ničoho, zrazu mi niečo ponad hlavu preletelo a vyletelo do výšav a ujúkajúce sa stratilo v tme nad dvorom nad zaparkovanými nákladnými vozidlami. Nevedel som najprv, aký to bol vták, ktorého som zo skrýše na rampe vyplašil z kľudného nočného žitia. Porobil som ešte zbytok stanovísk a vrátil som sa rovnakou cestou. Bol som preč dobrých päť až osem minút.
Išiel som veľmi opatrne a pomaly som po špičkách vyšľapoval po schodíkoch, keď som si všimol, že pod strechou bola oceľová tyč trčiaca z múru, ktorá slúžila tomuto vtákovi ako bidlo. Bolo tam trochu viac svetla, ktoré ma ale zároveň aj trošku oslepovalo, a tak som musel prižmúriť oči. Medzi lúčmi som zrazu zazrel nádherného bodkovaného vtáka. Bola to veľmi vzácna sova bodkovaná, ktorej hrozilo v tom čase celkové vyhynutie. Oregon má nekonečné lesy plné zdravých stromov, ktoré sú mohutné a vysoko kvalitné. Vďaka tejto vzácnej surovine je zamestnaných v priemysle súvisiacom s drevom obrovské množstvo ľudí, ktorí sa živia jedine touto prácou. Pracujú v lesoch od rána do večera. Potom ich aj zalesňujú, aby aj ďalšie generácie mali prácu a mohli sa uživiť. Je tu obrovské množstvo píl a výrobní nábytku, ako i dreveného stavebného materiálu. Je to odjakživa už tradícia, keď sa tu začali prví ľudia usádzať, aby tu začali nový život. V tých rokoch, pred vyše stopäťdesiatimi rokmi, drevo bol jediný materiál, z ktorého si mohli stavať príbytky. Neskoršie i všetky priemyselné objekty boli budované z dreva a až neskoršie sa začali páliť tehly a využívať ako hlavný stavebný materiál.
V Oregone je aj obrovská tradícia pestovania vianočných stromčekov a štát dokonca ročne vyprodukuje najväčšie množstvo týchto sviatočných drevín. Tie sú na 98% pestované v škôlkach a na farmách, takže kvôli nim lesy nevyrubujú. Nakoľko Oregon je v tomto smere veľmi známy, o jeho vianočné stromčeky prejavili záujem aj v Bielom dome a to sa dostalo do uší tunajším podnikateľom. Guvernér štátu potom daroval prekrásny vianočný strom aj do Bieleho domu a nebolo to iba iba raz...
Veľmi roztomilo si tam sedela moja sovička a pozerala sa smerom ku mne, že čo asi budem robiť. Veľmi pomaly som vystupoval po schodoch so zatajeným dychom, aby som ju nevyplašil. Na druhej strane som ju chcel vidieť zblízka, dokonca i pohladkať, lenže to sa asi nikdy neuskutoční. Je to predsa len divý vták, hoci žije v blízkosti ľudí a prebýva pod strechou, kde si celý deň trošku zdriemne, ale väčšinou prebdie, aby bol v strehu pre svoje bezpečie. Už som bol na vrchnom schodíku, keď znovu urobila nálet ponad moju hlavu a škriekajúca na plné hrdlo znovu vyletela do tmy nad dvor a preletovala ponad zaparkované nákladné vozidlá. Stalo sa to viackrát, že akonáhle som vystúpil z dverí na rampu, urobila nálet ponad moju hlavu a znovu vyletela vysoko do tmy nad dvorom, kde začala krúžiť a pomätene vrieskala na plné hrdlo. Už si ani presne nepamätám, kedy sa to stalo, ale bolo to ešte toho istého leta roku 1984. Potom sme už boli trošku aj priatelia a prestala robiť tie nálety nado mnou. Pekne tam na mňa čakala, až som zostúpil po schodíkoch a zamieril na dvor. Potom vyletela strmo do nebies, ktoré boli zaplnené jasavými bodmi - nádhernými hviezdami. Ona si od šťastia vrieskala a krúžila mi ponad hlavou. Teraz už len ma akosi vyprevádzala na dvor a mala ma pod sebou a nasledovala ma všade, kde som sa po dvore pohyboval. Musela byť už dosť na ľudí zvyknutá, keď sa mi takto rýchlo prispôsobila, doslovne ako psík. Niečo som si prečítal a dozvedel som sa, že tieto vzácne vtáky konzumujú drobný hmyz, ako aj menšie vtáky a žaby. Neďaleko tiekol potok a nejaké rybníky boli tiež nablízku. Tam si určite odletela na žaby, myši a hmyz, ktorý sa pri vode zdržiaval. S nikým som sa o nej veľmi nerozprával. Možno väčšina pracovníkov o tom ani nevedela, že tam s nimi určitú dobu na rampe žila, lebo cez deň bola schovaná na trámoch strechy a zdola to nebolo vidno...
