viac nepodujal takúto prácu vykonávať, a tak som pracoval radšej v strážení budov a objektov v meste.
Bol nádherný júlový horúci večer a ja som si s kolegom vychutnával ten prekrásny večer. Pracovali sme do polnoci. V tom čase sme pracovali štyri desaťhodinové smeny týždenne a potom sme oddychovali tri dni, čo mi veľmi vyhovovalo, pretože som si mohol aj odpočinúť a investovať energiu do štúdia.
Cítil som sa veľmi príjemne a vychutnával vôňu celej prírody. Keď vetrík trošku zavial, príjemný čerstvý vzduch ma začal osviežovať. V tom okamihu som na okamih zavrel oči a pocítil nežnú ruku ako sa mi prehrnala vo vlasoch. Otvoril som oči, ale po víle už nebolo ani stopy. Iba kúsok cez Naitovu ulicu bolo nábrežie rieky Willamette a odtiaľ poletoval ten čerstvý vzduch až ku mne. „Poď už a prestaň snívať! Máme pred sebou celý večer,“ krátko sa ozval kolega s úsmevom vtipkujúci, veľmi dobrý môj priateľ. Chodili sme celý večer až do polnoci a užívali sme si tento krásny letný čas. Mohlo byť asi okolo 23. hodiny, keď sa zrazu prerušil tento nádherný film. Okolo nás sa zrazu prehnal mládenec bez košele a za ním pár metrov letelo obrovské množstvo černochov so smrtiacim pokrikom. Bolo ich vyše päťdesiat. Nakoniec ho dobehli uštvaného ako vlci srnu a obklúčili ho. Niekoľko zurvalcov ho začalo mlátiť hlava - nehlava. To im asi ale nestačilo a tak začali do neho kopať. I ženy ho začali mlátiť a kopať. Vyzeralo to ako v tom najhoršom hororovom filme. Tých pár belochov, čo tam bolo, si nedovolilo proti takej obrovskej presile ani len muknúť. Len akosi jemne dávali najavo svoj nesúhlas s tým, čo sa pred ich očami odohrávalo. Ja som s mojím kolegom, tiež šokovaným, celkom zamrzol, pretože niečo také som v živote ešte nevidel. Naviac sme nemali právo do toho zasahovať, lebo to bolo mimo nášho objektu, ktorý sme vtedy hliadkovali. Nakoniec sme ani hrdinami neboli v ten večer, pretože by nás udupali ako stádo koní, keď sú splašené. Jediné, čo sme vtedy urobili, volali sme na vysielačkách nášmu vedúcemu smeny a ten hneď volal políciu, ktorá však prišla už príliš neskoro na to, aby niečo mohli urobiť. Šéf nám naviac dôrazne prikazoval, aby sme v nijakom prípade do ničoho nezasahovali. Všetci sa rozpŕchli a iba my sme tam s kolegom a pár ľudmi zostali. Keď prišla polícia s úrazovkou, mládenec bol taký doráňaný, že bol v bezvedomí a ledva ho zachránili. Potom som sa už nedozvedel, aké mal chudák následky, alebo či to vôbec prežil. Veľmi som znenávidel vtedy týchto ľudí a trvalo mi to ešte dlho, kým som si vyliečil všetky rany, ako na srdci, tak i na duši. Keby to bol jeden proti jednému a tí ostatní by sa len prizerali, to celkom chápem ako správny duel. Ale to, čo som videl, bolo lynčovanie bezbranného človeka a nikto nemohol proti takej presile nič! Len sa bezradne prizerať a modliť sa!
Po týždni ma presunuli na nové miesto, ktoré som s radosťou prijal. Miesta dosť často menili, pretože mali kontrakty na určité obdobie, alebo niekto odišiel. Niekedy bol dotyčný aj prepustený z práce za neplnenie si služobných povinností. Bola to nočná práca vo veľkom sklade s papierovými výrobkami, ktorý bol taký obrovský ako futbalové ihrisko, takže prechádzky po ňom boli vždy niekoľkominútové. Smena sa mi začínala o dvadsiatej druhej hodine a pracoval som do pol siedmej rána. Polhodinku som mal na prestávku. Ani neviem ako to mám nazvať, keď som obedoval okolo pol tretej v noci. Ono som asi prakticky aj obedoval. Po práci som si doma vždy zdriemol na hodinku alebo aj na tri a šiel do školy na prednášky. Môj týždenný náklad bol pätnásť hodín, čo bolo päť predmetov, takže v priemere každý deň som bol v škole tri hodiny. Nie ale každý deň som tam bol, mal som to rozložené tak, že dva dni to bolo po šesť hodin a jeden deň zostávajúce tri hodiny. Mal som tú výhodu, že som býval kúsok od univerzity.
