oslovil a nikto nemal ani potuchy čo hovoril, takže ani nereagovali. Potom im to vysvetlil a všetci sa začali takmer po zemi od smiechu váľať a hneď na to sa to snažili aj vysloviť.
Pri rozlúčke s Jamesom Remarom
sme sedeli za stolom vedľa seba a podpísal mi Menu reštaurácie. Nezabudol tam ale pripísať aj tvrdo naštudovanú vetu, ktorú sa celú tú dobu učil. Pri nástupe do lietadla sme sa objali ako bratia a potom sme si už len naposledy zamávali. Stratil sa mi v dave a ja som z toho všetkého akosi zosmutnel. Najviac ma na tom všetkom mrzelo, že sme mali aj zopár spoločných fotografií, ale celý film sa neopatrne osvietil...
Posledným mojím cestujúcim, ktorého som odvážal na letisko bol samotný Matt Dillon, a tiež sa vracal do New Yorku, kde býval. Bol veľmi spokojný, ale aj on bol trošku smutný, pretože mu všetci kolegovia-herci už odišli a bol posledné dni sám. Tiež sa mu veľmi ťažko lúčilo s pracovníkmi výrobného štábu, pretože si na nich všetkých zvykol, ako aj na tú jeho dennú rutinu. Na letisku som ho ledva prehovoril na to, aby sme si urobili spoločnú fotografiu, takže príliš vydarená nebola.
Počas filmovania sme sa raz večer
nafotili práve na tom mieste, kde sa neďaleko strieľalo na hlavnej ulici. Boli sme tam veľmi pracovne oblečení a ja som mal modrú teplákovú bundu, lebo večer už bolo trošku chladnejšie. Matt na druhej strane bol akýsi rozhorúčený a vybehol z domu iba v tielku. Jeho kamoš z New Yorku, ktorému ponúkol vo filme rolu detektíva, bol zase v baloňáku, aby vyzeral oficiálne a tiež si zapózoval na našej spoločnej fotografii. Odvtedy som už Matta nikdy nevidel...
Režisér Gus Van Sant bol fajn chlapík a veľmi dobre sme si rozumeli, asi aj preto, že sme boli rovnakého veku. Nebol to jediný dôvod, pretože to bol veľmi milý pán, ale v prvom rade veľký človek a k tomu veľmi priateľský. Pozval ma občas aj na nacvičovanie čítania textov, čo bolo veľmi zaujímavé. Videl som ako sa každý z hercov dokáže perfektne ponoriť do svojej úlohy a vyliať si svoju dušu. I zaplakať a smútiť a na to sa v prestávke medzi jednotlivými čítaniami schuti zarehotať a potom vzápätí sa ponoriť do situácie, v ktorej ešte len pred pár sekundami boli. Je to umenie a herci sú naozajstnými majstrami v pretvárke, ktorá budí dojem skutočnosti. Cítil som sa tam výborne! Gus ma potom po dennom filmovaní pozval aj do strihárne filmu, kde sme na obrazovke sledovali všetky časti, ktoré sa v predošlý deň natočili. Ak sa mu niečo nepozdávalo, že to nebolo také aké si to predstavoval, na druhý deň si to skúsili znovu. Keď to odsúhlasil, dal mi zapečatený film v kufríku a ten som každý večer po dvadsiatej druhej hodine odvážal na letisko a odtiaľ to šlo rovno do výrobne v Hollywoode, kde potom film vyvolali a spracovali. Mali vždy aj kópie. Strihač bol z Holandska a bol veľmi dobrým priateľom Gusa Van Santa. Tiež mi všetko pekne ukázal ako sa pracuje pri strihaní filmov, takže aj takéto exkurzie do výrobne som občas zažíval.
Jedného dňa sme šli na filmovanie
a počúval som si nahrávky Evergreeny Gejzu Dusíka, kde som si aj pospevoval Rodný môj kraj a to sa mu veľmi zapáčilo a vždy ma poprosil, či by som to mohol zase prehrať. Žeby ho môj hlas až tak zaujímal to nemôžem povedať, ale melódiou sa veľmi nadchýňal. Potom som mu postupne púšťal všetky skladby a do toho sa celý zamiloval. Hneď ma požiadal ako by sa dostal k autorským právam celej kazety s orchestrálnymi nahrávkami. Vysvetlil som mu, že je to zo Slovenska a nevedel som ako by sa k tomu dostal. V dnešnej dobe by to už nebolo až také komplikované. V tých časoch bol stále starý režim pri sile, takže by sa to len veľmi ťažko realizovalo. Mal plány, že by tú hudbu využil vo filme, ktorý sa chystal na začiatku roku 1989 režírovať. Býval v Portlande, a tak som ho chodieval vyzdvihovať domov na natáčanie a občas si odskočil na menšie posedenia s priateľmi a hercami do neďalekej reštaurácie, kde pravidelne chodieval. Nakoniec skončil v Hollywoode, keď niektoré jeho filmy boli nominované aj na Oscara. Teraz tu býva zase, ale neodvážil som sa ho zaťažovať, takže som ho nevidel odvtedy už 26 rokov...
