im nahral na pásky veľa slovíčiek, číslovky, dni v týždni, mesiace a zopár základných viet. K tomu som im potom nahral aj nejaké krátke príbehy, aby to mohli dookola počúvať. V tých rokoch toho ešte veľa na trhu tu nebolo, takže o to to bolo výhodnejšie. Cudzí jazyk veľmi unavuje, čo si dobre pamätám, keď som sa snažil naučiť angličtinu. Často ma bolievala z toho všetkého hlava, a tak som to párkrát aj zanechal. Potom ale po čase ma nemohúcnosť dohnala k tomu, že som sa predsa len začal znovu vzdelávať v jazyku, ktorý je tak prepotrebný na existenciu v anglicky hovoriacej spoločnosti.
Blížili sa Vianoce a s nimi aj najkrajšie dni sviatočné. Plán bol na svete. Ideme stráviť sviatky v Montane, kde bývala Heidina rodina. Mala tam ujkov a tetky v dedinke, kde bolo iba okolo päťsto obyvateľov. Jeden z ujov bol richtárom, ďalší vlastnil obchod s potravinami a krčmu. Potom jeden z nich pracoval ako vedúci pošty. Nepamätám sa už či tam mali aj políciu, a ak mali, určite tam niekto z rodiny tiež pracoval. Tiež vlastnili nekonečné lány polí, kde pestovali hospodárske plodiny. Mali aj obrovské farmy s dobytkom, ako aj s koňmi. Boli do určitej miery aj milionármi. Ich pôvod siahal do Holandska po otcovej strane a po matkinej do Nemecka, takže Heidi bola oboje, čo sa aj odzrkadľovalo na jej výzore modrookej blondínky a plnej života.
Vyrážali sme skoro, niečo okolo tretej ráno na sever do mesta Spokane, v štáte Washington po diaľnici číslo 90, ktorá ide cez celú severnú časť Ameriky a končí až na východnom pobreží v meste Boston v state Massachusetts. Na okraji štátu Idaho v oblasti Kootenai sme sa ocitli na Priechode štvrtého júla - Fourth of July Pass. Príroda tam je skutočné okúzľujúca, a tak som sa nadchýnal zasneženou scenériou. Bol som rád, že nemusím jazdiť, pretože by som musel sledovať iba cestu a dávať pozor, aby sme z nej nezbehli. Nakoniec sme sa tomu ani nevyhli, keď sme neskoršie odbočili, aby sme si mohli niečo zajesť v blízkej reštaurácii. Pekná rovná cesta a zrazu pravotočivá devaťdesiatstupňová zatáčka. Ani sme rýchlo nešli, ale človek dobre nevidí, čo sneh zakrýva. Bol to ľad, ktorý nad nami nemal zľutovania a už sme sa aj šmýkali. Namiesto na ceste skončili sme v jarku, ktorý bol na šťastie iba niečo vyše pol metra hlboký. Premávka tam veľká nebola, tak iba raz za desať minúť sa tam v tento deň objavilo nejaké auto. Nezostávalo nám iné ako tlačiť celú dodávku aj s Heidi, ktorá bola tento raz za volantom. Trvalo nám to dobrú polhodinku, kým sa nám podarilo naše vozidlo znovu dostať z jarku na cestu. Myslím si, že sme ho tlačili dobrých sto metrov, keď sa cesta zase zatočila, teraz ale vľavo a pretože sme boli tak dobre rozbehnutí, podarilo sa nám ho v tej zatáčke dostať konečne na cestu. Tam bol ten jarok už aj plytší a tak sme boli úspešnejší. Paul bol z toho celý nanič, ale potom to dobre dopadlo a mohli sme sa osviežiť a zahnať hlad. My sme sa potom s Heidi aj pekne od srdca nad tým nahlas smiali, ako sme sa šmýkali a skončili v tom jarku, pretože to bolo všetko veľmi spomalené. Heidi sa slzy od smiechu kotúľali po premrznutých červených líčkach. Našej dodávke sa nakoniec nič nestalo, čo bolo veľmi dobre, pretože opravy aj niečo stoja. Hlavne keď sa musia vyrovnávať plechy, vtedy si opravári aj riadne zaúčtujú.
