obmedzený finančný rozpočet. Ja som si to doteraz musel všetko platiť sám a vyšlo ma to na tristo dolárov mesačne a pracoval som iba 24 hodín týždenne za päť dolárov na hodinu, a tak som si musel veľmi opasok uťahovať, aby som to zvládal. Ešte šťastie, že štúdium som mal zdarma, pretože môj príjem bol veľmi nízky.
Nakoľko sme sa poznali iba z konca septembra, kedy začal jesenný štvrťrok, neosmelila sa mi ešte ponúknuť spolubývanie v dome. Postupne sme si našli k sebe prístup a spoznali sa trošku lepšie. Nedokázal som jej odolať, a tak som tú ponuku prijal. Mala tam aj svojho priateľa, ale to mi nijako neprekážalo, aby som s ním dobre vychádzal. Nakoniec sa z nás stali celkom dobrí priatelia.
Všetky spálne boli na poschodí. Moja, i keď trochu menšia, i tak mi stačila na prebývanie. Ja som aj tak študoval hlavne v univerzitnej knižnici, kde som mal ten najväčší kľud a žiadne rozptyľovanie. Naviac som tam mal prístup ku všetkým knihám a materiálom. Doma by som už toho kľudu toľko nemal, lebo som sa vždy rozptyľoval našou kráskou, ktorá sa u mňa v izbe občas zastavila. Jej priateľ Paul často cvičil na gitare a piane, aby na víkendy mohol potom vyraziť a hrať v kluboch alebo baroch. To bola jeho jediná práca a tu takýchto ľudí volali aj Starving Musicians - hladujúci hudobníci...:) Zarobil akurát len toľko, aby zaplatil nájomné a aby od hladu nezomrel.
Konečne som sa vysťahoval z môjho bytu, keď mi aj Paul s mojím kolegom zo školy pomohol. I Heidi sa veľmi činila, a tak sme to všetko s celým ziariadením bytu presunuli do nového domu, v ktorom veľa nábytku nebolo. Paul mal veľkú dodávku, v ktorej si vždy prevážal svoju hudobnú aparatúru a aj hudobné nástroje. Bolo tam toľko miesta, že sme všetko mohli bez problémov poprevážať. Zariadili sme si mojím nábytkom kompletne celú obývačku. Mal som ešte niekoľko skriniek, ktoré nám potom tiež slúžili. Aj do kuchyne veľa riadu a hrncov pribudlo, podobne i televízor a aj nahrávače. Oni veľmi televíziu nesledovali, ale potom sme spoločne pozerávali hlavne filmy, ktoré sme si objednávali z neďalekej požičovne.
Heidi bola veľmi opatrná a nikdy neprejavila náklonnosť ku mne, takže som sa ani ja potom nesnažil. Bolo to vždy oficiálne stretnutie, lebo sme preberali materiály zo školy. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo sme sa takto vždy uistili, že sme správne pochopili profesorove zadanie. Niekedy dlho do noci sme polemizovali a Paulovi to nevadilo. Aspoň sa tak vždy tváril, hoci na ňu veľmi žiarlil. Veril mi a ja som ho ani nikdy nesklamal...
Myslím si, že sme sa stretli na prednáške Zemepisu - Urbanizácia a výstavba miest. To bol iba jediný seminár, ktorý sme spolu navštevovali. Ona bola iba prváčkou na univerzite, takže sa len rozhliadala. Ja už som pomaly končil aprobáciu Social Studies - Spoločenské vedy (Zemepis - Dejepis - Politické vedy - obdoba našej Občianskej výchovy a k tomu som mal aj americkú ústavu).
Počas víkendov, v dňoch keď som pracoval, som po obede aj viac odpočíval, aby som zvládal nočné smeny v mojom sklade. Pracoval som iba tri dni v týždni, a to v piatok, v sobotu a v nedeľu, pretože do pondelka bola prevádzka zavretá. Štyri dni som mal potom pokoj a mohol som si aj trošku odpočinúť.
