viac nepodujal takúto prácu vykonávať, a tak som pracoval radšej v strážení budov a objektov v meste.
Bol nádherný júlový horúci večer a ja som si s kolegom vychutnával ten prekrásny večer. Pracovali sme do polnoci. V tom čase sme pracovali štyri desaťhodinové smeny týždenne a potom sme oddychovali tri dni, čo mi veľmi vyhovovalo, pretože som si mohol aj odpočinúť a investovať energiu do štúdia.
Cítil som sa veľmi príjemne a vychutnával vôňu celej prírody. Keď vetrík trošku zavial, príjemný čerstvý vzduch ma začal osviežovať. V tom okamihu som na okamih zavrel oči a pocítil nežnú ruku ako sa mi prehrnala vo vlasoch. Otvoril som oči, ale po víle už nebolo ani stopy. Iba kúsok cez Naitovu ulicu bolo nábrežie rieky Willamette a odtiaľ poletoval ten čerstvý vzduch až ku mne. „Poď už a prestaň snívať! Máme pred sebou celý večer,“ krátko sa ozval kolega s úsmevom vtipkujúci, veľmi dobrý môj priateľ. Chodili sme celý večer až do polnoci a užívali sme si tento krásny letný čas. Mohlo byť asi okolo 23. hodiny, keď sa zrazu prerušil tento nádherný film. Okolo nás sa zrazu prehnal mládenec bez košele a za ním pár metrov letelo obrovské množstvo černochov so smrtiacim pokrikom. Bolo ich vyše päťdesiat. Nakoniec ho dobehli uštvaného ako vlci srnu a obklúčili ho. Niekoľko zurvalcov ho začalo mlátiť hlava - nehlava. To im asi ale nestačilo a tak začali do neho kopať. I ženy ho začali mlátiť a kopať. Vyzeralo to ako v tom najhoršom hororovom filme. Tých pár belochov, čo tam bolo, si nedovolilo proti takej obrovskej presile ani len muknúť. Len akosi jemne dávali najavo svoj nesúhlas s tým, čo sa pred ich očami odohrávalo. Ja som s mojím kolegom, tiež šokovaným, celkom zamrzol, pretože niečo také som v živote ešte nevidel. Naviac sme nemali právo do toho zasahovať, lebo to bolo mimo nášho objektu, ktorý sme vtedy hliadkovali. Nakoniec sme ani hrdinami neboli v ten večer, pretože by nás udupali ako stádo koní, keď sú splašené. Jediné, čo sme vtedy urobili, volali sme na vysielačkách nášmu vedúcemu smeny a ten hneď volal políciu, ktorá však prišla už príliš neskoro na to, aby niečo mohli urobiť. Šéf nám naviac dôrazne prikazoval, aby sme v nijakom prípade do ničoho nezasahovali. Všetci sa rozpŕchli a iba my sme tam s kolegom a pár ľudmi zostali. Keď prišla polícia s úrazovkou, mládenec bol taký doráňaný, že bol v bezvedomí a ledva ho zachránili. Potom som sa už nedozvedel, aké mal chudák následky, alebo či to vôbec prežil. Veľmi som znenávidel vtedy týchto ľudí a trvalo mi to ešte dlho, kým som si vyliečil všetky rany, ako na srdci, tak i na duši. Keby to bol jeden proti jednému a tí ostatní by sa len prizerali, to celkom chápem ako správny duel. Ale to, čo som videl, bolo lynčovanie bezbranného človeka a nikto nemohol proti takej presile nič! Len sa bezradne prizerať a modliť sa!
Po týždni ma presunuli na nové miesto, ktoré som s radosťou prijal. Miesta dosť často menili, pretože mali kontrakty na určité obdobie, alebo niekto odišiel. Niekedy bol dotyčný aj prepustený z práce za neplnenie si služobných povinností. Bola to nočná práca vo veľkom sklade s papierovými výrobkami, ktorý bol taký obrovský ako futbalové ihrisko, takže prechádzky po ňom boli vždy niekoľkominútové. Smena sa mi začínala o dvadsiatej druhej hodine a pracoval som do pol siedmej rána. Polhodinku som mal na prestávku. Ani neviem ako to mám nazvať, keď som obedoval okolo pol tretej v noci. Ono som asi prakticky aj obedoval. Po práci som si doma vždy zdriemol na hodinku alebo aj na tri a šiel do školy na prednášky. Môj týždenný náklad bol pätnásť hodín, čo bolo päť predmetov, takže v priemere každý deň som bol v škole tri hodiny. Nie ale každý deň som tam bol, mal som to rozložené tak, že dva dni to bolo po šesť hodin a jeden deň zostávajúce tri hodiny. Mal som tú výhodu, že som býval kúsok od univerzity.
