predizby, ale sa rovno vošlo do obývačky alebo kuchyne. Takto sú tiež prevažne situované aj byty. Neskoršie sa začali stavať aj s predsieňou, ale tie boli už o niečo drahšie.
Pozdĺž celej ulice sme mali
zaparkované nekonečné rady vozidiel, ktoré slúžili pri natáčaní. Taktiež každý z hercov mal svoju mobilnú bunku, ktorú mu prevážali z miesta na miesto pre pohodlie, ale hlavne aby mali súkromie, ktoré tak potrebovali, aby sa mohli sústrediť na svoju filmovú úlohu. V neďalekom kostole sme mali zriadenú dodatočnú jedáleň, kde sme chodievali počas celého dňa na občerstvenie. Každý herec mal iné výstupy a v inom čase, tak preto sa málokedy stalo, že sme tam boli všetci pokope.
Zažili sme tam v jeden deň aj trochu napätia, keď sa udiala jedna vec, ktorá v scenári vôbec nebola. Kúsok od nás popri hlavnej ulici Killingsworth boli menšie potraviny, kde bývalo rušno. Celé toto bolo v černošskom ghette, takže som sa tomu ani nečudoval. Akurát v ten deň ma veľmi zmrazilo, pretože som tam mohol byť aj ja do toho všetkého nechtiac zapletený. Miestne černošské gangy si vybavovali účty a výstrely sa ozývali celou ulicou. Z okoloidúceho vozidla padli výstrely na parkovisko pred potravinami. Úrazovky sa s hlasnými sirénami prebíjali ulicami a s nimi tiež policajné hliadky, ktorých škrípajúce brzdy sme nemohli nepočuť. Všetci sme boli zarazení týmto faktom a dosť sme aj spozorneli, lebo sme zistili, že v tomto susedstve si nemohol byť nikto istý. Bol som veľmi rád, že podobná akcia sa tu už potom nikdy nekonala, a tak sme sa nemuseli obávať o svoje životy a presťahovať celý štáb niekde inde. To sa tiež často stáva pri filmovaní, že v poslednom okamihu sa musí improvizovať a hľadať náhradné miesto.
Trávili sme na tomto mieste dlhé dni,
od skorého rána do neskorého večera, ale vždy boli príjemné i keď sme všetci odchádzali unavení. Počas celého dňa som sa snažil byť čo v najlepšej kondícii, aby som neskoré odchody do hotela, ktorý bol niekoľko kilometrov vzdialený, perfektne zvládal. Nakoniec som mal plný minibus vzácnych ľudí, ktorých som si všetkých veľmi obľúbil a záležalo mi na ich bezpečnosti pri presúvaniach z miesta na miesto. Tiež som sa tešieval na ďalší deň, keď ich znovu všetkých uvidím, nakoľko som rád trávil svoj čas v spoločnosti viacerých z nich.
Raz potrebovali Heather Graham neočákavane, a tak ma poslali hľadať ju do veľkého obchodného centra. Našťastie to nebolo také veľmi ťažké, pretože to bolo v kine. Akurát menší problém bol v tom, že tu bolo asi osem kinosál, takže to už bolo trošku náročnejšie. Chodil som spoločne s uvádzačmi po jednotlivých sálach a hľadali sme ju. Nakoniec sa mi to podarilo objaviť ju v šiestej sále v žiari projektora. Sedela si pekne až celkom vpredu v spoločnosti Jamesa Remara na mieste, ktoré ja doslovne nenávidím. Ťahá mi to dosť oči, pretože prvé sedadlá sú veľmi blízko k plátnu. Vždy si sadám v kine do posledného radu a do stredu, ak to miesto je ešte voľné. Mám takto aj perfektnú akustiku a naviac vidím presne tak ako mi to najviac vyhovuje a celý film si vždy užijem. Iba zriedkavo som zažil celú sálu vypredanú. Stávalo sa to vždy vtedy, keď som navštevoval filmové festivaly, kde naozaj nebola iná možnosť len sa tiesniť v sedadlách aj s inými a cítiť ich dych, smiech, alebo i vzlykot pri emociálnych scénach.
