obmedzený finančný rozpočet. Ja som si to doteraz musel všetko platiť sám a vyšlo ma to na tristo dolárov mesačne a pracoval som iba 24 hodín týždenne za päť dolárov na hodinu, a tak som si musel veľmi opasok uťahovať, aby som to zvládal. Ešte šťastie, že štúdium som mal zdarma, pretože môj príjem bol veľmi nízky.
Nakoľko sme sa poznali iba z konca septembra, kedy začal jesenný štvrťrok, neosmelila sa mi ešte ponúknuť spolubývanie v dome. Postupne sme si našli k sebe prístup a spoznali sa trošku lepšie. Nedokázal som jej odolať, a tak som tú ponuku prijal. Mala tam aj svojho priateľa, ale to mi nijako neprekážalo, aby som s ním dobre vychádzal. Nakoniec sa z nás stali celkom dobrí priatelia.
Všetky spálne boli na poschodí. Moja, i keď trochu menšia, i tak mi stačila na prebývanie. Ja som aj tak študoval hlavne v univerzitnej knižnici, kde som mal ten najväčší kľud a žiadne rozptyľovanie. Naviac som tam mal prístup ku všetkým knihám a materiálom. Doma by som už toho kľudu toľko nemal, lebo som sa vždy rozptyľoval našou kráskou, ktorá sa u mňa v izbe občas zastavila. Jej priateľ Paul často cvičil na gitare a piane, aby na víkendy mohol potom vyraziť a hrať v kluboch alebo baroch. To bola jeho jediná práca a tu takýchto ľudí volali aj Starving Musicians - hladujúci hudobníci...:) Zarobil akurát len toľko, aby zaplatil nájomné a aby od hladu nezomrel.
Konečne som sa vysťahoval z môjho bytu, keď mi aj Paul s mojím kolegom zo školy pomohol. I Heidi sa veľmi činila, a tak sme to všetko s celým ziariadením bytu presunuli do nového domu, v ktorom veľa nábytku nebolo. Paul mal veľkú dodávku, v ktorej si vždy prevážal svoju hudobnú aparatúru a aj hudobné nástroje. Bolo tam toľko miesta, že sme všetko mohli bez problémov poprevážať. Zariadili sme si mojím nábytkom kompletne celú obývačku. Mal som ešte niekoľko skriniek, ktoré nám potom tiež slúžili. Aj do kuchyne veľa riadu a hrncov pribudlo, podobne i televízor a aj nahrávače. Oni veľmi televíziu nesledovali, ale potom sme spoločne pozerávali hlavne filmy, ktoré sme si objednávali z neďalekej požičovne.
Heidi bola veľmi opatrná a nikdy neprejavila náklonnosť ku mne, takže som sa ani ja potom nesnažil. Bolo to vždy oficiálne stretnutie, lebo sme preberali materiály zo školy. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo sme sa takto vždy uistili, že sme správne pochopili profesorove zadanie. Niekedy dlho do noci sme polemizovali a Paulovi to nevadilo. Aspoň sa tak vždy tváril, hoci na ňu veľmi žiarlil. Veril mi a ja som ho ani nikdy nesklamal...
Myslím si, že sme sa stretli na prednáške Zemepisu - Urbanizácia a výstavba miest. To bol iba jediný seminár, ktorý sme spolu navštevovali. Ona bola iba prváčkou na univerzite, takže sa len rozhliadala. Ja už som pomaly končil aprobáciu Social Studies - Spoločenské vedy (Zemepis - Dejepis - Politické vedy - obdoba našej Občianskej výchovy a k tomu som mal aj americkú ústavu).
Počas víkendov, v dňoch keď som pracoval, som po obede aj viac odpočíval, aby som zvládal nočné smeny v mojom sklade. Pracoval som iba tri dni v týždni, a to v piatok, v sobotu a v nedeľu, pretože do pondelka bola prevádzka zavretá. Štyri dni som mal potom pokoj a mohol som si aj trošku odpočinúť.
