oslovil a nikto nemal ani potuchy čo hovoril, takže ani nereagovali. Potom im to vysvetlil a všetci sa začali takmer po zemi od smiechu váľať a hneď na to sa to snažili aj vysloviť.
Pri rozlúčke s Jamesom Remarom
sme sedeli za stolom vedľa seba a podpísal mi Menu reštaurácie. Nezabudol tam ale pripísať aj tvrdo naštudovanú vetu, ktorú sa celú tú dobu učil. Pri nástupe do lietadla sme sa objali ako bratia a potom sme si už len naposledy zamávali. Stratil sa mi v dave a ja som z toho všetkého akosi zosmutnel. Najviac ma na tom všetkom mrzelo, že sme mali aj zopár spoločných fotografií, ale celý film sa neopatrne osvietil...
Posledným mojím cestujúcim, ktorého som odvážal na letisko bol samotný Matt Dillon, a tiež sa vracal do New Yorku, kde býval. Bol veľmi spokojný, ale aj on bol trošku smutný, pretože mu všetci kolegovia-herci už odišli a bol posledné dni sám. Tiež sa mu veľmi ťažko lúčilo s pracovníkmi výrobného štábu, pretože si na nich všetkých zvykol, ako aj na tú jeho dennú rutinu. Na letisku som ho ledva prehovoril na to, aby sme si urobili spoločnú fotografiu, takže príliš vydarená nebola.
Počas filmovania sme sa raz večer
nafotili práve na tom mieste, kde sa neďaleko strieľalo na hlavnej ulici. Boli sme tam veľmi pracovne oblečení a ja som mal modrú teplákovú bundu, lebo večer už bolo trošku chladnejšie. Matt na druhej strane bol akýsi rozhorúčený a vybehol z domu iba v tielku. Jeho kamoš z New Yorku, ktorému ponúkol vo filme rolu detektíva, bol zase v baloňáku, aby vyzeral oficiálne a tiež si zapózoval na našej spoločnej fotografii. Odvtedy som už Matta nikdy nevidel...
Režisér Gus Van Sant bol fajn chlapík a veľmi dobre sme si rozumeli, asi aj preto, že sme boli rovnakého veku. Nebol to jediný dôvod, pretože to bol veľmi milý pán, ale v prvom rade veľký človek a k tomu veľmi priateľský. Pozval ma občas aj na nacvičovanie čítania textov, čo bolo veľmi zaujímavé. Videl som ako sa každý z hercov dokáže perfektne ponoriť do svojej úlohy a vyliať si svoju dušu. I zaplakať a smútiť a na to sa v prestávke medzi jednotlivými čítaniami schuti zarehotať a potom vzápätí sa ponoriť do situácie, v ktorej ešte len pred pár sekundami boli. Je to umenie a herci sú naozajstnými majstrami v pretvárke, ktorá budí dojem skutočnosti. Cítil som sa tam výborne! Gus ma potom po dennom filmovaní pozval aj do strihárne filmu, kde sme na obrazovke sledovali všetky časti, ktoré sa v predošlý deň natočili. Ak sa mu niečo nepozdávalo, že to nebolo také aké si to predstavoval, na druhý deň si to skúsili znovu. Keď to odsúhlasil, dal mi zapečatený film v kufríku a ten som každý večer po dvadsiatej druhej hodine odvážal na letisko a odtiaľ to šlo rovno do výrobne v Hollywoode, kde potom film vyvolali a spracovali. Mali vždy aj kópie. Strihač bol z Holandska a bol veľmi dobrým priateľom Gusa Van Santa. Tiež mi všetko pekne ukázal ako sa pracuje pri strihaní filmov, takže aj takéto exkurzie do výrobne som občas zažíval.
Jedného dňa sme šli na filmovanie
a počúval som si nahrávky Evergreeny Gejzu Dusíka, kde som si aj pospevoval Rodný môj kraj a to sa mu veľmi zapáčilo a vždy ma poprosil, či by som to mohol zase prehrať. Žeby ho môj hlas až tak zaujímal to nemôžem povedať, ale melódiou sa veľmi nadchýňal. Potom som mu postupne púšťal všetky skladby a do toho sa celý zamiloval. Hneď ma požiadal ako by sa dostal k autorským právam celej kazety s orchestrálnymi nahrávkami. Vysvetlil som mu, že je to zo Slovenska a nevedel som ako by sa k tomu dostal. V dnešnej dobe by to už nebolo až také komplikované. V tých časoch bol stále starý režim pri sile, takže by sa to len veľmi ťažko realizovalo. Mal plány, že by tú hudbu využil vo filme, ktorý sa chystal na začiatku roku 1989 režírovať. Býval v Portlande, a tak som ho chodieval vyzdvihovať domov na natáčanie a občas si odskočil na menšie posedenia s priateľmi a hercami do neďalekej reštaurácie, kde pravidelne chodieval. Nakoniec skončil v Hollywoode, keď niektoré jeho filmy boli nominované aj na Oscara. Teraz tu býva zase, ale neodvážil som sa ho zaťažovať, takže som ho nevidel odvtedy už 26 rokov...
