zrušené kresťanské sviatky a celkom zdecimované z množstva 95 na 27. Niektorí ich chceli všetky zrušiť a nahradiť ich len dňami v roku. Nakoniec sa im to podarilo a postupne sa zrušili aj ďalšie sviatky. Španieli si ho tu ale oficiálne oslávili 8. septembra 1569 a aj odvtedy ho pravidelne oslavujú, teraz už aj s nami v novembri.
Thanksgiving bol potom ustanovený ako štátny sviatok v roku 1619 a odvtedy sa oslavuje v posledný štvrtok v mesiaci november. V dnešnej dobe podniky uznávajú iba 6 - 7 platených sviatkov pre svojich zamestnancov.
Také hlavné sú: New year´s Day - Nový rok - (1. januára); President´s Day - Prezidentský deň - (tretí pondelok vo februári); Memorial Day - Deň vďaky - padlým vojakom americkej armády (posledný pondelok v máji); Independence Day - Nezávislosť Ameriky - (4. júla); Labor Day - Deň práce - (prvý pondelok v septembri ); Thanksgiving - Deň vďakyvzdania - (štvrtý štvrtok v novembri); Christmas - Vianoce - (25. decembra). Ako je z tohto všetkého vidieť, Veľká noc nie je uznaným štátnym sviatkom, nakoľko je to iba kresťanský sviatok. Vianoce sú tiež kresťanským sviatkom a jeho zástancovia musia stále bojovať o to, aby ho uchránili, pretože je veľa vplyvných ľudi, ktorí chcú sviatok Vianoc celkom zrušiť...
Po prekrásnej oslave Nového roku som tiež čakal aj na dobrú správu z firmy Greyhound. Dlho nič nechodilo, a nakoniec sme sa všetci dozvedeli tú smutnú správu. Greyhound nás teraz nepotrebuje. Tým sa skončila aj naša nádej na lepší a šťastnejší život. Všetko sa mi pred očami prevrátilo hore nohami, pretože som si od toho veľa sľuboval. Zase som zistil, že nič nie je isté. Napriek tomu, že človek do toho investuje veľa citu, býva mu potom po ňom často aj pošliapané. Zároveň to bolo aj akési ďalšie prebudenie sa zo spánku a snov a odvtedy sa už dopredu radšej neteším. Až keď je to už istou skutočnosťou. Ale ani potom sa neteším úplne, pretože viem, že všetko je len dočasné a nič nie je naveky. A tak sa z človeka optimistu pomaly a postupne stáva pesimista. Ja som to ale povýšil ešte vyššie - na slovíčko - realita!
Hneď som rozhodil siete a zisťoval, či pôjdem zase do školy, alebo pracovať do hotela. Nakoniec som si našiel dočasnú prácu ako vodič hotelového autobusu na letisko z Hotela Hilton. Začínal som tam ako parkovač vozidiel z hotela na vedľajšie parkovisko, ktoré malo osem podlaží. Postupne som sa každý deň štveral točeným parkoviskom, až som konečne dorazil na vrchné podlažie. Tam som dôkladne zaparkoval a dole som sa zviezol výťahom. Takto to šlo celý deň. Na večer som ho zase šiel vyzdvihnúť a odovzdať nepoškodené majiteľovi. Každý majiteľ si ho podrobne prehliadol, a keď bol spokojný dostali sme aj sprepitné. Táto práca sa mi celkom páčila a zarobil som si vždy niečo aj bokom. I keď to bola iba nárazovka na tri týždne, lebo tam boli tri semináre z rôznych štátov USA po dobu jedného týždňa, mal som veľmi dobre platenú prácu, hlavne vďaka tomu sprepitnému. Medzitým som sa spojil so šéfom parkoviska a ten mi potom ponúkol aj viac možností a hoci to nebolo na plný uväzok, stačilo mi to na celkom slušné živobytie.
Tiež som si hľadal ešte aj nejakú inú prácu, a tak som sa spojil s mojím dobrým priateľom - trénerom, s ktorým sme spolu trénovali atletiku na Dievčenskej katolíckej akadémii. Poradil mi, aby som šiel na školskú správu stredných škôl, kde som sa hneď v ten deň aj pobral. Bol som milo prekvapený, že práve Lincolnova stredná škola hľadá trénera vrhov a hodov, čo bola moja špecializácia, a tak som sa hneď dychtivo spojil aj s hlavným trénerom školy. Pohovor sa potom na druhý deň odohral v samotnej škole u riaditeľa športových odvetví a s hlavným trénerom Davidom. Pekne sme sa porozprávali a vysvetlili mi, že potrebujú solídneho trénera, ktorý by im športovú úroveň trošku povzdvihol tak, aby boli schopní súťažiť aj s ďalšími strednými školami v Portlande, kde bolo niečo vyše dvanásť tisíc študentov. Celkove tam bolo aj so základnými školami vyše päťdesiat tisíc študentov. Najskôr sme si všetko vydiskutovali, potom som im musel aj názorne predviesť techniky a vysvetliť celý tréningový harmonogram. Dokonca si ma vyskúšali aj v samotnom kruhu, pretože tréner musí ovládať techniku a musí ju vedieť aj predviesť študentom. Dopadol som celkom dobre, a tak so mnou urobili sezónnu zmluvu, pretože tu atletika na školách je iba pár mesiacov. Začína sa v polovici februára a končí koncom mája, keď sú Majstrovstvá štátu. Tam sa stretnú všetci atléti, ktorí postúpili zo všetkých okrskov mesta Portlandu a predmestia.