Medzitým mi prišla správa, že som skúšky na občianstvo z augusta zvládol a budem konečne právoplatným občanom tejto obrovskej krajiny, ktorá ma prijala za svojho syna. Celý ten proces trvá okolo šesť mesiacov. Mne to dali už po necelých štyroch mesiacoch, pretože FBI na mňa nič protikladného nenašla. Zisťovali si hlavne všetky moje pohyby a pozadie v Štátoch, ako aj kriminálny záznam. Našťastie som žiadny nemal. Už predtým si ho tiež zisťovala aj spoločnost Súkromnej bezpečnosti, predtým, než sa rozhodli ma prijať k nim do zamestania. Teraz ma už čakal len termín, kedy bude slávnostné, ale zároveň aj oficiálne rozhodnutie súdu. Tešil som sa na ten deň, pretože i keď som mal občianstvo sľúbené, musel som vyčkať až na tú veľkú udalosť, kedy to bude všetko spečatené. Na slávnostný sľub som mohol ísť už ďalší víkend, ale dozvedel som sa, že to tak nefunguje, pretože takáta akcia sa koná iba raz za mesiac. Potom som konečne dostal to oznámenie, že sa to všetko uskutoční 24. januára 1985. Heidi s Paulom mi tiež uz vopred zablahoželali so želaním všetkého najlepšieho v roli ich nového spoluobčana. Mohol som už potom aj voliť, ale hlavne vycestovať do zahraničia, na čo som sa mimoriadne tešil. Tešil som sa, že znovu uvidím moju Európu, ktorá mi tak chýbala. I domov som si chcel odskočiť, ale to by ma dali asi do väzenia a možno by ma len odmietli. Nikto kto to nezažil, si nevie predstaviť, koľko človek trpí, keď je odlúčený od svojej domoviny. Niektorí to nevydržia a vrátia sa domov bez dosiahnutia svojho cieľa...
Mali peknú a roztomilú siamskú mačičku, ktorá mala iba pár týždňov. Behala si bez obmedzenia po celom dome, ale najviac sa predsa len zdržiavala v obývačke, čo bolo hneď vedľa kuchyne a samozrejme blízko jedla a vody. Mala prekrásne modré oči ako Heidi, a tak ju Paul pomenoval Heidi. Venoval jej ju ešte k 20. narodeninám, ktoré oslavovala 25. januára. Občas som si zdriemol po nočnej smene na gauči, ktorý sme mali v obývačke a keď som sa zobudil niečo teplého a mäkkučkého bolo na mojom krku. Bol to akoby šál, ktorý ma aj pekne ohrieval. Heidi si spokojne ležala na mojom hrdle a odfukovala si. Vyčkával som dosť dlhú chvíľu, lenže slečne sa nechcelo ísť dole a naďalej si pochrapkávala. Trošku som jej dal najavo, že už chcem vstať, a tak som jemne zatočil hlavou do strán, ale to akosi na ňu nezaberalo, a tak som si musel trošku pomáhať. Začal som ju hladkať a ona sa ešte viac preťahovala na mojom krku, ale pomaly sa už začínala aj preberať. Asi konečne pochopila, čo som jej chcel mojimi činmi dať najavo. Otvorila ústočká dokorán a pekne si zazívala a podfarbila to aj menším zamrnčaním, ako to len mačičky dokážu. Pozrela mi rovno do mojich očí svojimi belasými a olízala mi nos. Potom už celkom vedela, že ma musí pustiť zo svojho zajatia. Vstal som a ona ma ako psík nasledovala do kuchyne, kde som ju odmenil dobrotami. Mali sme konzervy, ako aj suché keksíky, ktoré jej majiteľka Heidi nakúpila v neďalekom supermarkete - Safeway. Tam sme si vždy chodievali nakupovať potraviny, pretože to bolo asi len päť minút prechádzky. Naviac ceny boli veľmi prístupné a mali tam aj veľmi slušný sortiment potravín, mäsa, ovocia, zeleniny, ako aj čerstvého pečiva, ktoré si sami piekli v obchode. V zadnej časti mali pekáreň, tiež aj vychladenú miestnosť, kde krájali a sekali mäso, ktoré potom už pripravené zabalili do celofánu na polystyrénovej podložke a dávali potom do mraziacich regálov.
S Heidi, našou mačičkou, sme boli odvtedy nerozlučnou dvojicou. Paul mal dvojnohú Heidi a ja som mal tiež Heidi, ale tú štvornohú, pretože odvtedy ku mne vždy hore do izby v noci vybehla a skončila mi na krku, keď som to ani netušil. Každé ráno sme potom vstávali spolu. Keď som prišiel po nočnej domov, už na mňa čakala a vybehla ku mne do izby. Vždy si ľahla na posteľ k mojim nohám, nakoľko som mal veľkú dvojposteľovú manželskú. Keď som zaspal, tak iba potom sa mi k hlave pritúlila. Neskoršie mi už prestala chodiť na krk a iba občas to už potom urobila. Bolo to predsa len malé mačiatko, ktoré hľadalo ešte stále svoju maminu a vo mne si našla akú-takú náhradu...:)
(Piatok, 9. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)

































Sťahovanie sa do nového príbytku I.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-