Naďalej som chodil aj do školy, kde sme práve v predmete Zemepis preberali tému Populácia a obživa ľudstva. Náš pán profesor mal nórske korene starých Vikingov, takže to bol kus chlapa. Meral určite dobrých 190 cm, hoci už mal sedem krížikov a tie ho akosi k zemi ťahali. Veľmi sme dobre spolu vychádzali, ale preto mi dobré známky nedával. U neho musel každý učivo ovládať. Mal aj dvoch vnukov, ktorí chodili práve na Lincolnovu školu, kde som ešte prednedávnom skončil atletickú sezónu, ktorá bola pre školu veľmi úspešná. Myslím si, že oni atletiku vôbec nerobili, ale boli basketbalisti, pretože boli dobre urastení, skoro ako ich starý otec. Spomenul som si na staré dobré časy, keď som býval ešte v Salt Lake City v Utahu a jedna krajanka mi dala recept na pečenie domáceho chleba. Vyskúšal som si ho niekoľkokrát a raz ponúkol aj nášho pána profesora zemepisu, ktorý bol ním nadšený. Potom ma poprosil, či by som niečo neurobil aj v prospech našej skupiny a neupiekol taký dobrý chlieb aj pre ostatných. Bolo nás takmer päťdesiat, a tak som upiekol tri obrovské pecne o priemere vyše pol metra a doniesol do triedy. Nakoľko sme preberali obživu ľudstva celej planéty, tak ten nápad priniesť čerstvo upečený chlieb bol práve vtedy veľmi vhodný.
Taktiež som pribalil aj zopár kúskov syrokrému. Jedna z nás - Heidi, ktorá vedľa mňa sedávala pri prednáškach v aule, nakrájala všetky tri pecne na úhľadné krajce chleba. Bolo vidieť, že je to jemná žena, lebo všetko veľmi vkusne upravila. Každý si potom načrel do syrokrému a rozotrel si ho po celom krajci. Pán profesor mal tú česť, že si ako prvý natrel dva krajce chleba a spokojne zahryzol do jedného z nich. Ten druhý si dal nabok a povedal mi, že ho odloží pre manželku, aby videla akého šikovného študenta má v škole. Chlieb všetkým chutil a za chvíľu zmizol z táciek, ktoré ponúkla na túto akciu Heidi...
S Heidi sme sa rýchlo spriatelili a ja som v jej prítomnosti ani nedýchal. Bolo to neskutočne nádherné dievča - mladá dáma, hoci o trinásť liet mladšia. Mala niečo nad dvadsať. Tých potrebných dvadsaťjeden oslavovala koncom januára budúceho roku 1985. Keď človek v Oregone konečne dosiahne tento vek, môže ísť do baru a konzumovať alkoholické nápoje. Veľmi prísny zákon, hoci je už človek nezávislý a dospelý vo veku osemnásť rokov, musí čakať až na tento vek, keď ho konečne uznajú za právoplatného občana so všetkými právami ako dospelého. Ináč tento zákon platí vo väčšine štátov Ameriky. Je len zopár výnimiek, kde uznajú osemnásť rokov za dostačujúcich. Bolo tu veľmi veľa rozporov s týmto zákonom, nakoľko mládež sa musí zaregistrovať do armády už po dovŕšení osemnástky a i položiť svoje mladé životy za vlasť, ale vypiť si oficiálne ešte nesmie. Je to doslovne na hlavu postavený zákon a stále predebatovávaný v rôznych kruhoch spoločnosti...
Heidi bola nádherná blondínka s nebeskými usmievajúcimi sa očami a pekne vymodelovaná všade vo všetkých častiach tela. Mohol som ju len obdivovať, ale nie dotknúť sa jej, pretože už mala aj fešáka. Bol od nej asi o osem rokov starší a muzikant. Ale mal som pocit, že aj mne akosi trošku hlavu balamutila, čo sa jej vždy dobre darilo. Chodil som okolo nej ako omráčený a zasnený a ona ma len dráždila viac a viac, hoci si to možno vôbec ani neuvedomovala. Nevedel som si to vysvetliť. Spriatelili sme sa natoľko, že ma k nim pozvala na oslavu narodenín jej mladšej sestry a predstavila celej rodine. Jej otec bol s matkou už rozvedený a žil si svoj život. Ona mala ešte dve sestry. Bola stredná, ako aj ja som bol v našej rodine. Jej staršia sestra mala asi o tri roky viac a bola tiež veľká fešanda. Všetky boli veľmi rozkošné dámy. Ich matka mala asi o osem rokov viac ako ja a vyzerala fantasticky, ale už mala nového manžela, ktorý bol od nej asi o tri roky mladší a tiež výborný muzikant. Vedel fantasticky hrať na gitare a k tomu spieval country music. Heidin priatel Paul bol tiež super hudobník. Spieval veľmi dobre a mal aj svoje menšie štúdio vo veľkom dome, ktorý si prenajímali aj s Heidi...
7. a 8. mája 2014
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Už v prvú noc som sa udomácnil v mojej novej kancelárii a začal prvú prechádzku, keď som mal celý areál budovy aj s parkoviskom zaistený. Všetko bolo tak ako malo byť, ale hlavne zabezpečené proti vstupu nedovoleným osobám. Môžem povedať, že za celý ten čas po dobu dvoch rokov, čo som tam pracoval, som sa s ničím nestretol, čo by bolo proti bezpečnosti firmy. Bol to ten dobrý pocit, že som sa naozaj nemusel nikdy znervózňovať z ohrozenia.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-