zážitok to bol na celý život. Vtedajšie divadlo malo okrem Karla Gotta aj Karla Hálu, s ktorým vtedy Gott naspieval spoločne aj najviac piesni. Ďalším členom bol Petr Spálený, ktorý iba prednedávnom zažiaril vo svete československého popu piesňou Plakalo baby, ktorú nám aj vtedy zaspieval. Ďalšími členmi boli aj Pavlína Filipovská, ako i Sally Sellingová z Kuby a priviedla si so sebou ďalšieho černošského kolegu, ktorého Karel Gott po odspievaní chválil vysoko do nebies. Nakoniec bol to skutočne výborný spevák. Vychutnával som si všetky piesne, ktoré vtedy na koncerte odzneli. Ešte dlho mi v ušiach zaznievali jeho melódie a to ešte viac vo mne upevnilo obľubu tohto speváka, ktorého sledujem asi od roku 1962 alebo 1963...
Písal sa rok 1969,

ktorý bol dosť poznačený okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy - našich spojencov, ale nič mi v tom nebránilo, aby som sa nevybral na jeho koncert z Nitrianskej Stredy do Bojníc. Nálada pred koncertom bola dosť zdržanlivá a povedal by som, že akýsi smútok tam ešte vtedy všade vládol. V predkoncerte vystúpila skupina Flamengo s hlavným spevákom Karlom Kahovcom, ktorý bol skutočne výborný. Kahovca som skoro vôbec nepoznal, lebo sa dovtedy stratil ako člen skupiny. Teraz ale ako sólový spevák sa pekne reprezentoval. Ľady sa začali pomaly uvoľňovať, ale ešte stále tam niečo chýbalo. Ja som si to ale veľmi užil a bol som veľmi spokojný. Konečne sa hviezda poobedňajšieho koncertu objavila na pódiu a nekonečné burácanie sa nechcelo utíšiť, až ich majster svojím hlasom upokojil a všetci sa razom zamerali na jeho prednes. Hlasovo výborne disponovaný Karel Gott sa rozdal a určite aj rozvíril hladinu neďalekého termálneho bazéna. (Koncert sa vtedy uskutočnil v amfiteátri areálu Bojnického zámku.)

Teraz divadlo vo Viedni bolo vypredané do posledného miestečka a mal som pocit ako na prvom koncerte v Banskej Bystrici pred devätnástimi rokmi. Lístok na koncert stál okolo tristo schilingov a môj ďalší priateľ Jožo sa pozrel do peňaženky a ešte tam nejaké našiel. Ja som očakával peniaze až na druhý deň, pretože poštová banka bývala počas víkendov zavretá, takže som si nemohol ísť peniaze vyzdvihnúť. Musel som vyčkať do pondelka. Koncert bol pre mňa výnimočný, pretože Karel Gott načrel do svojho katalógu skladieb z rokov šesťdesiatych a zároveň som sa i ja vrátil spomienkami do tohto obdobia. Bolo to veľmi príjemné započúvať sa do tých čarovných melódii, ktoré vtedy dávno bolo možné denno-denno počuť v rozhlase po drôte, ako aj z rádií a tranzistorov. Bez tranzistora som sa ani na krok nepohol a vždy som sa tešil na hudobné relácie, ktorých bolo neúrekom. Tiež som po nociach počúval Rádio Luxemburg, kde som počúval melódie, ktoré nám v našom rádiu neponúkali. Signál sa nadránom celkom vytrácal, ale i tak som ešte celkom dobre počul holandského disc jockeya s jeho mimoriadnym prízvukom.
Mal som miesto, ale dlho som v ňom neobsedel
a hltal som všetko na pódiu a stláčal spúšť fotoaparátu. Občas som sa aj pod pódium dostal, ale tie zábery dobre nevyzneli, pretože bolo na nich poväčšine vidieť zubné plomby, takže som sa tých všetkých záberov zbavil. Myslím si, že som vtedy urobil asi 36 snímok, pretože viac sa ani nedalo. Nechcel som ľuďom počas celého koncertu brániť vo výhľade. Potom som si aj občas sadol a vychutnával koncert. Karel Gott vystriedal tri obleky. Začal v čiernom obleku, potom si dal modrý, keď k nemu docupitala
Darinka Rolincová v nádherných nebeských šatách. Keď spoločne dospievali všetky hity, Karel Gott sa jej pekne poďakoval a ospravedlňoval ju, že musí odísť skôr, pretože na druhý deň ráno ju čaká škola. Darinka mala vtedy iba 14 rokov a naozaj bola ešte školopovinná vzorná žiačka... Na záver si Karel obliekol aj biely oblek, ktorým zakončil svoj veľmi úspešný koncert s nekonečnými ováciami, ktorými ho Viedenčania obdarovali. Bolo tam mimoriadne aj veľa rodákov z Československa a ja som v menšine zastupoval seba samého...:)
Pred pätnástimi rokmi som spoznal jedného pána v Banskej Bystrici, ktorý vlastnil predajňu elektroniky, v ktorej mal rádiá, televízory, magnetofóny, prehrávače a tiež ponúkal aj CD-čka. Kúpil som si všetky CD Karla Gotta, ktoré tam mal. Potom som sa dozvedel, že má aj osobný kontakt s manažérom samotného pána Gotta a ten mu popodpisoval niektoré zábery, ktoré som v roku 1986 nafotil. Mám ich dobre uschované na pamiatku. Nevenoval mi ich, ale ten pán mi povedal, že to pán Gott nerobieva, iba keby ma osobne poznal. Popodpisoval mi ale aj knihy, ktoré vydal a aj ďalšie fotografie. Tiež som dostal asi päťdesiat jeho fotografií pre reklamné účely...
Domov sme sa vracali mojím autom