S hercami som sa veľmi zblížil
a po filmovaní, ktoré trvalo aj do tretej rána, sme potom spoločne chodievali ešte aj na iné akcie. Nemal som na výber, tak som sa pridal. Netrvalo mi to dlho, potom som sa už vždy tešil na takéto akcie. Matt Dillon a James Remar to akosi vždy všetko zorganizovali, a tak sme skončili v kolkárni amerického bowlingu Grand Central, ktorá mala nepretržitú 24-hodinovú prevádzku. Tam si všetci popíjali pivečko a mali vždy fantastickú zábavu. Bol som solídny kolkár, ale som sa o tom nikomu radšej ani nezmienil. Matt Dillon ma nahovoril, aby som hral za jeho mužstvo. Trochu som aj simuloval, keď som videl, že im to všetkým až tak veľmi nejde. Matt Dillon a James Remar boli slušní kolkári, a tak ich výsledky boli veľmi pekné. V jeden deň som to ale celkom „rozbalil“ a prestal som sa schovávať. Hodil som som po sebe desať perfektných hodov, a tak mi všetci začali tlieskať a veľmi hlasno povzbudzovať. Veľmi túžili po tom, aby mi vyšiel aj celý zápas perfektne. Nakoniec sa mi to nepodarilo a dosiahol som o niečo menej, ale i napriek tomu to bol fantastický pocit, že sa mi to práve tam podarilo. Matt Dillon si ma ešte viac obľúbil, ako aj James Remar, ktorý mi bol vekovo najbližšie z celej tejto hereckej skupiny. Matt mi potom pripísal „pochvalu“ na moju ceduľku, ktorú som si predtým zhotovil, aby ma na letisku dobre videli, keď som ich chodieval vyzdvihovať pred filmovaním. Jednoducho tam napísal, „John, You are a Bowling God!“ – „John, Ty si, kolkársky Boh!“ :))) Dosť ma to mrzí, že sa mi táto ceduľka stratila, alebo je ešte stále niekde v Banskej Bystrici v prachu a v rohu osamotená, keď som si ju tam nechal aj s ostatnými mojimi osobnými vecami u jedného môjho známeho. Možno, keď raz zase prídem domov, tak sa po nej porozhliadnem...
Nad ránom okolo siedmej sme všetci vyrážali domov. Každý z nich mal nejaké to pivečko v sebe a bol perfektne spoločensky unavený. Potom som ich všetkých odviezol do hotela. Ďalšie filmovanie bolo zase večerné, takže sme si všetci dobre oddýchli a mohli pokračovať v práci dlho do noci. Takýchto akcií som zažil veľmi veľa a mám na toto všetko len tie najpríjemnejšie spomienky, ktoré ma sprevádzajú celým životom. Rád sa vraciam k týmto udalostiam...
Tiež sme prešli veľkú časť Portlandu
a všade nás navštevovali davy ľudí, ale hlavne mladí a študenti stredných škôl. Boli tam dokonca študenti aj z mojej Lincolnovej strednej školy. Veľa dievčeniec chcelo vidieť svojho miláčika Matta Dillona, a tak ma vždy prosili, či by som im nemohol stretnutie sprostredkovať. Občas sa mi to podarilo, ale nie často, pretože Matt bol príliš zaneprázdnený, takže sa nemohol všetkým svojim fanúšikom rozdávať.
Raz sme filmovali v moteli scénku, kde Heather bola už po smrti a tak ju zabalenú dávali na povalu. Ďalší záber bol zase robený na celkom inom mieste, kde sme strávili nejakú inú dobu. Bola tam tak urobená povala, aby bola taká istá ako v moteli. Bol to skrátka prierez strechy a z každej strany bola kamera, aby to mohli nasnímať z každého uhla. Tiež tam bola urobená provizórna väzenská cela, kde urobili niekoľko záberov. Nakoniec sme mali vo vedľajšej miestnosti aj našu jedáleň. Trošku som sa vystrašil, keď ma Heather pristavila a pozrela sa mi do očú. Mala ich celkom biele po vstreknutí tekutiny, ktorá mala vytvoriť ilúziu, že je po smrti. Vyzerala ako ten najroztomilejší Zombík. Mala z toho aj menšiu zábavu, keď ma zopárkrát takto prekvapila. Aj som sa trošku vystrašil a ona ma vždy veľmi rada ako svojho otca objala, keď sa jej to podarilo. Bolo to také roztomilé dievčatko! :)
Posledná z jej scénok sa odohrala hlboko v lese, ktorý sme si predtým boli vyhliadnuť ešte s Bruceom a režisérovi sa veľmi páčil. Dole pod strmším kopcom, kde smerom hore sa ťahala poľná cestička sme mali stanový tábor a tam sme mali aj moje obľúbené miesto, kde som si mohol vždy život osladiť a najesť sa do sýtosti. V ten deň aj trošku pršalo a to perfektne hralo do scenára, aby celá táto časť filmu mala patričný dramatický nádych, keď chuderka mŕtva Heather bola už len v koženom obale. Potom ju už v strachu Matt Dillon a James Le Gros do zeme pochovali...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































Drugstore Cowboy
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-