viac nepodujal takúto prácu vykonávať, a tak som pracoval radšej v strážení budov a objektov v meste.
Bol nádherný júlový horúci večer a ja som si s kolegom vychutnával ten prekrásny večer. Pracovali sme do polnoci. V tom čase sme pracovali štyri desaťhodinové smeny týždenne a potom sme oddychovali tri dni, čo mi veľmi vyhovovalo, pretože som si mohol aj odpočinúť a investovať energiu do štúdia.
Cítil som sa veľmi príjemne a vychutnával vôňu celej prírody. Keď vetrík trošku zavial, príjemný čerstvý vzduch ma začal osviežovať. V tom okamihu som na okamih zavrel oči a pocítil nežnú ruku ako sa mi prehrnala vo vlasoch. Otvoril som oči, ale po víle už nebolo ani stopy. Iba kúsok cez Naitovu ulicu bolo nábrežie rieky Willamette a odtiaľ poletoval ten čerstvý vzduch až ku mne. „Poď už a prestaň snívať! Máme pred sebou celý večer,“ krátko sa ozval kolega s úsmevom vtipkujúci, veľmi dobrý môj priateľ. Chodili sme celý večer až do polnoci a užívali sme si tento krásny letný čas. Mohlo byť asi okolo 23. hodiny, keď sa zrazu prerušil tento nádherný film. Okolo nás sa zrazu prehnal mládenec bez košele a za ním pár metrov letelo obrovské množstvo černochov so smrtiacim pokrikom. Bolo ich vyše päťdesiat. Nakoniec ho dobehli uštvaného ako vlci srnu a obklúčili ho. Niekoľko zurvalcov ho začalo mlátiť hlava - nehlava. To im asi ale nestačilo a tak začali do neho kopať. I ženy ho začali mlátiť a kopať. Vyzeralo to ako v tom najhoršom hororovom filme. Tých pár belochov, čo tam bolo, si nedovolilo proti takej obrovskej presile ani len muknúť. Len akosi jemne dávali najavo svoj nesúhlas s tým, čo sa pred ich očami odohrávalo. Ja som s mojím kolegom, tiež šokovaným, celkom zamrzol, pretože niečo také som v živote ešte nevidel. Naviac sme nemali právo do toho zasahovať, lebo to bolo mimo nášho objektu, ktorý sme vtedy hliadkovali. Nakoniec sme ani hrdinami neboli v ten večer, pretože by nás udupali ako stádo koní, keď sú splašené. Jediné, čo sme vtedy urobili, volali sme na vysielačkách nášmu vedúcemu smeny a ten hneď volal políciu, ktorá však prišla už príliš neskoro na to, aby niečo mohli urobiť. Šéf nám naviac dôrazne prikazoval, aby sme v nijakom prípade do ničoho nezasahovali. Všetci sa rozpŕchli a iba my sme tam s kolegom a pár ľudmi zostali. Keď prišla polícia s úrazovkou, mládenec bol taký doráňaný, že bol v bezvedomí a ledva ho zachránili. Potom som sa už nedozvedel, aké mal chudák následky, alebo či to vôbec prežil. Veľmi som znenávidel vtedy týchto ľudí a trvalo mi to ešte dlho, kým som si vyliečil všetky rany, ako na srdci, tak i na duši. Keby to bol jeden proti jednému a tí ostatní by sa len prizerali, to celkom chápem ako správny duel. Ale to, čo som videl, bolo lynčovanie bezbranného človeka a nikto nemohol proti takej presile nič! Len sa bezradne prizerať a modliť sa!
Po týždni ma presunuli na nové miesto, ktoré som s radosťou prijal. Miesta dosť často menili, pretože mali kontrakty na určité obdobie, alebo niekto odišiel. Niekedy bol dotyčný aj prepustený z práce za neplnenie si služobných povinností. Bola to nočná práca vo veľkom sklade s papierovými výrobkami, ktorý bol taký obrovský ako futbalové ihrisko, takže prechádzky po ňom boli vždy niekoľkominútové. Smena sa mi začínala o dvadsiatej druhej hodine a pracoval som do pol siedmej rána. Polhodinku som mal na prestávku. Ani neviem ako to mám nazvať, keď som obedoval okolo pol tretej v noci. Ono som asi prakticky aj obedoval. Po práci som si doma vždy zdriemol na hodinku alebo aj na tri a šiel do školy na prednášky. Môj týždenný náklad bol pätnásť hodín, čo bolo päť predmetov, takže v priemere každý deň som bol v škole tri hodiny. Nie ale každý deň som tam bol, mal som to rozložené tak, že dva dni to bolo po šesť hodin a jeden deň zostávajúce tri hodiny. Mal som tú výhodu, že som býval kúsok od univerzity.
