Lucka Klocová sa v behu na 1500 m neprebojovala ďalej, Ivetka Putalová si urobila osobný rekord v behu na 400 m, lenže ani jej to nestačilo na postup ďalej. Jožko Repčík nás ale príjemne potešil, pretože postúpil do semifinále v behu na 800 m so siedmym najlepším časom. Katka Bérešová skončila na 19. mieste vo finále na 10000 m. Takto skončil náš prvý deň na týchto majstrovstvách.
Vyrážal som skoro ráno v piatok 26. decembra 1986, deň po prvom vianočnom sviatku, aby som víkend strávil v meste Zürich, v ktorom som predtým nikdy nebol. Plánoval som, že tam oslávim aj Nový rok, ale dopredu som nemohol ešte vedieť, ako to vyjde. Išiel som len cez rakúske územie, hoci som si mohol odskočiť aj kratšou cestou cez Mníchov. Nakoniec som si takto viac vychutnal aj iné miesta, ktoré som ešte dovtedy nevidel. Prvé také známejšie mesto bol St. Polten, potom Amstetten a nakoniec som sa zastavil aj v slávnom Linzi, kde som si nohy trošku prekrvil. Už ani neviem ako dlho som sa tam zdržal, ale asi to nebolo dlhšie ako pol hodinky, pretože som mal pred sebou ešte veľmi dlhý úsek, ktorý som musel zvládnuť, kým dorazím do Zürichu.
Všetko bolo nádhernou bielou perinkou
poprikrývané a o to bol ten zážitok ešte príjemnejší, pretože sneh doslovne milujem a zima bez snehu sa zimou nedá ani nazvať. I trošku štipľavého mrazu tiež musí byť, aby sa nám krv trošku rozprúdila a zároveň sa prebrali z čiastočnej letargie. Človek akosi ožije a má plno energie, hlavne, keď sa znovu ohreje pri kozube niekde na chate v objatí prekrásnej prírody a v náručí nežného stvorenia...:)
Ďalšie mesto, ktoré som chcel veľmi vidieť bol Mozartov Salzburg, ktorý leží na oboch stranách rieky Salzach. Na kopci sa výši majestátny hrad, ktorý sa nedá prehliadnuť. Je to vrchol architektúry! Trošku som sa prešiel námestím, aby som si vychutnal toto mesto plným dúškom, ale v kútiku som musel myslieť aj na ďalšie povinnosti tohto dňa. Opúšťal som toto mesto veľmi nerád...
Po takmer dvesto kilometroch som sa zastavil v alpskom mestečku Seefeld. Predtým som sa ale stihol pokochať nekonečnými horami, ktoré objímali mesto Innsbruck. V roku 1964 tu boli slávne olympijské hry a niektorí vtedy ešte československí reprezentanti sa zapísali do histórie. Bolo to hlavne naše hokejové mužstvo, ktoré získalo bronz... Osmelil som sa v kasíne, ktoré bolo pri svahoch svetových zjazdoviek a odchádzal som nadmieru spokojný, hoci teraz už so skromnejšou výhrou, ale pätnásť tisíciek schilingov mi dobre urobilo. Mal som teraz aj nejaké peniažky na "sladkosti...“ :)
Prechádzal som už za tmy cez slávny Feldkirch, kde je výborný hokejový klub, ktorý je teraz už deväťnásobny majster Rakúska. Bol založený v roku 1945. Začalo veľmi husto snežiť a zrazu začali nekonečné stúpania do hôr, teraz už v krajine Lichtenštajnsko. Nikdy nezabudnem na malebné zákutia tejto malinkej krajiny, kde chalúpky nádherne žmurkali svojimi malinkými vysvietenými okienkami. Do toho romanticky poletoval sneh a umocňoval ešte trvajúcu vianočnú atmosféru, sviatkov, ktoré sú moje najobľúbenejšie a nemuseli by nikdy skončiť, aby ľudia sa stále radi mali...
Nie ani tak ďaleko bolo hlavné mesto tejto krajinky,
mesto Vaduz. Hraničný prechod bol osvetlený a ja som mal stále ten sviatočný pocit, keď príslušník pohraničnej stráže ma požiadal o cestovné doklady. Cez otvorené okno môjho auta som mu ich podal. Pozrel si ich len tak letmo, keď uvidel známeho amerického orla na obale. Hneď na to mi pokývol, aby som v jazde pokračoval. Snežilo po celý večer a ja som mal ešte dobrú stovku kilometrov pred sebou, aby som konečne dorazil do večerného Zürichu. Zastavil som sa v prvom obchode a kúpil nejaké fľašky a sladkosti pre mojich hostiteľov. Potom som sa pýtal dobrých ľudí, aby mi poradili ako sa najlepšie dostanem do mojej cieľovej stanice.