Po škole som si zvykol pospať do dvadsiatej hodiny. Potom som sa vždy osprchoval a zajedol si niečo ľahké ako na raňajky. Pravidelne som si varieval, aby som mal v práci niečo teplého, ale hlavne, aby to bolo niečo z domácej kuchyne našej slovenskej, pretože tá mi tu vždy veľmi chýbala. Potom som sa pobral autom do práce. Ďaleko som to do práce tiež nemal, takže vždy som tam bol za dvadsať minút.
Samotná práca bola kontrola celého objektu každú hodinu, keď som musel prejsť všetky stanoviská a kľúčom zaznačiť čas, v ktorý som bol na tom mieste. Mal som taký kotúč, po našom hodiny, v ktorých bol graf a ten zaznamenával informácie z každého stanoviska, ale hlavne čas, kedy som tam bol. Na každom kontrolnom bode bol iný kľúč a s inými kódmi, takže človek tam skutočne musel byť, aby týmto spôsobom dokázal tam svoju prítomnosť. Počul som i to, že nejaký chytrák zaznamenal všetko s jedným kľúčom, ktorý odtiaľ odňal a sedel celú noc pri stole. Dokonca si aj zdriemol. Samozrejme, že mu na to prišli, ale až za dva týždne, a tak sa potom musel aj porúčať. Ja na druhej strane som to veľmi uvítal, že som sa mohol každú hodinu na 20 minút ísť prejsť a popreťahovať si stuhnuté údy. Tri až štyri hodiny som každú noc strávil nad knihami, takže to bolo výborné odreagovanie sa niekedy aj z monotónnosti, nudy a mentálnej únavy. Joj, ako som sa vždy dobre cítil, keď som sa vrátil z „prechádzky“ po sklade a celom dvore.
Miestnosť, ktorú nám vyhradili bola mimo pracovných kancelárií, kde sme mali stôl, stoličku a musím povedať, že tá stolička bolo nádherné a veľmi pohodlné kreslo, takže som si mohol aj nohy na stôl vyložiť. Do celkového pohodlia mi nechýbalo ani rádio, ktoré som si so sebou do práce vždy brával, aby mi čas príjemnejšie prebiehal. Doslovne som miloval nočné smeny, kvôli kľudu a bez zhonu. Potreboval som tento kľud. Keď som robieval denné smeny, bolo to niekedy aj veľa stresu a šikanovania, ako od zamestnávateľa, tak potom od pracovníkov firmy, pre ktorú sme robili. Taktiež zákazníci neboli dvakrát príjemní. Všetko to muselo byť perfektné, čo mi však problémy nerobilo. Občas to niekto prehnal verbálne, a tak som sa tomu vždy snažil vyhnúť. Chcel som byť bez stresov, aby som mal čo najlepšiu životnú pohodu, pretože tých tlakov je dosť aj bez toho. Život sám osebe je jeden obrovský stres!
V budove skladu ma nikto nemohol prekvapiť, pretože to bolo všetko na bezpečnostné kódy a ja som musel vždy otvárať brány pre vodičov nákladných vozidiel, ktorí sa tam začali zbiehať okolo štvrtej až piatej hodiny. Jedine dvaja ľudia mali kódy, a to bol riaditeľ firmy a jeho zástupca. Tí sa ale nikdy v objekte v noci neobjavili za celú tú dlhú dobu, čo som tam pracoval. Potom som už o piatej hodine otvoril všetky skladové priestory, lebo začali prichádzať robotníci. Začínali pracovať od pol šiestej a končili o štrnástej. Poobedňajšia smena robila od trinástej hodiny a tridsiatej minúty, takže sa akosi prelínali, aby pracovisko celkom neosirelo. Robievali do dvadsiatej druhej hodiny. Po ich odchode som potom kódmi zabezpečoval administratívnu budovu, kde bola aj moja kancelária a taktiež som zaistil aj samotný sklad. Tiež som musel pozamykať všetky brány na dvore, ako aj prístup pre nákladnú vlakovú dopravu. Dosť často mi ale v noci zavolali, že pristavujú prázdne vagóny, alebo odťahujú tie plne naložené, pričom som vždy asistoval...
Streda, 7. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































V novej práci.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-