olympijským víťazom. Parry O´Brien bol aj 18 násobným majstrom USA. Vo vrhu guľou 17 krát, a z toho aj deväťkrát v hale. Jeden titul dosiahol aj v hode diskom.
Taktiež vytvoril 17 svetových rekordov a nenašiel premožiteľa v 116 pretekoch po sebe. Na jeho posledných olympijských hrách v roku 1960 v Ríme získal striebornú medailu vo vrhu guľou. Zomrel 21. apríla 2007 v bazéne ako 75 ročný, keď ešte ako senior pretekal v plávaní. Dostal srdcový infarkt.
Samozrejme, že vo štvrtky sa trénovalo iba s ľahšími váhami, aby žiaci ešte vládali na druhý deň dosiahnuť dobré výkony a aby mohli v súťaži poraziť druhú školu. Naša škola bola Lincolnova a tie ďalšie stredné školy boli: Bensonova, Madisonova, Marshallova, Grantova, Franklinova, Clevelandova, Rooseveltova, Jeffersonova a Wilsonova. Takže v našej portlandskej divízii bolo dokopy desať škôl a súbojov bolo dosť. Každý s každým. Na víkendy potom ešte bývavali rôzne preteky, takže nuda nebola nikdy. My sme tiež na škole okrem pretekov robili špeciálne preteky pre mentálne postihnutých, kde som sa vždy poriadne zapotil. Pre každé preteky sme museli ako tréneri upraviť všetky atletické sektory. Ja som mal na starosti guliarsky, diskársky a oštepársky. Bolo s tým dosť práce, ako to všetko pekne vápnom vyznačiť, označiť vzdialenosti značkami a naviac aj vlajkami vymedziť sektory, aby sa nám tam niekto nezatúlal a nedopomohol si k zraneniam, hlavne pri hode oštepom a diskom.
Jeden raz som zažil tragédiu, hoci som už predtým upozorňoval pánov z hlavnej športovej správy, že každý diskársky kruh má byť chránený sieťou a nikto nemá byť v odhodovej zóne. Ale nikto si nedal povedať a nakoniec si to dokonca odniesla jedna kolegyňa profesorka - trénerka, ktorú zasiahol disk priamo do hlavy. Nikdy na to nezabudnem, pretože som vždy stával z druhej strany a všetko sledoval.
Keď hádzal pravák, tak som stál na jeho ľavej strane a sledoval ho počas celej otočky. Na ľavákov som išiel zase na druhú stranu a sledoval som hody veľmi pozorne. Vždy som stál aspoň päť až sedem metrov ďalej, pretože disk sa im mohol vyšmyknúť v hociktorej časti otočky. Nie je nikde zaručené, že ten disk pôjde tam kde má ísť, čiže dopredu alebo do strany. Atlétovi sa môže vyšmyknúť počas otočky pri doskoku, keď disk ťahá za sebou a vypustí ho rovno dozadu. Niekedy som išiel čo najďalej, pretože som sa na to ani nemohol pozerať, ako to bolo všetko zle zabezpečené. Robilo sa to tu tak odjakživa a ľudia boli na to zvyknutí.
Pri takých pretekoch bývavalo príliš veľa aj iných atlétov pri sektore, aby podporili svojich, hoci tam vôbec byť nemali. Každý týždeň som to šéfovi atletiky hovoril, ale nikto ma nepočúval. Až po tejto tragédii mi dali za pravdu a všade nainštalovali ochranné siete, ktoré boli jemné ako lekárske plachty, a to iba zo strán. Vzadu ponechávali priestor otvorený. To som tiež odsudzoval, ale zas nikto nedal na moje slová. Bola to záležitosť finančná, takže chceli šetriť na rozpočte, aby si mohli dávať navzájom prémie. Oficiálne mi nikto za ten návrh nepoďakoval a ani sa o tom nezmienil. Našťastie sa už žiadna tragédia nekonala počas mojich ďalších rokov trénovania...
Udialo sa to na Franklinovej škole, keď sa už začalo trošku stmievať, nakoľko tí istí rozhodcovia hodnotili všetky hody, takže časový rozpis bol značne posunutý. My ako tréneri sme na iných školách neasistovali pri pretekoch, aby sme nemohli ovplyvňovať výsledky. Atlét zo školy Benson urobil dosť rýchlu otočku a disk mu vyletel z ruky a zasiahol tú kolegyňu rovno do hlavy. Bol to veľmi tupý náraz, až bolo počuť ako jej lebka praskla. Hneď v tom okamihu ako podťatý strom padla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Z hlavy sa jej valila krv, a tak som rýchlo skočil a pritlačil uterák, ktorý tam bol, aby hneď nevykrvácala. Všetci zhíkli a zamrzli úžasom. Bol to obrovský šok pre každého a ani mne to nebolo jedno. V duchu som sa modlil, aby to len čo najlepšie dopadlo. Úrazovka tam bola do troch minút, a tak ju rýchlo odviezli do neďalekej nemocnice - Providence Hospital. Všetci sme odtiaľ smutne odchádzali nevediac, aký osud ju postihne. Nikto nevedel, a tak som sa tam vybral hneď ako preteky skončili, ale najprv som musel odísť s celou výpravou späť do školy. Tam som rýchlo všetko doriešil a po diaľnici som tam na mojom Forde bol za chvíľu.
