im nahral na pásky veľa slovíčiek, číslovky, dni v týždni, mesiace a zopár základných viet. K tomu som im potom nahral aj nejaké krátke príbehy, aby to mohli dookola počúvať. V tých rokoch toho ešte veľa na trhu tu nebolo, takže o to to bolo výhodnejšie. Cudzí jazyk veľmi unavuje, čo si dobre pamätám, keď som sa snažil naučiť angličtinu. Často ma bolievala z toho všetkého hlava, a tak som to párkrát aj zanechal. Potom ale po čase ma nemohúcnosť dohnala k tomu, že som sa predsa len začal znovu vzdelávať v jazyku, ktorý je tak prepotrebný na existenciu v anglicky hovoriacej spoločnosti.
Blížili sa Vianoce a s nimi aj najkrajšie dni sviatočné. Plán bol na svete. Ideme stráviť sviatky v Montane, kde bývala Heidina rodina. Mala tam ujkov a tetky v dedinke, kde bolo iba okolo päťsto obyvateľov. Jeden z ujov bol richtárom, ďalší vlastnil obchod s potravinami a krčmu. Potom jeden z nich pracoval ako vedúci pošty. Nepamätám sa už či tam mali aj políciu, a ak mali, určite tam niekto z rodiny tiež pracoval. Tiež vlastnili nekonečné lány polí, kde pestovali hospodárske plodiny. Mali aj obrovské farmy s dobytkom, ako aj s koňmi. Boli do určitej miery aj milionármi. Ich pôvod siahal do Holandska po otcovej strane a po matkinej do Nemecka, takže Heidi bola oboje, čo sa aj odzrkadľovalo na jej výzore modrookej blondínky a plnej života.
Vyrážali sme skoro, niečo okolo tretej ráno na sever do mesta Spokane, v štáte Washington po diaľnici číslo 90, ktorá ide cez celú severnú časť Ameriky a končí až na východnom pobreží v meste Boston v state Massachusetts. Na okraji štátu Idaho v oblasti Kootenai sme sa ocitli na Priechode štvrtého júla - Fourth of July Pass. Príroda tam je skutočné okúzľujúca, a tak som sa nadchýnal zasneženou scenériou. Bol som rád, že nemusím jazdiť, pretože by som musel sledovať iba cestu a dávať pozor, aby sme z nej nezbehli. Nakoniec sme sa tomu ani nevyhli, keď sme neskoršie odbočili, aby sme si mohli niečo zajesť v blízkej reštaurácii. Pekná rovná cesta a zrazu pravotočivá devaťdesiatstupňová zatáčka. Ani sme rýchlo nešli, ale človek dobre nevidí, čo sneh zakrýva. Bol to ľad, ktorý nad nami nemal zľutovania a už sme sa aj šmýkali. Namiesto na ceste skončili sme v jarku, ktorý bol na šťastie iba niečo vyše pol metra hlboký. Premávka tam veľká nebola, tak iba raz za desať minúť sa tam v tento deň objavilo nejaké auto. Nezostávalo nám iné ako tlačiť celú dodávku aj s Heidi, ktorá bola tento raz za volantom. Trvalo nám to dobrú polhodinku, kým sa nám podarilo naše vozidlo znovu dostať z jarku na cestu. Myslím si, že sme ho tlačili dobrých sto metrov, keď sa cesta zase zatočila, teraz ale vľavo a pretože sme boli tak dobre rozbehnutí, podarilo sa nám ho v tej zatáčke dostať konečne na cestu. Tam bol ten jarok už aj plytší a tak sme boli úspešnejší. Paul bol z toho celý nanič, ale potom to dobre dopadlo a mohli sme sa osviežiť a zahnať hlad. My sme sa potom s Heidi aj pekne od srdca nad tým nahlas smiali, ako sme sa šmýkali a skončili v tom jarku, pretože to bolo všetko veľmi spomalené. Heidi sa slzy od smiechu kotúľali po premrznutých červených líčkach. Našej dodávke sa nakoniec nič nestalo, čo bolo veľmi dobre, pretože opravy aj niečo stoja. Hlavne keď sa musia vyrovnávať plechy, vtedy si opravári aj riadne zaúčtujú.
