolo dvoch tisíciek a žijú prevažne z turistického ruchu. Tiež je tu vybudované zujímavé múzeum s niekoľkými tisíckami i vzácnych exemplárov tradičných nemeckých Nutcrackers - luskáčov na orechy. Ďalšou takou raritou je aj to, že tu mnoho obyvateľov pochádza priamo z Nemecka, ktorí aktívne podporujú myšlienku, aby ich kultúra nevymizla. Jednou takou veľkou tradíciou je zachovávanie októbrového Festivalu piva a domácich špecialít, typických pre tento národ. Na Vianoce majú zase celé mestečko nádherne vysvietené a prebiehaju tu vždy veľkolepé oslavy. Návštevníci si to vždy pochvaľujú a potom sa vracajú v ďalších rokoch späť, aby si znovu pripomenuli tie krásne zážitky. Človek je už taký tvor, že kde sa raz dobre cítil, vracia sa na tie miesta donekonečna a prežíva to ešte viac. Vždy sa zamyslí a pripomenie si tie prvé okamihy, ktoré tam prežil.
Dorazili sme konečne do mestečka Leavenworth, ktoré na milo prekvapilo svojím zjavom. Mal som pocit, že som v bavorských alebo v rakúskych Alpách. Výzor tých budov v centre mestečka mi doslova vyrazil dych. Vyzerali presne ako tie ďaleko odtiaľto - v Európe. Bol som celý vo vytržení a nemohol som sa zastaviť pri nadchýnaní sa nad touto krásou. Urobilo mi to naozaj veľmi dobre na srdiečku. Všetky výklady ma lákali nazrieť do každého obchodíku, a tak som neodolal a len som sa kochal a kochal. Všade som niečo našiel, čo ma potešilo a bol zo mňa razom v tom okamihu malý parobok. Chcel som skrátka všetko, čo som videl a len peňaženka ma odhovárala od rozdávania sa. Nakoniec som bol až unavený tou prechádzkou, ale hlavne nadšený z obrovského zážitku, ktorým som sa znovu mohol spojiť s mojou milovanou Európou, a tým aj tak trochu s mojou domovinou. Nakoľko predtým som býval nejaký čas aj v Rakúsku, tak som to tu znovu a odznova všetko prežíval, najmä keď ľudia na mňa prehovorili rečou mi trochu aj známou, nemčinou. Nechal som sa unášať a nechcelo sa mi ani na zem pristať...
Až na ulicu rozvoniavala pečená bravčovina, ktorá ma tak prilákala, že som vošiel do reštaurácie a objednal som si bravčové pečené, červenú kapustu s cibuľkou jemne pripálenou a žemlové knedlíky, ktoré mám tak veľmi rád. Dnes mi to všetko mimoriadne chutilo, bola to doslovne hostina a doteraz si presne na tú chuť pamätám. I pivo som si chcel dať, lenže ako vodič som si to nemohol dovoliť, tak som sa zdržal tejto dobroty. Čo budem okolo toho zbytočne hovoriť, bolo to skrátka fantastické! Po návrate domov, do môjho mesta Portlandu, som hneď vyhľadal a aj navštívil nemeckú reštauráciu a tam som si to potom ešte niekoľkokrát aj zopakoval, aby som o nič neprišiel.
Neskoro, už za veľkej tmy sme dorazili do Seattlu a do nášho motela, kde sme s Dougom večernú návštevu baru zavrhli a po príjemnej sprche sme sa uložili k spánku. Ešte dlho potom do noci sme preberali deň, ktorý sme práve prežili. Na druhý deň mi Doug ešte veľa toho porozprával o svojej rodine. Bol už ženatý a mal dve dcéry ešte v školskom veku. Staršia mala trinásť a tá mladšia asi iba osem rôčkov. Ukázal mi aj fotografie, ktoré si starostlivo uchovával v peňaženke a teplo sálalo z jeho dobráckych očí, keď o nich sníval tu priamo predo mnou. Tiež sníval aj o našej ružovej budúcnosti, ktorá nás čaká, keď budeme môcť jazdiť teraz už pre našu firmu Greyhound.
(POKAČOVANIE)
Ján Slovinec Sr.
































Greyhoundské dobrodružstvo III.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-