Po škole som si zvykol pospať do dvadsiatej hodiny. Potom som sa vždy osprchoval a zajedol si niečo ľahké ako na raňajky. Pravidelne som si varieval, aby som mal v práci niečo teplého, ale hlavne, aby to bolo niečo z domácej kuchyne našej slovenskej, pretože tá mi tu vždy veľmi chýbala. Potom som sa pobral autom do práce. Ďaleko som to do práce tiež nemal, takže vždy som tam bol za dvadsať minút.
Samotná práca bola kontrola celého objektu každú hodinu, keď som musel prejsť všetky stanoviská a kľúčom zaznačiť čas, v ktorý som bol na tom mieste. Mal som taký kotúč, po našom hodiny, v ktorých bol graf a ten zaznamenával informácie z každého stanoviska, ale hlavne čas, kedy som tam bol. Na každom kontrolnom bode bol iný kľúč a s inými kódmi, takže človek tam skutočne musel byť, aby týmto spôsobom dokázal tam svoju prítomnosť. Počul som i to, že nejaký chytrák zaznamenal všetko s jedným kľúčom, ktorý odtiaľ odňal a sedel celú noc pri stole. Dokonca si aj zdriemol. Samozrejme, že mu na to prišli, ale až za dva týždne, a tak sa potom musel aj porúčať. Ja na druhej strane som to veľmi uvítal, že som sa mohol každú hodinu na 20 minút ísť prejsť a popreťahovať si stuhnuté údy. Tri až štyri hodiny som každú noc strávil nad knihami, takže to bolo výborné odreagovanie sa niekedy aj z monotónnosti, nudy a mentálnej únavy. Joj, ako som sa vždy dobre cítil, keď som sa vrátil z „prechádzky“ po sklade a celom dvore.
Miestnosť, ktorú nám vyhradili bola mimo pracovných kancelárií, kde sme mali stôl, stoličku a musím povedať, že tá stolička bolo nádherné a veľmi pohodlné kreslo, takže som si mohol aj nohy na stôl vyložiť. Do celkového pohodlia mi nechýbalo ani rádio, ktoré som si so sebou do práce vždy brával, aby mi čas príjemnejšie prebiehal. Doslovne som miloval nočné smeny, kvôli kľudu a bez zhonu. Potreboval som tento kľud. Keď som robieval denné smeny, bolo to niekedy aj veľa stresu a šikanovania, ako od zamestnávateľa, tak potom od pracovníkov firmy, pre ktorú sme robili. Taktiež zákazníci neboli dvakrát príjemní. Všetko to muselo byť perfektné, čo mi však problémy nerobilo. Občas to niekto prehnal verbálne, a tak som sa tomu vždy snažil vyhnúť. Chcel som byť bez stresov, aby som mal čo najlepšiu životnú pohodu, pretože tých tlakov je dosť aj bez toho. Život sám osebe je jeden obrovský stres!
V budove skladu ma nikto nemohol prekvapiť, pretože to bolo všetko na bezpečnostné kódy a ja som musel vždy otvárať brány pre vodičov nákladných vozidiel, ktorí sa tam začali zbiehať okolo štvrtej až piatej hodiny. Jedine dvaja ľudia mali kódy, a to bol riaditeľ firmy a jeho zástupca. Tí sa ale nikdy v objekte v noci neobjavili za celú tú dlhú dobu, čo som tam pracoval. Potom som už o piatej hodine otvoril všetky skladové priestory, lebo začali prichádzať robotníci. Začínali pracovať od pol šiestej a končili o štrnástej. Poobedňajšia smena robila od trinástej hodiny a tridsiatej minúty, takže sa akosi prelínali, aby pracovisko celkom neosirelo. Robievali do dvadsiatej druhej hodiny. Po ich odchode som potom kódmi zabezpečoval administratívnu budovu, kde bola aj moja kancelária a taktiež som zaistil aj samotný sklad. Tiež som musel pozamykať všetky brány na dvore, ako aj prístup pre nákladnú vlakovú dopravu. Dosť často mi ale v noci zavolali, že pristavujú prázdne vagóny, alebo odťahujú tie plne naložené, pričom som vždy asistoval...
Streda, 7. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec





















V novej práci.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.