Počas celú tú dobu filmovania
som platil iba menšie nájomné za garsónku. Každý deň som mal stravu zadarmo a k tomu ešte si ma herci pozvali každú nedeľu k nim do hotela a vždy sa o mňa postarali, takže som na stravu nedal ani dolár. Takto som si za dva a pol mesiaca každý týždeň ušetril päťsto dolárov. Za tú celú dobu tých jedenástich týždňov sa toho nazbieralo vyše päť tisíciek. Bol som pripravený si niekde odskočiť, a tak som sa rozhodol si ísť pozrieť nejaké kasína v meste Reno v štáte Nevada. V novinách som našiel pravidelný autobusový výlet na víkendy s nocľahom. Cena bola mimoriadne lákavá, pretože za dve noci a cestu to bolo menej ako sto dolárov, čo bolo skutočne veľmi výhodné. Akurát tá cesta trvala nejakých tých pár hodín, čo mi ale vôbec nevadilo, lebo som si zase pozrel staré dobré miesta, ktoré som predtým pochodil, keď som jazdieval s nákladným vozidlom. Nocovali sme v hoteli Pioneer, ktorý už asi ani neexistuje, ale bol to taký nenápadný hotelík, kde sme sa stravovali zdarma, pretože tá bola zarátaná do ceny výletu. V hoteli som si zahral potom zopár partičiek Black Jacka a odišiel na skusy do mesta a väčších kasín. Celý deň sa mi nedarilo, už som mal iba poslednú dvadsať dolárovku z mojich pôvodných tristo, ktoré som plánoval minúť v kasínach a potom som to chcel skončiť. Bol by som schopný minúť aj tých všetkých mojich päť tisíc dolárov, ktoré som tak ťažko našetril. Trošku som sa poučil este z nedávnych čias v Európe, a tak som si nechal všetko doma, ale hlavne v banke. Moja posledná zastávka bolo kasíno Harold's Club a ako som sa okolo mašín motkal, zrazu sa pri mne usmievavá čašníčka pristavila a hneď mi z voleja navrhla, aby som jej tú poslednú dvadsať dolárovku dal a že ona mi ju rozmení na dolárové mince.
Nemal som už čo stratiť
a tak som jej ju podal. S radosťou mi mince podala a hodila na mňa obrovský úsmev a na odchode mi zaželala všetko najlepšie. Ten jej úsmev bol taký nákazlivý a zvodný, že v tom okamihu by som ju tam najradšej pomiloval. Vedela ako má na mužov čo najlepšie zapôsobiť. Bola naviac modrooká blondínka a tie ma vždy veľmi fascinovali, ale hlavne vzrušovali.
Bola to mašinka na štyri dolárové mince s veľkou oceľovou pákou. Zatiahol som po prvýkrát a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo a štyri doláre boli fuč. Hovorím si, že ešte mám stále na štyri záťahy a potom sa rozlúčim s týmto nepohostinným miestom. Bol som trošku vynervovaný, pretože celý deň sa mi nedarilo a mal som ešte ďalší deň na zábavu, ale peniaze boli už všetky v háji. Znovu som tam dal štyri doláre a zatiahol som páku. Zase to isté a nič som nevyhral. Nechcem tvrdiť, že som v to veľmi veril, ale robil som si trošku nádeje, že možno ten tretí raz to vyjde, ako sa vraví, že ten tretí pokus býva šťastný.
Vložil som zase štyri doláre a zatiahol pákou.
Čakám, čakám, ale žiadny zvuk sa mi neozval. Mal som posledných osem dolárov a ešte dve šance to všetko otočiť. Viacmenej som to už videl tak, že je to môj koniec a tak som to tam len tak ležérne vhadzoval neočakávajúc nič iné ako to, že mi to mašinka zase pažravo zhltne a ani sa mi za to nepoďakuje. Otočil som hlavu a zatiahol. Začalo sa to pomaly otáčať a tak som hlavu trošku do strany otočil, aby som ju mohol jedným uchom načúvať s rukou pri uchu ako keď dobre nepočujeme. Skoro som dostal infarkt, keď sa tu zrazu rozozvučal nekonečný zvonec. Nevedel som ho umlčať a cez otvor sa sypali strieborné dolárové mince. Vysypalo sa ich dvesto. Zvonec sa ale nezastavil a moja blondínka hneď dobehla, aby ma vyslobodila. Poradila mi, že až keď dám mincu do mašinky, tak sa zvonenie zastaví. Vtedy mi ale zabudla povedať, že aby som tam dal radšej štyri mince a bola by odmena o to sladšia. Nakoľko som tam dal iba jednu mincu, bola to iba štvrtina z ďalšej celkovej výhry. Konečne sme to zastavili. Mašinka bola nastavená tak, že dá prvých dvesto dolárov maximálne a zvyšok výhry sa vypláca v hotovosti po potvrdení šéfom smeny, ktorý si to prišiel všetko starostlivo overiť. Nakoniec to všetko potvrdil a moja blondínka modrooká Sandy mi to všetko pekne v sto dolárovkach vyplatila. Bolo to tisíc dvestopaťdesiat dolárov, ale ak by som tam bol dal tie štyri doláre, boli by to presne dve tisícky.
Tých dvestopäťdesiat som dal
mojej najnovšej priateľke Sandy ako sprepitné a potom sme strávili prekrásny spoločný večer s nekonečným obojstranným ďakovaním si...:)
(Nedeľa, 26. októbra 2014 od 20:00 do 23:30 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Píše Ján SLOVINEC
































Koniec filmovania.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-