Konečne sme dorazili do zasneženej dedinky, ktorá bola iba kúsok od diaľnice. Zastavili sme sa pri mne dovtedy neznámom dome. Vstúpili sme po zaklopaní dovnútra. Prvá vkročila Heidi, ktorá sa hneď začala objímať so svojimi. Paul a ja sme len vo dverách postávali a vychutnávali toto celé divadlo. Heidi bola veľmi šťastná, pretože mi povedala, že tam už dlhšiu dobu nebola. Nakoniec z Portlandu je to aj pekný kúsok, lebo to bolo neďaleko hlavného mesta štátu Montana, mesto Helena. Bolo iba tesne po dvadsiatej prvej hodine a tma ako v rohu. Boli sme veľmi unavení po dlhej ceste, ktorá bola okolo tisícky kilometrov dlhá. Rýchlo sme sa uložili do postele, aby sme zahnali únavu z nekonečnej túry. Spal som ako zarezaný a ani som o ničom nevedel. V sne som stále cestoval a nadnášal sa. Dobre si pamätám na tie časy, keď som naprieč Amerikou tirákom jazdieval, že človek má potom aj divoké sny. Väčšinou to boli také, že som nemohol ubrzdiť valiaci sa nákladný kolos do priepasti. Každé ráno som sa potom na hromoch budil. Nebolo tomu ináč ani tu, keď som ešte unavený vstával. Určite ma to zobudili rozvoniavajúce raňajky, ktoré ma vtiahli až do kuchyne za stôl. Chytro som na seba nahádzal oblečenie, prebehol si tvár čerstvou vodou a očistil zuby, aby som nerozohnal zasadnutých pri obrovskom stole, kde už zrazu sedelo aspoň osem ľudí, ktorých som vôbec nepoznal. Nezabudnem na tú rozvoniavajúcu praženicu, ktorá mi mimoriadne chutila. Celý trik bol v tom, že pani domáca do vajíčok na jemno nastrúhala oranžový syr americká velveeta a ten dodal tejto jednoduchej dobrote zvláštnu chuť. K tomu nám pripravila bravčové talianske klobásky a ako prílohu na rezance nakrájané zemiaky, ktoré upiekla v trúbe. Ešte sme mali aj upečený anglický muffin, k tomu kávu a všetko to sme potom zapíjali pomarančovým džúsom, aby sme v sebe mali aj vitamín C na lepšie trávenie. Nakoniec som sa celkom prebral a bol plný energie. Pekne sme sa tam pobavili a Heidi veľa spomínala na časy, keď ešte ako malé dievčatko tam chodievala k starým rodičom. Teraz sme boli u sestry jej otca, ale dedko s babkou sa potom neskoršie na večeru zastavili, nakoľko obedy sú len sendviče a hlavné jedlo je večera, kde sa rodina vždy zíde dokopy.
Vybrali sme sa potom pešo na peknú prechádzku na ich farmu, kde mali nasadené vianočné stromčeky, ktoré pestovali na tento účel. Ľudia tam potom chodili a za istý poplatok si vyťali jedličku, ktorá sa im najviac páčila. Tú pre nás mali už vybranú a označenú, že je už odpredaná. Pílkou som ju pekne dole odpílil. Merala tak asi tri metre, potom sme ju s Paulom niesli v rukách celú tú dlhú cestu. Boli to dobré štyri kilometre tam a naspäť, takže sme hneď vytrávili naše raňajky. K tomu pekne primŕzalo, pretože bolo mínus pätnásť stupňov, hoci sa mi zdalo, že to bolo iba okolo päť. Tu v Montane je suchší vzduch ako v Oregone, takže to človek ľahšie znáša. Taktiež je to aj s horúčavami, ktoré som zažil v Phoenixe v Arizone. Tam je tiež vzduch suchší ako u nás, tak som to aj lepšie znášal, hoci teploty boli vyše štyridsaťstupňové.
Postavili sme stromček do obývačky, kúsok od televízora a začali ho ozdobovať. Heidi im to určite musela dopredu oznámiť, že prídeme, lebo mali pre nás pripravené vianočné gule aj s menami. Je to tu taká tradícia v niektorých rodinách, že každý ma guličku so svojím menom a potom si ju aj na stromček zavesí. Páry si ich vzájomne vymenia a každý potom zavesí na stromček guličku toho druhého. Ja som si zavesil svoju, ktorá bola nádherne ažúrová s bielymi vzorkami a v strede sa tam vynímalo moje meno. Bol som z toho všetkého veľmi dojatý. Dlho som si tu moju guličku ešte chránil a vešal na vianočný stromček.
Deň akosi preletel a bol zase čas na odpočinok. Predtým sme si ešte pri stromčeku posedeli a rozprávali sa dlho do neskorého večera. Tiež sa vyzvedali, ako sa mi tu v Amerike páči a potom mi zaželali všetko najlepšie k môjmu budúcemu občianstvu.
Veľmi sa tešili z prítomnosti Heidi, ako aj jeden z druhého, že sa takto stretli dokopy práve v tieto sviatočné dni. Ja som len tichučko sedel ako myška a vychutnával si úsmevné príbehy z Heidinho života. Dozvedel som sa veľa príhod, o ktorých som ani len netušil. Malá Heidi bolo veľmi živé dievčatko, ale pritom aj veľmi roztomilé. Otvorili sme spolu album s fotografiami a Heidi každú okomentovala. Občas k nej pridala aj nejakú peknú príhodu. Bola pri tom veľmi šťastná a celá sa červenala z vínka, ktorým sme sa všetci potužovali. Horúčava sa zrazu prehnala mojimi žilami a oči dokorán sa mi roztvorili. Cítil som sa v tento večer nádherne...
(Streda, 14. mája 2014 a štvrtok, 15. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)
































Sťahovanie sa do nového príbytku II.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-