oslovil a nikto nemal ani potuchy čo hovoril, takže ani nereagovali. Potom im to vysvetlil a všetci sa začali takmer po zemi od smiechu váľať a hneď na to sa to snažili aj vysloviť.
Pri rozlúčke s Jamesom Remarom
sme sedeli za stolom vedľa seba a podpísal mi Menu reštaurácie. Nezabudol tam ale pripísať aj tvrdo naštudovanú vetu, ktorú sa celú tú dobu učil. Pri nástupe do lietadla sme sa objali ako bratia a potom sme si už len naposledy zamávali. Stratil sa mi v dave a ja som z toho všetkého akosi zosmutnel. Najviac ma na tom všetkom mrzelo, že sme mali aj zopár spoločných fotografií, ale celý film sa neopatrne osvietil...
Posledným mojím cestujúcim, ktorého som odvážal na letisko bol samotný Matt Dillon, a tiež sa vracal do New Yorku, kde býval. Bol veľmi spokojný, ale aj on bol trošku smutný, pretože mu všetci kolegovia-herci už odišli a bol posledné dni sám. Tiež sa mu veľmi ťažko lúčilo s pracovníkmi výrobného štábu, pretože si na nich všetkých zvykol, ako aj na tú jeho dennú rutinu. Na letisku som ho ledva prehovoril na to, aby sme si urobili spoločnú fotografiu, takže príliš vydarená nebola.
Počas filmovania sme sa raz večer
nafotili práve na tom mieste, kde sa neďaleko strieľalo na hlavnej ulici. Boli sme tam veľmi pracovne oblečení a ja som mal modrú teplákovú bundu, lebo večer už bolo trošku chladnejšie. Matt na druhej strane bol akýsi rozhorúčený a vybehol z domu iba v tielku. Jeho kamoš z New Yorku, ktorému ponúkol vo filme rolu detektíva, bol zase v baloňáku, aby vyzeral oficiálne a tiež si zapózoval na našej spoločnej fotografii. Odvtedy som už Matta nikdy nevidel...
Režisér Gus Van Sant bol fajn chlapík a veľmi dobre sme si rozumeli, asi aj preto, že sme boli rovnakého veku. Nebol to jediný dôvod, pretože to bol veľmi milý pán, ale v prvom rade veľký človek a k tomu veľmi priateľský. Pozval ma občas aj na nacvičovanie čítania textov, čo bolo veľmi zaujímavé. Videl som ako sa každý z hercov dokáže perfektne ponoriť do svojej úlohy a vyliať si svoju dušu. I zaplakať a smútiť a na to sa v prestávke medzi jednotlivými čítaniami schuti zarehotať a potom vzápätí sa ponoriť do situácie, v ktorej ešte len pred pár sekundami boli. Je to umenie a herci sú naozajstnými majstrami v pretvárke, ktorá budí dojem skutočnosti. Cítil som sa tam výborne! Gus ma potom po dennom filmovaní pozval aj do strihárne filmu, kde sme na obrazovke sledovali všetky časti, ktoré sa v predošlý deň natočili. Ak sa mu niečo nepozdávalo, že to nebolo také aké si to predstavoval, na druhý deň si to skúsili znovu. Keď to odsúhlasil, dal mi zapečatený film v kufríku a ten som každý večer po dvadsiatej druhej hodine odvážal na letisko a odtiaľ to šlo rovno do výrobne v Hollywoode, kde potom film vyvolali a spracovali. Mali vždy aj kópie. Strihač bol z Holandska a bol veľmi dobrým priateľom Gusa Van Santa. Tiež mi všetko pekne ukázal ako sa pracuje pri strihaní filmov, takže aj takéto exkurzie do výrobne som občas zažíval.
Jedného dňa sme šli na filmovanie
a počúval som si nahrávky Evergreeny Gejzu Dusíka, kde som si aj pospevoval Rodný môj kraj a to sa mu veľmi zapáčilo a vždy ma poprosil, či by som to mohol zase prehrať. Žeby ho môj hlas až tak zaujímal to nemôžem povedať, ale melódiou sa veľmi nadchýňal. Potom som mu postupne púšťal všetky skladby a do toho sa celý zamiloval. Hneď ma požiadal ako by sa dostal k autorským právam celej kazety s orchestrálnymi nahrávkami. Vysvetlil som mu, že je to zo Slovenska a nevedel som ako by sa k tomu dostal. V dnešnej dobe by to už nebolo až také komplikované. V tých časoch bol stále starý režim pri sile, takže by sa to len veľmi ťažko realizovalo. Mal plány, že by tú hudbu využil vo filme, ktorý sa chystal na začiatku roku 1989 režírovať. Býval v Portlande, a tak som ho chodieval vyzdvihovať domov na natáčanie a občas si odskočil na menšie posedenia s priateľmi a hercami do neďalekej reštaurácie, kde pravidelne chodieval. Nakoniec skončil v Hollywoode, keď niektoré jeho filmy boli nominované aj na Oscara. Teraz tu býva zase, ale neodvážil som sa ho zaťažovať, takže som ho nevidel odvtedy už 26 rokov...
