vážnejšími úmyslami, aby som trošku zaryžoval. Po ceste bol kostol, a tak som sa tam šiel vždy pomodliť a dal do zvončeka sto schillingov. Bola to akási moja tradícia a vždy sa mi potom aj darilo a nikdy som neodchádzal naprázdno... Ibaže dnes nastala kríza a bola už obrovská, zrazu som začal všetko prehrávať, až som sa ocitol na dne. Predal som aj svoj fotoaparát za pár schillingov a šiel si to ešte raz vyskúšať. Ono to už ale nešlo a prehral som všetko. Naviac po ceste domov, ešte v Badene, mi auto celkom vypovedalo, a tak som ho musel dať odtiahnuť až do Neuhausu. Nakoľko som nemal už ani na taxík, odviezli nás do Neuhausu odťahovačkou. Už predtým mi niečo v snoch našepkávalo, aby som niečo začal so sebou robiť, lenže ja som to akosi prehliadol a ignoroval.
Na druhý deň
mi kamoš auto začal opravovať a zistil, že má prasknutú prevodovku, takže všetka kvapalina vytiekla. Bol automechanikom a
pracoval v neďalekom Weissenbachu, ktorý bol iba niečo vyše kilometra. Po práci sa do toho pustil, ale potom ma veľmi nepotešil, keď mi oznámil, že keby mal pokračovať v oprave a výmene celej prevodovky, vyšlo by ma to príliš veľa. Nakoniec som sa opravy zriekol a auto som mu nechal za pár schillingov, ktoré som využil na posledné výdavky. Už som nemal peniaze ani na zaplatenie ubytovania, a tak sme s manažérom spísali zmluvu, že mu to všetko splatím, keď sa vrátim do USA. Bolo to vyše tisícky dolárov. Ani na spiatočnú cestu som nemal, a tak som musel zalarmovať priateľa v USA, aby mi rýchlo poslal nejaké peniaze na letenku, aby som sa mohol vrátiť domov do USA.
Na tretí deň som mal peniaze na pošte, tak som rýchlo odcestoval do Schwechatu a kúpil si letenku. Mal som ešte dva dni na to, aby som sa rýchlo pobalil a rozlúčil sa so všetkými a porúčal sa. Bol by som aj zostal naďalej v Rakúsku, lenže v zime tu nebola žiadna práca. V lete som mohol chodiť na stavby a privyrobiť si nejaké peniažky. Teraz sa to vôbec nedalo, takže som sa musel rýchlo porúčať. Je pravda, že Budapešť by ma možno aj späť zobrala, možno, ale už som bol akýsi bez energie, keď mi to na všetkých frontoch celkom skrachovalo, takže byť zase doma v Portlande bolo akýmsi vykúpením a zároveň aj balzamom na ubolenú dušu. Priateľ mi oznámil, že mi dá prácu u neho v čistiarni, keď sa vrátim. Teraz mi už nič nebránilo v tom, aby som nakoniec zamával Schwechatu a ocitol sa vo vzduchu na ceste do Seattlu.
Letel som zase tou istou
leteckou spoločnosťou SAS, ktorá má pravidelné spojenie so Seattlom a odtiaľ to je už len kúsok do Portlandu. Iba niečo vyše polhodinky. Aj som sa tešil, že prídem ešte načas a stihnem aj atletickú sezónu môjho Lincolnovho Gymnázia. Sezóna sa začínala koncom februára a teraz bolo niečo okolo svätého Valentína, keď som sa vracal ako zranený vojak z boja. Medzitým sme sa zastavili na skok aj v Amsterdame a rozlúčil som sa s ním na neurčito. Nakoniec aj v Kodani, odkiaľ ma teraz už SAS spoločnosť previezla ponad Atlantik do Seattlu, Washington State, USA...
Roland ma už čakal so svojím Cadillacom na letisku a bol veľmi rád, keď ma zazrel v dave. Dokonca mi zobral aj batožinu ako môj osobný strážca. Bývali kúsok odo mňa, lenže ja som ten byt už dávno nemal, a tak som prenocoval u nich prvé dni, pokým som si nevybavil nové bývanie. Rýchlo som sa zregeneroval a zabudol na bolesť, ktorá ma ešte nejakú dobu kvárila. Akonáhle som uvidel mojich atlétov, zrazu som akosi ožil a vrátil sa späť do starého kolotoča. Každý deň som pracoval v čistiarni a po obede o pätnástej hodine už aj zarezával ďalšie dve hodiny na tréningu s mojimi zverencami na škole. Ešte dosť pršiavalo, tak sme vonku veľa času netrávili, pretože sme pracovali prevažne na kondícii a v činkárni sme sa vždy dobre zapotili. Postaral som sa o nich, aby boli dobre fyzicky pripravení a schopní vydržať počas celej sezóny podávať čo najlepšie výkony. Ani som sa nenazdal a ušiel mi mesiac. Šetril som peniažky, aby som mohol Rolandovi vrátiť, ale aj manažérovi do Neuhausu za môj pobyt v jeho hoteli. Neskoršie som sa dozvedel, že on bol vlastne aj majiteľom a nielen manažérom...
Mal som toho veľmi veľa, a tak som sa ani nesnažil, aby som sa vrátil a pokračoval v ukončení štúdia na univerzite. Nebol som v najlepšej psychickej pohode, aby som sa mohol po atletickej sezóne vrhnúť znovu na štúdiá. Musel som vrátiť všetky peniaze a naviac nejaké aj chalanom, ktorí mi požičali, keď som už nemal v kasíne a stále som to skúšal...