Konečne som dorazil priamo pred činžiak, kde Maroš prechodne býval u brata. Veľmi opatrne som zaťukal na dvere, ale nikto neotváral, hoci sa tam svietilo. Skúsil som to znovu a teraz som už do toho dal trošku viac energie. Nato sa nejaké hlasy ozvali v chodbičke. Maroš bol prvý, ktorý mi otvoril, lebo asi vedel, že nikto iný to nemohol byť ako ja. Privítali sme sa, objali ako stratení bratia. Oči sa mu zaleskli od radosti a potom si ma už pekne viedol až do jedálne, kde už jeho brat aj s manželkou sedeli pri slávnostnom stole. Jeho manželka bola Češka, čím sa hneď prezradila po prehovorení prvých pár milých slov. Veľmi srdečne ma privítala objatím a bozkom na líce. Ja som jej to opätoval - a veľmi rád. Hneď prvé čo som si na nej všimol, bolo to, že bola veľmi krásna a šarmantná. Zrazu Marošov brat - jej manžel, akosi spozornel a mal som pocit, že sa u neho prejavila menšia žiarlivosť. Jeho nevrlosť sa prejavovala dosť často, takže to tak trošku aj naštrbilo môj výborný pocit z tohto pohostinného mesta Zürich. Zdržiaval som sa poväčšine mimo tohto nepríjemného pocitu a s Marošom sme chodievali vždy na celé dni preč. Popozerali sme si najprv sviatočné mesto, ktoré bolo zakryté nekonečnou snehovou pokrývkou a sneženie ešte viac vo mne udržiavalo sviatočnú atmosféru v prvé dni návštevy.
Chodievali sme pravidelne
do neďalekého Winterthuru, kde Maroš mal dielňu a renovoval použité elektrické spotrebiče, prevažné sporáky a chladničky. Hneď ma aj zatiahol do práce, aby som si odpracoval výdavky na moju stravu a pobyt...:) Čistili sme každý deň počas celého týždňa. To bol jeho hlavný zdroj príjmov, nakoľko len nedávno prišiel zo Slovenska, odkiaľ emigroval tiež netušiac, že za tri necelé roky sa železná opona naveky odhrnie a dlho ju už asi ani nikto nezatiahne. Čerstvý vzduch cez otvor prešiel do našej krajiny a vytiahol ju z dlhoročnej letargie a utrpenia. Celá spoločnosť zrazu ožila.
Bol tu už ďalší piatok a s ním aj nevyhnutný odchod späť do Rakúska. Nakoniec som sa aj celkom pohodol s Marošovým bratom a dokonca som mal pocit, že už vôbec nežiarlil. Prispela k tomu aj moja neúčasť pri večerných rodinných sedeniach, lebo sme boli celé dni s Marošom preč dlho do noci a potom sme hneď zaľahli do postelí. Silvestra sme spoločného neoslávili, ale posledný večer už na Nový rok to bolo veľmi milé rozlúčenie, lebo na druhý deň skoro ráno som odchádzal preč naveky. Potom som už nikdy viac do Zürichu neprišiel, ale ani som tú možnosť už nemal. O pár rokov na to sa mi Marošov brat ozval telefonicky priamo do Ameriky a vyzeralo to tak, že chcel zakopať vojnovú sekeru, ktorú som ja predtým nikdy nevykopal. Človek nikdy nevie ako sa nedorozumenie vykľuje na povrch. Toto bol aj jeden z tých nepríjemných okamihov môjho života...
Cesta späť naprieč takmer celým Rakúskom mi rýchlo ubiehala, hoci som sa ani nikde neponáhľal. Už mi tak nevadilo, ak prídem späť domov do Neuhausu hoci aj o polnoci, a tak som si naozaj všetko po ceste vychutnával. Zastavil som sa v Innsbrucku kvôli zmene scenérie a poprechádzal som sa po meste. Scenéria okolitých nekonečných vysokých skál vo mne vzbudzovala obrovský rešpekt a obdiv k tomuto miestu. Predo mnou bol ešte pekný kúsok cesty v dĺžke takmer dvesto kilometrov do známeho mesta Mozartovho, Salzburgu, kde som tiež plánoval stráviť nejaký čas, aby som si užil aj toto mesto. Človek sem predsa každý deň nechodieva. Pri prechádzke mestom som narazil aj na kasíno, a tak som sa aj tam chvíľu zdržal. Darilo sa mi a o to menej som sa ponáhľal domov. Mal som to domov už len 300 kilometrov, ktoré som poľahky zvládol za necelé tri hodiny...
(Utorok, 12. augusta 2014)
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Cesta do Zürichu. Akurát dnes sa vo Viedni uskutočnili kvalifikácie na Majstrovstvá Európy v atletike a do bojov zasiahli aj niektorí naši slovenskí reprezentanti. Niektorým sa darilo trošku viac a niektorým to nevyšlo tak, ako si predsavzali. Je to šport a nie vždy sa to podarí ako si to človek naplánuje. Načasovanie formy je naozajstný kumšt a nie každý to vie perfektne skĺbiť v tréningu. Ďalší faktor, ktorý dôkaze naštrbiť túto synchrónnosť, je zdravotný stav, resp. zranenia, ktoré neblaho vplývajú na pripravenosť atléta. I napriek prekvapeniam, ktoré sme možno aj očakávali, trošku nás určite zarmútila správa, že z jednej dvojičiek - Janka a Danka Velďáková - to dnes Janke v skoku do diaľky celkom nevyšlo. Vrátim sa do histórie a spomienky na moje detstvo, keď pani spisovateľka Mária Ďuríčková v roku 1961 vydala knižku Danka a Janka o dvoch dvojičkách, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. Mám také podozrenie, že rodičia Janky a Danky Velďákovej boli motivovaní pravé touto knižkou, keď pomenovali aj svoje dievčatká - dvojičky po týchto malých hrdinkách knihy Márie Ďuríčkovej...
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-