Konečne sme dorazili do zasneženej dedinky, ktorá bola iba kúsok od diaľnice. Zastavili sme sa pri mne dovtedy neznámom dome. Vstúpili sme po zaklopaní dovnútra. Prvá vkročila Heidi, ktorá sa hneď začala objímať so svojimi. Paul a ja sme len vo dverách postávali a vychutnávali toto celé divadlo. Heidi bola veľmi šťastná, pretože mi povedala, že tam už dlhšiu dobu nebola. Nakoniec z Portlandu je to aj pekný kúsok, lebo to bolo neďaleko hlavného mesta štátu Montana, mesto Helena. Bolo iba tesne po dvadsiatej prvej hodine a tma ako v rohu. Boli sme veľmi unavení po dlhej ceste, ktorá bola okolo tisícky kilometrov dlhá. Rýchlo sme sa uložili do postele, aby sme zahnali únavu z nekonečnej túry. Spal som ako zarezaný a ani som o ničom nevedel. V sne som stále cestoval a nadnášal sa. Dobre si pamätám na tie časy, keď som naprieč Amerikou tirákom jazdieval, že človek má potom aj divoké sny. Väčšinou to boli také, že som nemohol ubrzdiť valiaci sa nákladný kolos do priepasti. Každé ráno som sa potom na hromoch budil. Nebolo tomu ináč ani tu, keď som ešte unavený vstával. Určite ma to zobudili rozvoniavajúce raňajky, ktoré ma vtiahli až do kuchyne za stôl. Chytro som na seba nahádzal oblečenie, prebehol si tvár čerstvou vodou a očistil zuby, aby som nerozohnal zasadnutých pri obrovskom stole, kde už zrazu sedelo aspoň osem ľudí, ktorých som vôbec nepoznal. Nezabudnem na tú rozvoniavajúcu praženicu, ktorá mi mimoriadne chutila. Celý trik bol v tom, že pani domáca do vajíčok na jemno nastrúhala oranžový syr americká velveeta a ten dodal tejto jednoduchej dobrote zvláštnu chuť. K tomu nám pripravila bravčové talianske klobásky a ako prílohu na rezance nakrájané zemiaky, ktoré upiekla v trúbe. Ešte sme mali aj upečený anglický muffin, k tomu kávu a všetko to sme potom zapíjali pomarančovým džúsom, aby sme v sebe mali aj vitamín C na lepšie trávenie. Nakoniec som sa celkom prebral a bol plný energie. Pekne sme sa tam pobavili a Heidi veľa spomínala na časy, keď ešte ako malé dievčatko tam chodievala k starým rodičom. Teraz sme boli u sestry jej otca, ale dedko s babkou sa potom neskoršie na večeru zastavili, nakoľko obedy sú len sendviče a hlavné jedlo je večera, kde sa rodina vždy zíde dokopy.
Vybrali sme sa potom pešo na peknú prechádzku na ich farmu, kde mali nasadené vianočné stromčeky, ktoré pestovali na tento účel. Ľudia tam potom chodili a za istý poplatok si vyťali jedličku, ktorá sa im najviac páčila. Tú pre nás mali už vybranú a označenú, že je už odpredaná. Pílkou som ju pekne dole odpílil. Merala tak asi tri metre, potom sme ju s Paulom niesli v rukách celú tú dlhú cestu. Boli to dobré štyri kilometre tam a naspäť, takže sme hneď vytrávili naše raňajky. K tomu pekne primŕzalo, pretože bolo mínus pätnásť stupňov, hoci sa mi zdalo, že to bolo iba okolo päť. Tu v Montane je suchší vzduch ako v Oregone, takže to človek ľahšie znáša. Taktiež je to aj s horúčavami, ktoré som zažil v Phoenixe v Arizone. Tam je tiež vzduch suchší ako u nás, tak som to aj lepšie znášal, hoci teploty boli vyše štyridsaťstupňové.
Postavili sme stromček do obývačky, kúsok od televízora a začali ho ozdobovať. Heidi im to určite musela dopredu oznámiť, že prídeme, lebo mali pre nás pripravené vianočné gule aj s menami. Je to tu taká tradícia v niektorých rodinách, že každý ma guličku so svojím menom a potom si ju aj na stromček zavesí. Páry si ich vzájomne vymenia a každý potom zavesí na stromček guličku toho druhého. Ja som si zavesil svoju, ktorá bola nádherne ažúrová s bielymi vzorkami a v strede sa tam vynímalo moje meno. Bol som z toho všetkého veľmi dojatý. Dlho som si tu moju guličku ešte chránil a vešal na vianočný stromček.
Deň akosi preletel a bol zase čas na odpočinok. Predtým sme si ešte pri stromčeku posedeli a rozprávali sa dlho do neskorého večera. Tiež sa vyzvedali, ako sa mi tu v Amerike páči a potom mi zaželali všetko najlepšie k môjmu budúcemu občianstvu.
Veľmi sa tešili z prítomnosti Heidi, ako aj jeden z druhého, že sa takto stretli dokopy práve v tieto sviatočné dni. Ja som len tichučko sedel ako myška a vychutnával si úsmevné príbehy z Heidinho života. Dozvedel som sa veľa príhod, o ktorých som ani len netušil. Malá Heidi bolo veľmi živé dievčatko, ale pritom aj veľmi roztomilé. Otvorili sme spolu album s fotografiami a Heidi každú okomentovala. Občas k nej pridala aj nejakú peknú príhodu. Bola pri tom veľmi šťastná a celá sa červenala z vínka, ktorým sme sa všetci potužovali. Horúčava sa zrazu prehnala mojimi žilami a oči dokorán sa mi roztvorili. Cítil som sa v tento večer nádherne...
(Streda, 14. mája 2014 a štvrtok, 15. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)

































Sťahovanie sa do nového príbytku II.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-