a po ceste sme sa zastavili na Kartnerovom námestí pri stánku rožkov s klobáskou (hot dog), pretože nám akosi vytrávilo. Chutil mi omnoho viac ako ten pravý americký! Pred koncertom som si nič nedal, pretože som mal akúsi nervozitu a tá poznačila aj môj apetít. Skrátka mi jedlo vtedy vôbec nechutilo, čo ma aj tak trošku prekvapilo. Boli tam s nami aj iní Čechoslováci, ktorí tiež bývali v Neuhause, ale každý šiel svojou cestou, lebo oni sa ešte zastavili aj v niektorom viedenskom bare. My sme boli trošku viac unavení, tak sme šli rovno domov. Určite aj únava z výletu po Taliansku na mňa doľahla, takže som bol ešte stále dosť vyčerpaný z tých tisíciek kilometrov, ktoré som len sám najazdil, lebo chlapci nemali vodičské preukazy, aby mohli legálne v Rakúsku, ako aj po celej Európe jazdiť.
V pondelok som si hneď šiel vyzdvihnúť nejaké peniaze, ale myšlienky na kasíno som stále nemal, pretože som sa cítil ako zranená srnka. Namiesto toho sme chodievali s chlapcami na časté dlhé
prechádzky, ktorých to bavilo tak ako aj mňa.
Fotoaparát som mal väčšinou pri sebe a zachytil niektoré krásy aj na negatív. Teraz už na farebný Kodak. Nekonečné kilometre a dlhé výlety ma pomaly liečili z choroby. Príroda tam bola skutočne nádherná, ako v lete, tak aj v zime, ktorá už na dvere klopala, a tak som sa stále viac tešil, kedy sa na zemi objaví prvý sneh. Najčastejšie sme chodievali na vyše dvadsať kilometrový okruh cez lesy do neďalekého Schwarzensee, Steinfeldu, Hoffstattenu, Haidlhoffu, do Berndorfu. Odtiaľ sme potom späť šli do Neuhausu cez Pottenstein, Fahrafeld a Weissenbach. V kondícii som bol naozaj vo výbornej, a tak som hravo zvládal podobné výkony. Tiež všetky kopce na okolí som pochodil a vždy sa nadchýnal touto rakúskou krajinkou.
Prišla zima a s ňou aj zimné radovánky. Nakoľko som lyže nemal, tak som len po svojich všade chodieval a občas i cez hlboký sneh. Väčšinou však boli cesty pekne vyčistené a posypané proti šmýkaniu. Občas som aj môj autiak prehnal, keď som bol veľmi unavený, aby som mohol zachytiť prírodné krásy.
Vianoce už boli skoro tu,
pripravoval som sa, že ich oslávim s utečencami z Československa, ktorých tu bolo neúrekom. Tu ale zrazu som mal telefonát z Zürichu, v ktorom býval môj priateľ Marian. Bol to ten Marian, ktorý mi veľmi pomáhal, aby som sa takmer pred siedmimi rokmi rozhodol opustiť domovinu. Pozýval ma k nim domov. Býval vtedy ešte u brata, ktorý tam emigroval v šesťdesiatom ôsmom roku a žil tam aj s celou svojou rodinou. Pripravil som sa na výjazd, ktorý nebol najkratší, pretože to bolo vyše sedemstopäťdesiat kilometrov z Neuhausu do Zürichu. V zimných mesiacoch, keď sú cesty poväčšine zasypané snehom, sú podmienky pre jazdu trošku komplikovanejšie ako v lete. Ale mal som už práve tu v Rakúsku najazdené aj niečo v zime, kde som sa podobným situáciám so snehom nevyhol a každý deň som meral nejaké vzdialenosti...
(Sobota 9. augusta 2014 - nedeľa 10. augusta 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Karel Gott.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-