Počas celú tú dobu filmovania
som platil iba menšie nájomné za garsónku. Každý deň som mal stravu zadarmo a k tomu ešte si ma herci pozvali každú nedeľu k nim do hotela a vždy sa o mňa postarali, takže som na stravu nedal ani dolár. Takto som si za dva a pol mesiaca každý týždeň ušetril päťsto dolárov. Za tú celú dobu tých jedenástich týždňov sa toho nazbieralo vyše päť tisíciek. Bol som pripravený si niekde odskočiť, a tak som sa rozhodol si ísť pozrieť nejaké kasína v meste Reno v štáte Nevada. V novinách som našiel pravidelný autobusový výlet na víkendy s nocľahom. Cena bola mimoriadne lákavá, pretože za dve noci a cestu to bolo menej ako sto dolárov, čo bolo skutočne veľmi výhodné. Akurát tá cesta trvala nejakých tých pár hodín, čo mi ale vôbec nevadilo, lebo som si zase pozrel staré dobré miesta, ktoré som predtým pochodil, keď som jazdieval s nákladným vozidlom. Nocovali sme v hoteli Pioneer, ktorý už asi ani neexistuje, ale bol to taký nenápadný hotelík, kde sme sa stravovali zdarma, pretože tá bola zarátaná do ceny výletu. V hoteli som si zahral potom zopár partičiek Black Jacka a odišiel na skusy do mesta a väčších kasín. Celý deň sa mi nedarilo, už som mal iba poslednú dvadsať dolárovku z mojich pôvodných tristo, ktoré som plánoval minúť v kasínach a potom som to chcel skončiť. Bol by som schopný minúť aj tých všetkých mojich päť tisíc dolárov, ktoré som tak ťažko našetril. Trošku som sa poučil este z nedávnych čias v Európe, a tak som si nechal všetko doma, ale hlavne v banke. Moja posledná zastávka bolo kasíno Harold's Club a ako som sa okolo mašín motkal, zrazu sa pri mne usmievavá čašníčka pristavila a hneď mi z voleja navrhla, aby som jej tú poslednú dvadsať dolárovku dal a že ona mi ju rozmení na dolárové mince.
Nemal som už čo stratiť
a tak som jej ju podal. S radosťou mi mince podala a hodila na mňa obrovský úsmev a na odchode mi zaželala všetko najlepšie. Ten jej úsmev bol taký nákazlivý a zvodný, že v tom okamihu by som ju tam najradšej pomiloval. Vedela ako má na mužov čo najlepšie zapôsobiť. Bola naviac modrooká blondínka a tie ma vždy veľmi fascinovali, ale hlavne vzrušovali.
Bola to mašinka na štyri dolárové mince s veľkou oceľovou pákou. Zatiahol som po prvýkrát a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo a štyri doláre boli fuč. Hovorím si, že ešte mám stále na štyri záťahy a potom sa rozlúčim s týmto nepohostinným miestom. Bol som trošku vynervovaný, pretože celý deň sa mi nedarilo a mal som ešte ďalší deň na zábavu, ale peniaze boli už všetky v háji. Znovu som tam dal štyri doláre a zatiahol som páku. Zase to isté a nič som nevyhral. Nechcem tvrdiť, že som v to veľmi veril, ale robil som si trošku nádeje, že možno ten tretí raz to vyjde, ako sa vraví, že ten tretí pokus býva šťastný.
Vložil som zase štyri doláre a zatiahol pákou.
Čakám, čakám, ale žiadny zvuk sa mi neozval. Mal som posledných osem dolárov a ešte dve šance to všetko otočiť. Viacmenej som to už videl tak, že je to môj koniec a tak som to tam len tak ležérne vhadzoval neočakávajúc nič iné ako to, že mi to mašinka zase pažravo zhltne a ani sa mi za to nepoďakuje. Otočil som hlavu a zatiahol. Začalo sa to pomaly otáčať a tak som hlavu trošku do strany otočil, aby som ju mohol jedným uchom načúvať s rukou pri uchu ako keď dobre nepočujeme. Skoro som dostal infarkt, keď sa tu zrazu rozozvučal nekonečný zvonec. Nevedel som ho umlčať a cez otvor sa sypali strieborné dolárové mince. Vysypalo sa ich dvesto. Zvonec sa ale nezastavil a moja blondínka hneď dobehla, aby ma vyslobodila. Poradila mi, že až keď dám mincu do mašinky, tak sa zvonenie zastaví. Vtedy mi ale zabudla povedať, že aby som tam dal radšej štyri mince a bola by odmena o to sladšia. Nakoľko som tam dal iba jednu mincu, bola to iba štvrtina z ďalšej celkovej výhry. Konečne sme to zastavili. Mašinka bola nastavená tak, že dá prvých dvesto dolárov maximálne a zvyšok výhry sa vypláca v hotovosti po potvrdení šéfom smeny, ktorý si to prišiel všetko starostlivo overiť. Nakoniec to všetko potvrdil a moja blondínka modrooká Sandy mi to všetko pekne v sto dolárovkach vyplatila. Bolo to tisíc dvestopaťdesiat dolárov, ale ak by som tam bol dal tie štyri doláre, boli by to presne dve tisícky.
Tých dvestopäťdesiat som dal
mojej najnovšej priateľke Sandy ako sprepitné a potom sme strávili prekrásny spoločný večer s nekonečným obojstranným ďakovaním si...:)
(Nedeľa, 26. októbra 2014 od 20:00 do 23:30 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Píše Ján SLOVINEC

































Koniec filmovania.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-