Medzitým mi prišla správa, že som skúšky na občianstvo z augusta zvládol a budem konečne právoplatným občanom tejto obrovskej krajiny, ktorá ma prijala za svojho syna. Celý ten proces trvá okolo šesť mesiacov. Mne to dali už po necelých štyroch mesiacoch, pretože FBI na mňa nič protikladného nenašla. Zisťovali si hlavne všetky moje pohyby a pozadie v Štátoch, ako aj kriminálny záznam. Našťastie som žiadny nemal. Už predtým si ho tiež zisťovala aj spoločnost Súkromnej bezpečnosti, predtým, než sa rozhodli ma prijať k nim do zamestania. Teraz ma už čakal len termín, kedy bude slávnostné, ale zároveň aj oficiálne rozhodnutie súdu. Tešil som sa na ten deň, pretože i keď som mal občianstvo sľúbené, musel som vyčkať až na tú veľkú udalosť, kedy to bude všetko spečatené. Na slávnostný sľub som mohol ísť už ďalší víkend, ale dozvedel som sa, že to tak nefunguje, pretože takáta akcia sa koná iba raz za mesiac. Potom som konečne dostal to oznámenie, že sa to všetko uskutoční 24. januára 1985. Heidi s Paulom mi tiež uz vopred zablahoželali so želaním všetkého najlepšieho v roli ich nového spoluobčana. Mohol som už potom aj voliť, ale hlavne vycestovať do zahraničia, na čo som sa mimoriadne tešil. Tešil som sa, že znovu uvidím moju Európu, ktorá mi tak chýbala. I domov som si chcel odskočiť, ale to by ma dali asi do väzenia a možno by ma len odmietli. Nikto kto to nezažil, si nevie predstaviť, koľko človek trpí, keď je odlúčený od svojej domoviny. Niektorí to nevydržia a vrátia sa domov bez dosiahnutia svojho cieľa...
Mali peknú a roztomilú siamskú mačičku, ktorá mala iba pár týždňov. Behala si bez obmedzenia po celom dome, ale najviac sa predsa len zdržiavala v obývačke, čo bolo hneď vedľa kuchyne a samozrejme blízko jedla a vody. Mala prekrásne modré oči ako Heidi, a tak ju Paul pomenoval Heidi. Venoval jej ju ešte k 20. narodeninám, ktoré oslavovala 25. januára. Občas som si zdriemol po nočnej smene na gauči, ktorý sme mali v obývačke a keď som sa zobudil niečo teplého a mäkkučkého bolo na mojom krku. Bol to akoby šál, ktorý ma aj pekne ohrieval. Heidi si spokojne ležala na mojom hrdle a odfukovala si. Vyčkával som dosť dlhú chvíľu, lenže slečne sa nechcelo ísť dole a naďalej si pochrapkávala. Trošku som jej dal najavo, že už chcem vstať, a tak som jemne zatočil hlavou do strán, ale to akosi na ňu nezaberalo, a tak som si musel trošku pomáhať. Začal som ju hladkať a ona sa ešte viac preťahovala na mojom krku, ale pomaly sa už začínala aj preberať. Asi konečne pochopila, čo som jej chcel mojimi činmi dať najavo. Otvorila ústočká dokorán a pekne si zazívala a podfarbila to aj menším zamrnčaním, ako to len mačičky dokážu. Pozrela mi rovno do mojich očí svojimi belasými a olízala mi nos. Potom už celkom vedela, že ma musí pustiť zo svojho zajatia. Vstal som a ona ma ako psík nasledovala do kuchyne, kde som ju odmenil dobrotami. Mali sme konzervy, ako aj suché keksíky, ktoré jej majiteľka Heidi nakúpila v neďalekom supermarkete - Safeway. Tam sme si vždy chodievali nakupovať potraviny, pretože to bolo asi len päť minút prechádzky. Naviac ceny boli veľmi prístupné a mali tam aj veľmi slušný sortiment potravín, mäsa, ovocia, zeleniny, ako aj čerstvého pečiva, ktoré si sami piekli v obchode. V zadnej časti mali pekáreň, tiež aj vychladenú miestnosť, kde krájali a sekali mäso, ktoré potom už pripravené zabalili do celofánu na polystyrénovej podložke a dávali potom do mraziacich regálov.
S Heidi, našou mačičkou, sme boli odvtedy nerozlučnou dvojicou. Paul mal dvojnohú Heidi a ja som mal tiež Heidi, ale tú štvornohú, pretože odvtedy ku mne vždy hore do izby v noci vybehla a skončila mi na krku, keď som to ani netušil. Každé ráno sme potom vstávali spolu. Keď som prišiel po nočnej domov, už na mňa čakala a vybehla ku mne do izby. Vždy si ľahla na posteľ k mojim nohám, nakoľko som mal veľkú dvojposteľovú manželskú. Keď som zaspal, tak iba potom sa mi k hlave pritúlila. Neskoršie mi už prestala chodiť na krk a iba občas to už potom urobila. Bolo to predsa len malé mačiatko, ktoré hľadalo ešte stále svoju maminu a vo mne si našla akú-takú náhradu...:)
(Piatok, 9. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)
































Sťahovanie sa do nového príbytku I.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-