vážnejšími úmyslami, aby som trošku zaryžoval. Po ceste bol kostol, a tak som sa tam šiel vždy pomodliť a dal do zvončeka sto schillingov. Bola to akási moja tradícia a vždy sa mi potom aj darilo a nikdy som neodchádzal naprázdno... Ibaže dnes nastala kríza a bola už obrovská, zrazu som začal všetko prehrávať, až som sa ocitol na dne. Predal som aj svoj fotoaparát za pár schillingov a šiel si to ešte raz vyskúšať. Ono to už ale nešlo a prehral som všetko. Naviac po ceste domov, ešte v Badene, mi auto celkom vypovedalo, a tak som ho musel dať odtiahnuť až do Neuhausu. Nakoľko som nemal už ani na taxík, odviezli nás do Neuhausu odťahovačkou. Už predtým mi niečo v snoch našepkávalo, aby som niečo začal so sebou robiť, lenže ja som to akosi prehliadol a ignoroval.
Na druhý deň
mi kamoš auto začal opravovať a zistil, že má prasknutú prevodovku, takže všetka kvapalina vytiekla. Bol automechanikom a
pracoval v neďalekom Weissenbachu, ktorý bol iba niečo vyše kilometra. Po práci sa do toho pustil, ale potom ma veľmi nepotešil, keď mi oznámil, že keby mal pokračovať v oprave a výmene celej prevodovky, vyšlo by ma to príliš veľa. Nakoniec som sa opravy zriekol a auto som mu nechal za pár schillingov, ktoré som využil na posledné výdavky. Už som nemal peniaze ani na zaplatenie ubytovania, a tak sme s manažérom spísali zmluvu, že mu to všetko splatím, keď sa vrátim do USA. Bolo to vyše tisícky dolárov. Ani na spiatočnú cestu som nemal, a tak som musel zalarmovať priateľa v USA, aby mi rýchlo poslal nejaké peniaze na letenku, aby som sa mohol vrátiť domov do USA.
Na tretí deň som mal peniaze na pošte, tak som rýchlo odcestoval do Schwechatu a kúpil si letenku. Mal som ešte dva dni na to, aby som sa rýchlo pobalil a rozlúčil sa so všetkými a porúčal sa. Bol by som aj zostal naďalej v Rakúsku, lenže v zime tu nebola žiadna práca. V lete som mohol chodiť na stavby a privyrobiť si nejaké peniažky. Teraz sa to vôbec nedalo, takže som sa musel rýchlo porúčať. Je pravda, že Budapešť by ma možno aj späť zobrala, možno, ale už som bol akýsi bez energie, keď mi to na všetkých frontoch celkom skrachovalo, takže byť zase doma v Portlande bolo akýmsi vykúpením a zároveň aj balzamom na ubolenú dušu. Priateľ mi oznámil, že mi dá prácu u neho v čistiarni, keď sa vrátim. Teraz mi už nič nebránilo v tom, aby som nakoniec zamával Schwechatu a ocitol sa vo vzduchu na ceste do Seattlu.
Letel som zase tou istou
leteckou spoločnosťou SAS, ktorá má pravidelné spojenie so Seattlom a odtiaľ to je už len kúsok do Portlandu. Iba niečo vyše polhodinky. Aj som sa tešil, že prídem ešte načas a stihnem aj atletickú sezónu môjho Lincolnovho Gymnázia. Sezóna sa začínala koncom februára a teraz bolo niečo okolo svätého Valentína, keď som sa vracal ako zranený vojak z boja. Medzitým sme sa zastavili na skok aj v Amsterdame a rozlúčil som sa s ním na neurčito. Nakoniec aj v Kodani, odkiaľ ma teraz už SAS spoločnosť previezla ponad Atlantik do Seattlu, Washington State, USA...
Roland ma už čakal so svojím Cadillacom na letisku a bol veľmi rád, keď ma zazrel v dave. Dokonca mi zobral aj batožinu ako môj osobný strážca. Bývali kúsok odo mňa, lenže ja som ten byt už dávno nemal, a tak som prenocoval u nich prvé dni, pokým som si nevybavil nové bývanie. Rýchlo som sa zregeneroval a zabudol na bolesť, ktorá ma ešte nejakú dobu kvárila. Akonáhle som uvidel mojich atlétov, zrazu som akosi ožil a vrátil sa späť do starého kolotoča. Každý deň som pracoval v čistiarni a po obede o pätnástej hodine už aj zarezával ďalšie dve hodiny na tréningu s mojimi zverencami na škole. Ešte dosť pršiavalo, tak sme vonku veľa času netrávili, pretože sme pracovali prevažne na kondícii a v činkárni sme sa vždy dobre zapotili. Postaral som sa o nich, aby boli dobre fyzicky pripravení a schopní vydržať počas celej sezóny podávať čo najlepšie výkony. Ani som sa nenazdal a ušiel mi mesiac. Šetril som peniažky, aby som mohol Rolandovi vrátiť, ale aj manažérovi do Neuhausu za môj pobyt v jeho hoteli. Neskoršie som sa dozvedel, že on bol vlastne aj majiteľom a nielen manažérom...
Mal som toho veľmi veľa, a tak som sa ani nesnažil, aby som sa vrátil a pokračoval v ukončení štúdia na univerzite. Nebol som v najlepšej psychickej pohode, aby som sa mohol po atletickej sezóne vrhnúť znovu na štúdiá. Musel som vrátiť všetky peniaze a naviac nejaké aj chalanom, ktorí mi požičali, keď som už nemal v kasíne a stále som to skúšal...