Už bolo okolo 21. hodiny a tma, keď som zaparkoval pred hlavným vchodom nemocnice a celý vzrušený som sa ponáhľal dovnútra. Na recepcii mi udali číslo izby a poschodie, kde bola. Hneď som vedel, že je ešte živá. Zaklopkal som jemne na dvere, ale nikto sa neozýval. Pomaly som pootvoril dvere a ležala tam. Krv jej už presakovala cez obväzy, ktoré mala čerstvo previazané okolo hlavy. Stolná lampa len tak jemne ožarovala jej spiacu tvár, ktorú mala poriadne opuchnutú po tom údere diskom. Rozhodol som sa ju nechať v kľude, aby načerpala sily po tom obrovskom šoku a ťažkom zranení. Predtým tam bol aj jej priateľ, ale som sa s ním nejako minul. Nakoniec som sa u nej zastavil na druhý deň v sobotu a znovu na večer, pretože som ešte robil v hoteli Hilton na parkovisku. Bola veľmi rada, lebo som bol iba jediný zo všetkých jej kolegov učiteľov a trénerov, ktorý sa u nej zastavil. Bolo to dosť čudné, že sa nikto z nich neunúval. Tu sa prejavila akási nesúcitnosť niektorých ľudí, ktorí by sa mali vtedy nad sebou zamyslieť.
Akosi sme sa tam spriatelili a bola mi veľmi povďačná, že som nestratil duchaprítomnosť a pomohol som jej v tých nepríjemných chvíľach na ihrisku. Ona sa to dozvedela dodatočne, lebo si na nič nepamätala. Mala iba niečo okolo štyridsiatky a musela odísť do trvalého dôchodku, pretože mala dosť nepríjemné zdravotné následky. Pôvodne bola profesorkou telocviku a zdravotnej výuky. Občas sme sa stretli aj potom.
Chlapec, ktorému sa ten disk vyšmykol, bol z toho všetkého veľmi zdevastovaný a viac sa už k športu nevrátil, hoci mal pred sebou ešte tri ročníky. Stretol som sa s ním ešte veľakrát i potom, ako sa z toho trochu dostal, ale i tak už nechcel športovať a venoval sa radšej iným aktivitám. Bol celkom nadaný gitarista a spevák, a tak sa preorientoval iba na hudbu.
Sezóna pokračovala veľmi úspešne a s ňou aj záverečné Majstrovstvá Oregonu v meste Eugene, ktoré bolo bežeckou Mekkou. Štadión bol prekrásne upravený a pripravený na dva dni vrcholnej atletiky stredných škôl. Bolo tu niekoľko stoviek atlétov. Pricestovali sme po obede, nakoľko to bolo iba dve hodiny jazdy autobusom, ktorý nám pridelila školská správa pre športové aktivity. Zložili sme sa v moteli a ja som býval s kolegom oštepárom. Tí ďalší tréneri sa tiež nejako usadili. Náš šéf atletiky nás potom všetkých pozval na večeru. Zašli sme si na špagety do neďalekej reštaurácie spoločne aj s atlétmi. Zabrali sme niekoľko stolov, a tak nám z nich vytvorili jeden obrovský oválny stôl. Bola to naozaj družná debata medzi nami a našimi pretekármi, ktorí sa už nemohli dočkať zajtrajška, kedy budú môcť pretekať. Viem si to doslovne predstaviť, pretože som to doma zažil niekoľkrát, nielen na majstrovstvách okresu, kraja a potom aj samotnej republiky, ale pred každým kolom II. Slovenskej národnej ligy v atletike, keď sme cestovávali do Bardejova. Tam som sa vždy veľmi tešil, lebo som tam našiel aj nových atletických kolegov a priateľov.
Po majstrovstvách v Eugene, sme sa všetci spokojne vracali domov, keď sa potom zorganizovalo aj naše školské posedenie. Išli sme si sadnúť do Silver Dollar Pizza a tam som potom dostal za odmenu od mojich atlétov krajčírsky plastický meter, aby som ešte lepšie mohol odmerať vzdialenosti...:)
Po ani nie desiatich rokoch som sa dozvedel tú smutnú správu, že naša kolegyňa pani profesorka - trénerka už medzi nami nie je a naveky nás opustila. Zomrela ani nie päťdesiatročná. Tento rok by oslávila sedemdesiatku...
Sobota, 3. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Moje trénerské skúsenosti.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-