O pár dní si ma pozvali, kde som bol uvedený pred vyše stodvadsať atlétov, ako dievčat, tak aj chlapcov. Bolo to veľkolepé uvítanie, pretože ďalší nový tréner bol výborným oštepárom, ktorý oštep aj potom trénoval. Tiež pomáhal pri skoku o žrdi. Ja som trénoval guľu a disk. Bol som milo prekvapený, keď sa mi na prvý deň dostavilo vyše dvadsať dievčat a chlapcov. Podrobil som ich testom a tiež som im vysvetlil, že musia na sebe tvrdo pracovať, pretože to nie je iba guľu vrhať a diskom hádzať, ale si to vyžaduje aj veľa sebazaprenia, odriekania, ale hlavne vytrvalosti v práci s náradím. Tiež si to vyžaduje dosť fyzickej záťaže, ako aj behania, skokov, aby bolo telo v dobrej kondícii a mohlo lepšie premeniť energiu v smerovaný cieľ. Robili sme toho veľa a dokonca som musel vytvoriť skupinky začiatočníkov, stredne pokročilých a pokročilých, ktorí už niečo v atletike dokázali v predošlých sezónach. Veľmi som sa tomu potešil, lebo som tam videl potenciál na celkom slušné výkony. Keby to ale bolo záležalo iba od môjho rozhodnutia, mnohých by som tam nezobral, pretože nespĺňali v prvom rade fyzické predpoklady a naviac neboli ani v dostatočnej kondícii. Dozvedel som sa ale aj jeden fakt od šéfa športov školy, že to musím tak brať, že ak tí študenti tam chcú byť, tak my sa musíme tomu podriadiť a venovať sa im. Všimol som si jednu vec, že ku mne chodili väčšinou prváci, ktorí nemali fyzickú kondíciu a nikde inde nemohli byť. Skrátka, behať nevedeli a ani nemohli, skákať tiež nie, tak poďho k Slovincovi, nech sa s nami trápi. Nakoniec sa tých solídnych atlétov vykryštalizovalo na konci sezóny polovica z nich, čo bolo vďaka tvrdej práci a presviedčania ich. Nakoniec mi aj dvaja atléti - dievča a chlapec - postúpili na Majstrovstvá mesta Portlandu a vyhrali svoje kategórie. Oboch som ich trénoval disk a guľu, oni sa popritom ešte venovali aj oštepu u kolegu trénera. Obaja vyhrali v hode oštepom, ale aj v mojej disciplíne – v hode diskom. Aj keď som od chlapca v hode diskom očakával viac, lenže on sa viac venoval oštepu a kolega ho zaťažoval v oštepe až príliš veľa, potom už nemal silu na disk. Na Majstrovstvách mesta mohol hodiť v disku aj ďalej, i keď suverénne všetkých porazil výkonom vyše 44 metrov. Mohol však hodiť aj 48 až 50 metrov, pretože na tréningu to pravidelne hádzaval blízko k 50 metrovej méte. V guli bol schopný vrhnúť okolo 14 metrov. Taký talent som už potom nikdy nenašiel. Ďalší atlét bol schopný hodiť diskom okolo 43 metrov a guľu vrhnúť za 15 metrov. Nakoniec vrhol 15,35 m 12 librovou (5,44 kg) guľou a na budúci rok vyhral v oboch disciplínach na Majstrovstvách mesta. To dievča sa v oštepe vypracovalo na majsterku Oregonu a dvakrát po sebe vyhrala. Guľu a disk prestala celkom robiť, lebo ju dávali aj na prekážky, skok ďaleký a trojskok. Bola obrovským talentom a dokázala vo všetkých atletických disciplínach excelovať. Po ukončení strednej školy skončila v Idahu na univerzite v meste Moscow, kde študoval a pretekal aj budúci olympijský šampión v desaťboji z roku 1996 Dan O'Brian. Bola z nej nakoniec celkom slušná sedembojárka...
Ján Slovinec - 1. mája 2014 - Pokračovanie

































Koniec Greyhoundského dobrodružstva.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-