Čas letel a ja som sa celkom znormalizoval a vyplatil všetky svoje dlhy. Ono boli už Vianoce, keď som si uvedomil aký je život slastný, keď si to človek dobre zariadi. Žil som znovu naplno a užíval si slobody, ktorú som takmer rok postrádal. Bol už rok 1988, pretože ten rok 1987 akosi bez nejakých príjemných prekvapení preletel ďaleko okolo mňa, niekde po mliečnej dráhe.
Ja som ani nežil.
Išiel som si skúsiť znovu zajazdiť si na mini autobuse pre šestnásť cestujúcich na letisku, kde som jazdieval s autobusom z požičovne áut Alamo. Mal som zase príjemný pocit, že zase cestujem a lietam ako ešte iba prednedávnom. Veru dobre som sa cítil, keď som každú hodinku prichádzal na letisko s novými zákazníkmi, ktorí vracali svoje požičané autá a potom leteli spokojne domov. Cestou na letisko som im občas aj zaspieval starú dobrú známu pieseň "Vrátim sa do San Francisca", kde Portland mal byť tým San Franciscom, pretože žiadna pieseň o Portlande neexistuje, takže som to vtipne zamenil. Potlesku som sa vždy dočkal ako na koncerte. Po príchode som všetkým kufre povynášal, ktoré si potom dali na káričky a stratili sa v dave medzi ponáhľajúcimi sa ďalšími cestujúcimi. Niektorí sa aj otočili a zamávali mi, ako keby sme sa už len naposledy videli. Niekedy to bolo aj trošku smutné, ale na moje prekvapenie niektorí pravidelne chodievali do nášho mesta, takže som ich znovu videl a častejšie. Nikto z nich na mňa nikdy nezabudol a vždy mi ponúkol sprepitné za to, že som im pomohol s batožinami a pár milých slov vždy prehodil. Za zaspievanie piesne mi vždy pridali...:)). Na konci dňa som mal celkom peknú výslužku, čo ma držalo pri práci v lepšej nálade každý deň. Ono sme všetci vodiči autobusov pre tieto diškrécie tvrdšie pracovali a obslúžili svojich zákazníkov, aby boli spokojní so stráveným časom v meste. A pri ceste na letisko, aby zase mali aj dobrú náladu pre odletom...
Bolo už horúce leto
a
ja som si ho pekne užíval. Zákazníkov pribúdalo viac a viac, a tak som aj nadčasy dosť často mával, čo mi vôbec nevadilo. Peniažky pekne pribúdali a ja som sa cítil akosi bezpečnejšie. Ani som si neuvedomil, ale keď som mal dobrú náladu, tak som sa s ňou každý deň podelil aj s mojimi zákazníkmi. Spieval som, informoval o historických pamiatkach Portlandu a ďalších miestach, ktoré by si mali v štáte Oregon pozrieť, aby z neho čo najviac spoznali. Je tu naozaj veľa možnosti, pretože tu máme krásne nekonečné pláže pozdĺž pobrežia Tichého oceánu, Crater Lake, vodopády, nekonečný Gorge, savany, rieky, ktoré sú obkolesené nádhernou prírodnou scenériou. Je tu naozaj toho veľa, čo by si mohol návštevník pozrieť a k tomu nesmiem nespomenúť aj končiare pohoria Cascades - Kaskády ako Mt. Hood, Mt. Bachelor, Mt. Shasta, Sisters, ako aj cez rieku Columbia hory štátu Washington, kde je Mt. Saint Helens, Mt. Adams a taktiež aj štyritisícovka Mt. Rainier. Naozaj, čo sa len srdcu ráči a môže sa unášať krásami týchto nekonečných končiarov severozápadu Ameriky.
Ako každý deň i toto bol celkom normálny deň pre mňa, keď som tvrdo pracoval, aby som si nejaké peniažky zaslúžil a pridal si na moje už nové konto, ktoré mi pomaly a isto rástlo. Mal som zase dobrý pocit, hoci to nebol už ten pocit z kasína, pretože tento bol umocnený zaslúženou prácou, ktorú som sa snažil každý deň odvádzať. Pomáhal som ľuďom s batožinami bez rozdielu, zabával ich a informoval.
Po príchode na parkovisko
sa pri mne zastavili dve šarmantné dámy a začali so mnou rozhovor, ktorý mi pripomínal niečo, čo sa len vo filmoch udeje. Boli veľmi príjemne prekvapené a navrhli mi, či by som nechcel pracovať ako vodič mini autobusu a rozvážať hercov z Hollywoodu i keď ešte nie až tak známych, ale niektorí sa už aj trošku dostali do povedomia. Filmovanie sa má začať každú chvíľu, a tak mi dali svoje vizitky, ktoré som si odložil. Dostal som aj pekné sprepitné, ktoré som každý deň nedostával. Bolo to dvadsať dolárov a nie tradičná jednodolárova bankovka. Občas aj päťdolárovka, ale to už bol vrchol. Teraz ale dvadsaťdolárovka ma akosi utvrdila v tom, že to nebol zlý sen a nemusel som sa ani na líca uštipnúť, aby som tomu vôbec uveril. Bola to skutočnosť a fakt!!!
(Utorok, 19. augusta 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Návrat do Ameriky
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-