Počas celú tú dobu filmovania
som platil iba menšie nájomné za garsónku. Každý deň som mal stravu zadarmo a k tomu ešte si ma herci pozvali každú nedeľu k nim do hotela a vždy sa o mňa postarali, takže som na stravu nedal ani dolár. Takto som si za dva a pol mesiaca každý týždeň ušetril päťsto dolárov. Za tú celú dobu tých jedenástich týždňov sa toho nazbieralo vyše päť tisíciek. Bol som pripravený si niekde odskočiť, a tak som sa rozhodol si ísť pozrieť nejaké kasína v meste Reno v štáte Nevada. V novinách som našiel pravidelný autobusový výlet na víkendy s nocľahom. Cena bola mimoriadne lákavá, pretože za dve noci a cestu to bolo menej ako sto dolárov, čo bolo skutočne veľmi výhodné. Akurát tá cesta trvala nejakých tých pár hodín, čo mi ale vôbec nevadilo, lebo som si zase pozrel staré dobré miesta, ktoré som predtým pochodil, keď som jazdieval s nákladným vozidlom. Nocovali sme v hoteli Pioneer, ktorý už asi ani neexistuje, ale bol to taký nenápadný hotelík, kde sme sa stravovali zdarma, pretože tá bola zarátaná do ceny výletu. V hoteli som si zahral potom zopár partičiek Black Jacka a odišiel na skusy do mesta a väčších kasín. Celý deň sa mi nedarilo, už som mal iba poslednú dvadsať dolárovku z mojich pôvodných tristo, ktoré som plánoval minúť v kasínach a potom som to chcel skončiť. Bol by som schopný minúť aj tých všetkých mojich päť tisíc dolárov, ktoré som tak ťažko našetril. Trošku som sa poučil este z nedávnych čias v Európe, a tak som si nechal všetko doma, ale hlavne v banke. Moja posledná zastávka bolo kasíno Harold's Club a ako som sa okolo mašín motkal, zrazu sa pri mne usmievavá čašníčka pristavila a hneď mi z voleja navrhla, aby som jej tú poslednú dvadsať dolárovku dal a že ona mi ju rozmení na dolárové mince.
Nemal som už čo stratiť
a tak som jej ju podal. S radosťou mi mince podala a hodila na mňa obrovský úsmev a na odchode mi zaželala všetko najlepšie. Ten jej úsmev bol taký nákazlivý a zvodný, že v tom okamihu by som ju tam najradšej pomiloval. Vedela ako má na mužov čo najlepšie zapôsobiť. Bola naviac modrooká blondínka a tie ma vždy veľmi fascinovali, ale hlavne vzrušovali.
Bola to mašinka na štyri dolárové mince s veľkou oceľovou pákou. Zatiahol som po prvýkrát a čakal čo sa stane. Nič sa nestalo a štyri doláre boli fuč. Hovorím si, že ešte mám stále na štyri záťahy a potom sa rozlúčim s týmto nepohostinným miestom. Bol som trošku vynervovaný, pretože celý deň sa mi nedarilo a mal som ešte ďalší deň na zábavu, ale peniaze boli už všetky v háji. Znovu som tam dal štyri doláre a zatiahol som páku. Zase to isté a nič som nevyhral. Nechcem tvrdiť, že som v to veľmi veril, ale robil som si trošku nádeje, že možno ten tretí raz to vyjde, ako sa vraví, že ten tretí pokus býva šťastný.
Vložil som zase štyri doláre a zatiahol pákou.
Čakám, čakám, ale žiadny zvuk sa mi neozval. Mal som posledných osem dolárov a ešte dve šance to všetko otočiť. Viacmenej som to už videl tak, že je to môj koniec a tak som to tam len tak ležérne vhadzoval neočakávajúc nič iné ako to, že mi to mašinka zase pažravo zhltne a ani sa mi za to nepoďakuje. Otočil som hlavu a zatiahol. Začalo sa to pomaly otáčať a tak som hlavu trošku do strany otočil, aby som ju mohol jedným uchom načúvať s rukou pri uchu ako keď dobre nepočujeme. Skoro som dostal infarkt, keď sa tu zrazu rozozvučal nekonečný zvonec. Nevedel som ho umlčať a cez otvor sa sypali strieborné dolárové mince. Vysypalo sa ich dvesto. Zvonec sa ale nezastavil a moja blondínka hneď dobehla, aby ma vyslobodila. Poradila mi, že až keď dám mincu do mašinky, tak sa zvonenie zastaví. Vtedy mi ale zabudla povedať, že aby som tam dal radšej štyri mince a bola by odmena o to sladšia. Nakoľko som tam dal iba jednu mincu, bola to iba štvrtina z ďalšej celkovej výhry. Konečne sme to zastavili. Mašinka bola nastavená tak, že dá prvých dvesto dolárov maximálne a zvyšok výhry sa vypláca v hotovosti po potvrdení šéfom smeny, ktorý si to prišiel všetko starostlivo overiť. Nakoniec to všetko potvrdil a moja blondínka modrooká Sandy mi to všetko pekne v sto dolárovkach vyplatila. Bolo to tisíc dvestopaťdesiat dolárov, ale ak by som tam bol dal tie štyri doláre, boli by to presne dve tisícky.
Tých dvestopäťdesiat som dal
mojej najnovšej priateľke Sandy ako sprepitné a potom sme strávili prekrásny spoločný večer s nekonečným obojstranným ďakovaním si...:)
(Nedeľa, 26. októbra 2014 od 20:00 do 23:30 hod.)
(POKRAČOVANIE)
Píše Ján SLOVINEC


























Koniec filmovania.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.