Čas letel a ja som sa celkom znormalizoval a vyplatil všetky svoje dlhy. Ono boli už Vianoce, keď som si uvedomil aký je život slastný, keď si to človek dobre zariadi. Žil som znovu naplno a užíval si slobody, ktorú som takmer rok postrádal. Bol už rok 1988, pretože ten rok 1987 akosi bez nejakých príjemných prekvapení preletel ďaleko okolo mňa, niekde po mliečnej dráhe.
Ja som ani nežil.
Išiel som si skúsiť znovu zajazdiť si na mini autobuse pre šestnásť cestujúcich na letisku, kde som jazdieval s autobusom z požičovne áut Alamo. Mal som zase príjemný pocit, že zase cestujem a lietam ako ešte iba prednedávnom. Veru dobre som sa cítil, keď som každú hodinku prichádzal na letisko s novými zákazníkmi, ktorí vracali svoje požičané autá a potom leteli spokojne domov. Cestou na letisko som im občas aj zaspieval starú dobrú známu pieseň "Vrátim sa do San Francisca", kde Portland mal byť tým San Franciscom, pretože žiadna pieseň o Portlande neexistuje, takže som to vtipne zamenil. Potlesku som sa vždy dočkal ako na koncerte. Po príchode som všetkým kufre povynášal, ktoré si potom dali na káričky a stratili sa v dave medzi ponáhľajúcimi sa ďalšími cestujúcimi. Niektorí sa aj otočili a zamávali mi, ako keby sme sa už len naposledy videli. Niekedy to bolo aj trošku smutné, ale na moje prekvapenie niektorí pravidelne chodievali do nášho mesta, takže som ich znovu videl a častejšie. Nikto z nich na mňa nikdy nezabudol a vždy mi ponúkol sprepitné za to, že som im pomohol s batožinami a pár milých slov vždy prehodil. Za zaspievanie piesne mi vždy pridali...:)). Na konci dňa som mal celkom peknú výslužku, čo ma držalo pri práci v lepšej nálade každý deň. Ono sme všetci vodiči autobusov pre tieto diškrécie tvrdšie pracovali a obslúžili svojich zákazníkov, aby boli spokojní so stráveným časom v meste. A pri ceste na letisko, aby zase mali aj dobrú náladu pre odletom...
Bolo už horúce leto
a
ja som si ho pekne užíval. Zákazníkov pribúdalo viac a viac, a tak som aj nadčasy dosť často mával, čo mi vôbec nevadilo. Peniažky pekne pribúdali a ja som sa cítil akosi bezpečnejšie. Ani som si neuvedomil, ale keď som mal dobrú náladu, tak som sa s ňou každý deň podelil aj s mojimi zákazníkmi. Spieval som, informoval o historických pamiatkach Portlandu a ďalších miestach, ktoré by si mali v štáte Oregon pozrieť, aby z neho čo najviac spoznali. Je tu naozaj veľa možnosti, pretože tu máme krásne nekonečné pláže pozdĺž pobrežia Tichého oceánu, Crater Lake, vodopády, nekonečný Gorge, savany, rieky, ktoré sú obkolesené nádhernou prírodnou scenériou. Je tu naozaj toho veľa, čo by si mohol návštevník pozrieť a k tomu nesmiem nespomenúť aj končiare pohoria Cascades - Kaskády ako Mt. Hood, Mt. Bachelor, Mt. Shasta, Sisters, ako aj cez rieku Columbia hory štátu Washington, kde je Mt. Saint Helens, Mt. Adams a taktiež aj štyritisícovka Mt. Rainier. Naozaj, čo sa len srdcu ráči a môže sa unášať krásami týchto nekonečných končiarov severozápadu Ameriky.
Ako každý deň i toto bol celkom normálny deň pre mňa, keď som tvrdo pracoval, aby som si nejaké peniažky zaslúžil a pridal si na moje už nové konto, ktoré mi pomaly a isto rástlo. Mal som zase dobrý pocit, hoci to nebol už ten pocit z kasína, pretože tento bol umocnený zaslúženou prácou, ktorú som sa snažil každý deň odvádzať. Pomáhal som ľuďom s batožinami bez rozdielu, zabával ich a informoval.
Po príchode na parkovisko
sa pri mne zastavili dve šarmantné dámy a začali so mnou rozhovor, ktorý mi pripomínal niečo, čo sa len vo filmoch udeje. Boli veľmi príjemne prekvapené a navrhli mi, či by som nechcel pracovať ako vodič mini autobusu a rozvážať hercov z Hollywoodu i keď ešte nie až tak známych, ale niektorí sa už aj trošku dostali do povedomia. Filmovanie sa má začať každú chvíľu, a tak mi dali svoje vizitky, ktoré som si odložil. Dostal som aj pekné sprepitné, ktoré som každý deň nedostával. Bolo to dvadsať dolárov a nie tradičná jednodolárova bankovka. Občas aj päťdolárovka, ale to už bol vrchol. Teraz ale dvadsaťdolárovka ma akosi utvrdila v tom, že to nebol zlý sen a nemusel som sa ani na líca uštipnúť, aby som tomu vôbec uveril. Bola to skutočnosť a fakt!!!
(Utorok, 19. augusta 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
































Návrat do Ameriky
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-