Po škole som si zvykol pospať do dvadsiatej hodiny. Potom som sa vždy osprchoval a zajedol si niečo ľahké ako na raňajky. Pravidelne som si varieval, aby som mal v práci niečo teplého, ale hlavne, aby to bolo niečo z domácej kuchyne našej slovenskej, pretože tá mi tu vždy veľmi chýbala. Potom som sa pobral autom do práce. Ďaleko som to do práce tiež nemal, takže vždy som tam bol za dvadsať minút.
Samotná práca bola kontrola celého objektu každú hodinu, keď som musel prejsť všetky stanoviská a kľúčom zaznačiť čas, v ktorý som bol na tom mieste. Mal som taký kotúč, po našom hodiny, v ktorých bol graf a ten zaznamenával informácie z každého stanoviska, ale hlavne čas, kedy som tam bol. Na každom kontrolnom bode bol iný kľúč a s inými kódmi, takže človek tam skutočne musel byť, aby týmto spôsobom dokázal tam svoju prítomnosť. Počul som i to, že nejaký chytrák zaznamenal všetko s jedným kľúčom, ktorý odtiaľ odňal a sedel celú noc pri stole. Dokonca si aj zdriemol. Samozrejme, že mu na to prišli, ale až za dva týždne, a tak sa potom musel aj porúčať. Ja na druhej strane som to veľmi uvítal, že som sa mohol každú hodinu na 20 minút ísť prejsť a popreťahovať si stuhnuté údy. Tri až štyri hodiny som každú noc strávil nad knihami, takže to bolo výborné odreagovanie sa niekedy aj z monotónnosti, nudy a mentálnej únavy. Joj, ako som sa vždy dobre cítil, keď som sa vrátil z „prechádzky“ po sklade a celom dvore.
Miestnosť, ktorú nám vyhradili bola mimo pracovných kancelárií, kde sme mali stôl, stoličku a musím povedať, že tá stolička bolo nádherné a veľmi pohodlné kreslo, takže som si mohol aj nohy na stôl vyložiť. Do celkového pohodlia mi nechýbalo ani rádio, ktoré som si so sebou do práce vždy brával, aby mi čas príjemnejšie prebiehal. Doslovne som miloval nočné smeny, kvôli kľudu a bez zhonu. Potreboval som tento kľud. Keď som robieval denné smeny, bolo to niekedy aj veľa stresu a šikanovania, ako od zamestnávateľa, tak potom od pracovníkov firmy, pre ktorú sme robili. Taktiež zákazníci neboli dvakrát príjemní. Všetko to muselo byť perfektné, čo mi však problémy nerobilo. Občas to niekto prehnal verbálne, a tak som sa tomu vždy snažil vyhnúť. Chcel som byť bez stresov, aby som mal čo najlepšiu životnú pohodu, pretože tých tlakov je dosť aj bez toho. Život sám osebe je jeden obrovský stres!
V budove skladu ma nikto nemohol prekvapiť, pretože to bolo všetko na bezpečnostné kódy a ja som musel vždy otvárať brány pre vodičov nákladných vozidiel, ktorí sa tam začali zbiehať okolo štvrtej až piatej hodiny. Jedine dvaja ľudia mali kódy, a to bol riaditeľ firmy a jeho zástupca. Tí sa ale nikdy v objekte v noci neobjavili za celú tú dlhú dobu, čo som tam pracoval. Potom som už o piatej hodine otvoril všetky skladové priestory, lebo začali prichádzať robotníci. Začínali pracovať od pol šiestej a končili o štrnástej. Poobedňajšia smena robila od trinástej hodiny a tridsiatej minúty, takže sa akosi prelínali, aby pracovisko celkom neosirelo. Robievali do dvadsiatej druhej hodiny. Po ich odchode som potom kódmi zabezpečoval administratívnu budovu, kde bola aj moja kancelária a taktiež som zaistil aj samotný sklad. Tiež som musel pozamykať všetky brány na dvore, ako aj prístup pre nákladnú vlakovú dopravu. Dosť často mi ale v noci zavolali, že pristavujú prázdne vagóny, alebo odťahujú tie plne naložené, pričom som vždy asistoval...
Streda, 7. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
































V novej práci.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-